Nový rok 2019

Kázňový text:  1Kr 11, 1-13

Našu trilógiu o kráľovi Šalamúnovi ukončíme dnes rozprávaním o jeho modlárstve. Ale musím povedať, že od rozprávania o tom, ako urobil Šalamún súd ohľadom dieťaťa, je v kráľovských knihách ešte ďalších 7 kapitol, ktoré sa venujú Šalamúnovmu kraľovaniu. Rozoberajú Šalamúnove stavby, fungovanie a zásobovanie jeho dvora, prípravu a stavbu chrámu, vybavenie chrámu, ale opisujú aj jeho povestné bohatstvo a spôsob ako bol zásobovaný jeho palác.

Nájdete tam aj dôležité momenty ako Šalamúnovu modlitbu, jeho reč k ľudu, ako aj moment, keď sa mu po posviacke chrámu druhý raz zjavil Hospodin a dal mu veľké zasľúbenie. Šalamúnovo kráľovstvo bude upevnené a bude požehnaním. Bola tam však jasná podmienka. Bude to iba vtedy, keď sa bude Šalamún pridŕžať Božích prikázaní a bude chodiť podľa jeho ciest. Pán Boh mu vtedy povedal, že ak si vyberie inú životnú cestu, Jeruzalem sa stane zboreniskom a ľudia, ktorí pôjdu okolo, sa budú pýtať, prečo to Boh dopustil.

Reč to bola jasná, jasné bolo aj zasľúbenie, ako aj podmienky požehnania. Šalamún teda presne vedel, ako to funguje, a vedel, čo všetko od neho Boh očakáva. Mohli by sme povedať, že svoju budúcnosť mal v rukách, a nie iba svoju, pretože sa tu jednalo aj o budúcnosť celého Izraelského národa.

Ako sa teda mohlo stať, že tak múdry a rozhľadený človek, ktorému sa dvakrát zjavil Hospodin a rozprával s ním, skončí ako človek, ktorý sa modlí k pohanským bohom a uctieva na výšinách rôzne sochy a obrazy, ktoré boli výtvorom ľudských rúk?

Kde bola tá múdrosť toho človeka vtedy? Kde bola tá jeho rozhľadenosť a zbožnosť? Akoby v jeden moment prišiel o rozum?

Myslím, že odpoveď je v tom, že to neprišlo v jeden moment. Nestalo sa to zo dňa na deň. Malo to súvis s tým, čo Šalamún ako kráľ robil. Čo robil ako obchodník a staviteľ. S tým všetkým súviselo jeho 700 hlavných a 300 vedľajších žien. Napríklad dodnes nerozumiem, keď máte 700 hlavných žien, načo ešte potrebujete 300 vedľajších? Žeby vám tých 700 bolo málo? Samozrejme nemôžete si to predstaviť ako fungovanie v nejakej normálnej rodine. Tých 1000 žien získal Šalamún z obchodných a politických dôvodov. Bolo to 40 rokov vládnutia a za takmer každou ženou treba vidieť medzinárodnú dohodu, ktorá sa nepodpisovala, ale záväzky sa potvrdzovali sobášom. A inak to nebolo ani pri veľkých obchodoch, kde dcéra obchodníka sa stávala manželkou kráľa Šalamúna a bola zárukou toho, že ten obchod bude korektný a obe strany naplnia, čo sa v ňom zaviazali urobiť, či už dodať materiál, alebo na druhú stranu ho vyplatiť. Tu bol začiatok Šalamúnovho modlárstva. Všetky tie ženy boli pohanky z iných národov, s ktorými Šalamún obchodoval, podpisoval mierové dohody a zaručoval nejakú spoluprácu. Pravdepodobne ani inú možnosť ako kráľ nemal, len podriadiť sa tejto dobovej zvyklosti. A viem si predstaviť, že ich Šalamún ani všetky nepoznal a možno len štatisticky registroval aj ich úmrtia.

Ale so zámožnými ženami prichádzalo na Šalamúnov dvor služobníctvo, ale aj pohanskí kňazi, ktorí pre tie manželky zabezpečovali bohoslužbu. Šalamún z nich nemohol urobiť Židovky a ani pravdepodobne nemohol žiadať, aby opustili svoje náboženstvo.

Myslím, že tento problém poznáme všetci zo svojich rodín. Aby som sa nikoho z vás nedotkol, poviem skúsenosť zo svojej vlastnej širšej rodiny. My ideme všetci v nedeľu do kostola, ale jeden človek ostáva doma, lebo on má iný názor. My sa všetci pred obedom modlíme, takže skloníme hlavu a zložíme ruky, ale ten človek neprestane, ak v ten moment niečo robí, lebo jemu modlitba nič nehovorí. A tak musíte brať ohľad na to, či medzi vami ten človek je, alebo nie je. Musíme dávať pozor na to, aby ste tú osobu nedostávali do trápnych situácii, aby sa jej niečo nedotklo. A to sme zatiaľ vo väčšine.

Ako to bude, keď tých, ktorí nebudú mať pochopenie pre modlitbu, pre kostol a spoločenstvo bude v rodine viac, alebo sa dostanete do pozície, keď pomodliť sa pred jedlom pri stole budete chcieť len vy jediný a nikto iný? To sú tie trápne a komplikované momenty.

A potom sa začnú robiť kompromisy. Keď ste boli dve nedele za sebou v kostole, tak ďalšiu by bolo treba vyhovieť tým, ktorí do kostola nechodia, takže ideme na výlet. Alebo pred jedlom sa predsa nemusíte modliť v kuse, veď dnes si sadneme a budeme jesť bez modlitby, aby sa tí ostatní necítili trápne. A Pána Boha radšej nebudem spomínať, aby som nikoho nedráždil, a o viere nie je vhodné hovoriť, lebo ten druhý to bude vnímať ako útok na jeho osobu alebo ako provokáciu. Myslím, že všetci vieme, o čom hovorím.

A tak obyčajne a jednoducho to išlo aj v Šalamúnovom živote. Bol síce kráľ, ale v tej svojej širokej rodine, vďaka svojim ženám, ťahal za kratší koniec. Párkrát musel tolerovať nejakú pohanskú bohoslužbu, na ktorú ho nejaká žena pozvala a keď sa chcel niektorej viac „zalíškať“, či si ju nejakým spôsobom získať, tak jej na nejakom kopci za Jeruzalemom dal postaviť nejaký ten oltár jej pohanskému bohu. Veď aj on musel občas navštíviť nejakého toho svojho vplyvného svokra a bolo sa treba pochváliť, čo všetko pre jeho dcéru urobil. A tak to šlo zo dňa na deň.

Možno si ani sám Šalamún neuvedomil, že je z neho viac pohan ako pravoverný Žid. Hovorí sa, že keď žabu hodíte do vriacej vody vyskočí. Ale keď ju hodíte do studenej vody a pomaly ju začnete ohrievať, uvaríte ju. A tak sa Šalamún uvaril. Aj keď na maličkú obhajobu by sa dalo povedať, že to bolo vďaka zvyklostiam tej doby.

Za povšimnutie stojí ešte raz sa pozrieť na to množstvo žien. Je dôkazom, že sa Šalamún viac spoliehal na svoju diplomaciu, politickú šikovnosť, zmluvy uzavreté s nepriateľmi potvrdené formálnym sobášom s dcérami nepriateľských vodcov, ako na to, že Hospodin ho môže a chce ochrániť. Viac dúfal v seba v človeka ako v Hospodina. Prichádzal jeden úspech za druhým a čochvíľa Šalamún prišiel na to, že Boha ani nepotrebuje a vystačí si aj sám. Vytratili sa tie obavy zo začiatku. Ako budem viesť tento veľký ľud? Ako budem vedieť rozhodnúť, čo je dobré a čo je zlé? Takého Šalamúna už na konci jeho vlády nenájdete. Ostal len rozhodný muž, ktorý vedel všetko vyriešiť a všetko zariadiť, lebo už vedel ako na to.

Nevidíte sa, bratia a sestry, v tomto Šalamúnovi aj vy? Drvivej väčšine výziev života sa vieme postaviť a bežný život väčšina z nás zvláda aj sama. Máme rozum, vieme si zistiť informácie, máme známych, máme konexie na rôznych miestach a v neposlednom rade máme čím ďalej tým viac vlastných skúseností. Načo do toho miešať ešte nejakého Boha?

Problém príde až vtedy, keď dôjdeme do bodu, že nič z toho, čo máme a koho poznáme, nám zrazu nevie pomôcť. To sú momenty, keď si spomenieme na Boha.

Pán Boh bol trpezlivý aj pri Šalamúnových hriechoch, napomenutie a trest neprišli okamžite, dostal šancu a príležitosť s tým niečo urobiť. Ale požadovaná náprava neprišla.

Pán Boh nestriehne na každý náš poklesok, na každý náš hriech. Nie je Bohom, ktorý sa nás snaží nachytať a pri prvej príležitosti odsúdiť a hnevať sa na nás. Inak sa však pozerá na hriechy, ktoré robíme s plným vedomím a jasným rozhodnutím. Pretože je rozdiel medzi konaním pod vplyvom situácie a cieľavedomým rozhodnutím.

Sme na začiatku nového roka a na tieto veci by sme nemali zabudnúť. Pán Boh nestriehne na to, kedy už konečne niečo pobabreme, aby nám to mohol vytýkať, ale je to niečo celkom iné, keď sa vedome rozhodujeme zle a vieme, že s tým On nesúhlasí.

Zaujímavé je, že ho Boh na ten hriech upozornil, ale Šalamún nič nezmenil. Nebolo to ako pri jeho otcovi Dávidovi, keď prišiel Nátan a povedal, že sa dopustil hriechu z Betšebou a to dieťa zomrie. Zrazu čítame, že Dávid si ľahne na zem postí sa a prosí Boha o odpustenie a hľadá cestu zmierenia s Bohom. Šalamún nie. Ostal ako mulica, tvrdý a rázny a v jeho živote niet žiadnej ľútosti, žiadneho pokánia, žiadnej snahy napraviť veci, o ktorých už jasne vedel, že sú zlé. Tu je ten veľký rozdiel medzi veľkým kráľom Dávidom a nakoniec malým kráľom Šalamúnom.

Pán Boh oznámil Šalamúnovi trest s tým, že berie ohľad na sľuby dané Dávidovi a tak koniec kráľovstva príde po Šalamúnovej smrti. Predstavte si, že 40 rokov budoval jedno veľké kráľovstvo, to bolo celý jeho produktívny život, venoval tomu všetky svoje sily a svoju námahu, aby sa nakoniec dozvedel, že keď zomrie nebude z toho vôbec nič. Musí to byť hrozný pocit, keď si vlastné celoživotné dielo človek zbúra sám.

Som si istý, že Pán Boh mnohých ľudí upozorňuje v živote na to, že sa rozhodli zle, že idú v živote zlým smerom, že urobili chybné rozhodnutia. Ale oni v tom všetkom pokračujú ďalej až do „prehratého“ konca. Viete koľko takých Šalamúnov chodí po svete a koľko žije blízko pri nás? Úspešní ľudia, ktorí zavrhli Boha a postavili si vlastné modly, vlastné výšiny a svoje oltáre a obrazne povedané tam sa k tomu všetkému modlia. A nezastaví ich nič, aj keď im jasne poviete, že toto predsa nemá zmysel, toto nie je skutočná hodnota života. Nimi to nepohne, niet ľútosti, niet pokánia, niet trochu sebakritiky. Ostane len pýcha, slepá tvrdohlavosť a suverenita.

Bratia a sestry, skúsme si dať v tomto novom roku 2019 na toto veľký pozor. Pretože suverenita a sebaistota môže dobehnúť aj úprimne veriaceho človeka. Šalamún mal našliapnuté na krásny život, mal múdrosť od Boha, mal pokoru pred ním a bol veľmi požehnaný vo svojom živote, ale skončil ako človek, ktorý stratil zo svojho obzoru Boha. Ustrážme si to v tomto roku.

AMEN

Piesne:  Slovo stalo... 68; 71; 69; 70; A 23; 65

Texty:  Jer 14,7-9; R 10,9-13; L 4,16-21; Ž 8, 2-10