1. slávnosť vianočná 2018

Kázňový text:  J 1, 14

Tak konečne tú máme tie vytúžené Vianoce. Myslím, že po sviatkoch sme túžili všetci, aj keď tých príprav a chystania a varenia, či pečenia a nakupovania už máme všetci po krk. Chceli by sme zažiť takú povznášajúcu atmosféru, nejaký príjemný pocit kľudu a radosti a byť spolu so svoju rodinou.

Musím však povedať, že sviatky sú nakoniec iba také, aké si ich urobíme a čomu všetkému v nich dáme priestor. Či to bude len televízia, obývačka a v nej pohodlný gauč, alebo nejaká príroda, prechádzka po lese, či nejaký výlet niekde na hory, alebo návšteva rodiny, či pozvanie nejakej rodiny k vám a či pri tých všetkých nútených i nenútených povinnostiach dostane priestor aj Boh a jeho slovo, to je skutočne len a len na nás a našom rozhodnutí.

Som rád, že ste teraz tu, čo je dôkazom, že k Vianočným sviatkom vo vašom živote patrí aj Boh a hľadanie Božej vôle. Takže sa o to vianočné posolstvo aj dnes pokúsime. Vypočujte si slová biblického textu ako ho zapísal evanjelista Ján.

Text: J 1, 14

Je to krásna vianočná zvesť, aj keď tam nenájdete ani zmienku o Márii, o jasličkách, o Betleheme, o pastieroch, či anjeloch a dokonca ani o Ježiškovi. Tú zdrobneninu od Ježišovho mena nemám veľmi rád. Je to milé, keď to povedia deti, alebo keď to povieme my v súvise s vianočným príbehom a udalosťami, ale ani mňa už nikto dnes neoslovuje Jarko. A myslím, že ani vás dospelých ľudí nikto neoslovuje zdrobneninou vášho mena. Bolo by to čudné. Uvedomme si, že ten Ježiš, ktorého spomíname už dnes, nie je malé dieťa, ale bavíme sa o všemohúcom Bohu. Niekom kto je nekonečne slávny a mocný.

Evanjelista Ján v úvode svojho evanjelia vynechal úplne všetky okolnosti Ježišovho narodenia. Nerozoberal udalosti, keď sa Mária dozvedela, že počne a porodí syna a dá mu meno Ježiš. Nerozoberal okolnosti, ktoré sa stali v Betleheme, ani ťažkosti pre ktoré Jozef a Mária museli utiecť do Egypta, aby Ježišovi zachránili život. Ján celú tú udalosť opísal z úplne iného pohľadu. Vynechal dej. Vynechal to, čo sa udialo medzi konkrétnymi ľuďmi, ktorí sa dostali do kontaktu s malým Ježišom tu na zemi, a opísal Vianoce z pohľadu Boha.

Znie nám to možno trochu poeticky, keď hovorí, že Boh sa stal človekom, že slovo prišlo na svet a ľudia mohli hľadieť na Božiu slávu. Mohli vidieť jeho život, mohli počúvať jeho slová, mohli byť svedkami jeho činov.

Keď toto evanjelium Ján písal, bol už starý muž a spomínal na všetky tie momenty, ktoré s Kristom zažil. Uvedomoval si, že to bolo niečo úžasné, oslovujúce, šokujúce, ale napriek tomu plné Božej milosti a lásky. Možno práve preto takýto opis. Nie jasličky, nie Betlehem, ale veľký moment ľudských dejín: Boh sa stal človekom. Boh sa k nám priblížil a bol k nám blízko.

Zažili ste už niečo také, milí bratia a sestry? Zažili ste Boha tak blízko?

Zdajú sa vám tieto moje otázky čudné? Popravde takéto momenty mohli zažiť len niektorí ľudia, ktorí žili medzi rokmi 1 až 32. Teda ľudia, ktorí boli súčasníkmi Ježiša Krista. Ako by sa niečo také mohlo stať nám?

Chcel by som ten text, ktorý napísal Ján, prečítať dnes pre nás a o nás: A to Slovo stalo sa telom, prebýva medzi nami, a my hľadíme na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, je plné milosti a pravdy. Myslíte si, že to môžem takto prečítať? Sedí vám to historicky? Môžeme hľadieť na Ježiša aj my teraz v tejto chvíli? Môžeme vidieť jeho slávu? Sme predsa len zopár storočí ďalej. Odborne sa v teológii tomuto momentu, keď sa Boh stal človekom hovorí inkarnácia, vtelenie. A to sa stalo vtedy v Betleheme.

Ale to nie je všetko. Pán Ježiš raz rozprával podobenstvo o poslednom súde a v obraze toho podobenstva hovoril tiež o vtelení. Povedal: Odpovie im Kráľ: Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. (Mt 25,40)

V podstate tým povedal, že Ho stretávame stále a vidíme ho okolo seba v ľuďoch, ktorí sú slabí, biedni, maličkí, opustení, týraní, či osamelí. Ten Kristus je tu a my ho môžeme vidieť, a môžeme vidieť aj jeho slávu.

Rád by som to vysvetlil. Stále túžime po nejakom Vianočnom zázraku. Chceli by sme aby sme zažili nejaké výnimočné Vianoce, ktoré by nás vyviedli zo stereotypu a takej tej obyčajnosti. Všetky vianočné filmy sú o tom. Každý chce zažiť Vianoce, aké boli v minulosti, plné prekvapenia, neočakávaných zvratov, radosti a nadšenia. Ale my dospelí sa už nedokážeme tak tešiť, ako keď sme boli deťmi. Takže už to tak detsky naivné a úprimné nikdy nebude.

To znamená, že je koniec? Že naše Vianoce budú už iba nudné a všedné? Pochopil som, že keď ich odsedíte doma na gauči pred televízorom, alebo pri internete, tak vám zaručujem, že určite budú. Nech by v tej televízii bol akokoľvek hodnotný a úžasný program. A budú vám pripadať nudné a prázdne aj vtedy, keď sa budete snažiť urobiť niečo iba pre seba. Vyhovieť svojim túžbam a užiť sa, ako sa to dnes hovorí.

Chcem vám povedať, že Kristus, to Slovo, o ktorom písal Ján, stále prebýva medzi nami a my máme možnosť sa na neho pozerať, stále máme možnosť ho vidieť. Uvidíte ho v ľuďoch, ktorých by ste išli navštíviť, ktorých pôjdete potešiť, alebo sú sami, ktorým pôjdete zapriať požehnané Vianočné sviatky, alebo ktorým pôjdete niečo vianočné zaspievať k dverám a prehodíte s nimi pár slov. Skúste počas týchto sviatkov vyjsť z domu a stretnúť Krista. Ježiš býva tu vedľa teba a ty to, brat sestra, nevidíš? Nechceš ho stretnúť, neprídeš ho pozrieť ani pozdraviť?

Ján to vo svojom evanjeliu napísal krásne: my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, (bolo) plné milosti a pravdy.

Pripadá mi to, že s tou slávou to Ján trochu prehnal. ...hľadeli na Jeho slávu... Znie to síce pekne, ale popravde v Ježišovom živote veľa slávy nebolo. Od narodenia to bolo skôr o biede a chudobe a ani počas života to nemal Pán Ježiš jednoduché. Farizeji a zákonníci na neho často útočili, prenasledovali a nakoniec aj ukrižovali. Tak o akej sláve písal vlastne Ján?

Minulý týždeň sme si s chlapcami pozreli film PREŽIŤ. Je to už starší film, ale chcel som, aby ho videli. Je o národnom Uruguajskom ragbyovom tíme, ktorý letel na zápas, ale ich lietadlo v roku 1972 havarovalo v Andách. Najprv žili v očakávaní, že ich čoskoro nájdu, ale vďaka rádiu, ktoré našli v batožine sa dozvedeli, že všetky záchranné akcie boli po niekoľkých dňoch zrušené. Nikto nepočítal s tým, že by mohli prežiť. Začal pre nich niekoľko týždňový boj o život. V ohromnej zime, bez jedla, sledujúc ako im zomierajú niektorí ranení kamaráti sú nakoniec donútení ku kanibalizmu. Dvom z nich sa potom podarí prejsť Andy a priviesť záchranu. Svedectvá tých, ktorí prežili boli ohromujúce. Aj v tej bezmocnosti a beznádeji vnímali Boha, jeho moc a slávu.

I pri tej najväčšej ľudskej biede, môže človek vnímať veľkosť a slávu Boha. Možno práve v takýchto momentoch si toto dokážeme najviac uvedomiť. Dôjde nám, kto je Boh a aký je majestátny.

Nie je to teda o dostatku, o pohodlí, v ktorom žijeme. Nie je to o hojnosti a štedrosti, ktorú si doprajeme. Tu je ťažké vidieť Božiu slávu. Tu vidíme skôr tu svoju. Ježišova sláva sa prejavila vtedy, keď vstúpil do ľudskej biedy, keď pomáhal ľuďom z ich krížov a trápení. Vtedy videli učeníci Božiu slávu. Prejavovala sa v skutkoch. Odvtedy sa tu nič nezmenilo. Tým sa človek stáva užitočným a potrebným, keď sa postaví do služby inému človeku. A vtedy môže byť svedkom Božej slávy.

Myslím si, že Boh nám tu dennodenne zjavuje svoju slávu, ale my sa venujeme nepodstatným veciam, zamerali sme sa na banality, na druhoradé veci. V našich Vianociach prestávajú figurovať ľudia. Stratili sa nám v tom všetkom, čo k Vianociam patrí, máme veľa povinnosti, navymýšľali sme si všelijaké zvyky, ktoré chceme dodržiavať a ktoré nás oberajú o čas a energiu. Sústredíme sa na nákupy jedla a na darčeky, potom sa na chvíľu z toho potešíme, ale keď rok po roku hodnotíme Vianoce, povieme nakoniec, že sme z toho už unavení.

Boh chce, aby sme videli vteleného Krista v ľuďoch okolo seba, aby sme k nim boli milí, priateľskí, láskaví, ochotní pomôcť. To napĺňa človeka pokojom. A to sú aj tie momenty, keď budete v tej chvíli vidieť Krista a budete sa môcť pozrieť na jeho slávu. S tým prichádza ten požehnaný čas Vianoc.

AMEN

Piesne:  Poďakujme; 53; Slav. sláva; 34 A 11; 39; 590; A 16; 656/4

Texty:  Mal 4,1-2.5-6; 1J 1,1-4; L 2,15-20; Ž 96,1-3.10-13