3. adventná 2018

Kázňový text:  1M 3, 8-13

Keby sme boli dnes na besiedke, rozprával by som o Adamovi a Eve, prvých ľuďoch, ktorí neposlúchli Pána Boha a zjedli jablko, ktoré im Pán Boh zakázal jesť. Ale uverili diablovi a tak sa dopustili chyby, za ktorú ich Boh potrestal a vyhnal zo záhrady Eden.

Je to jednoduchý príbeh, ale deťom by toto rozprávanie stačilo. Nešpekulovali by nad tým, že to rozprávanie je také jednoduché až rozprávkové. Pochopili by to najpodstatnejšie, že keď nepočúvate Boha, robíte zlo, ktoré nazývame hriechom. A že za hriech vždy musí prísť nejaký trest a nejaké následky. To je podstata tohto príbehu. Pochopiť ako sa dostal na tento svet hriech a pochopiť, čo človeku spôsobuje. Nám dospelým sa tento biblický opis zdá veľmi jednoduchý, ale v skutočnosti je tam toho podstatne viac, ako som to povedal ja v troch či štyroch vetách.

Biblický text je veľmi starý, ale hriech, ktorý sa tam opisuje je úplne nový, je zo včerajšieho dňa alebo z dneška z tvojho života. Ten hriech si možno urobil pred chvíľou a spustil si celú tú mašinériu reakcií a rôznych dôsledkov. Len už tam nie sú hlavnými aktérmi Adam, alebo Eva, ale ty alebo ja, brat sestra.

Ak ste pozorne počúvali, tak prvá vec, ktorú nám tento biblický príbeh odkrýva je, že neposlušnosť Bohu narúša spoločenstvo a vzťahy. Keď Boh stvoril človeka, stvoril ho ako spoločenského tvora. Nie je dobré byť človeku samotnému... a tak mu stvoril pomoc v podobe ženy. A ak sme v biblických výkladoch dosť odvážni, tak môžeme povedať, že Boh nás stvoril preto, aby s nami mohol mať spoločenstvo. Chodil do záhrady Eden za podvečerného vánku, aby mohol mať kontakt s človekom.

Tým však, čo urobil Adam a Eva, sa tento kontakt narušil. Adam sa izoloval od Evy, Eva sa vzdialila od Adama, lebo vnímali, že sa niečo zmenilo, a ešte sa aj obaja skryli pred Bohom. Nikdy to do tohto momentu tak nerobili. Bolo to niečo nové, čo ich navzájom jedného od druhého vzďaľovalo, a pochopili, že ja najlepšie, ak sa pred Bohom v tej záhrade niekde skryjú. Pritom keď bol Adam sám, Boh videl, že to nie je celkom dobre a že potrebuje mať pri sebe niekoho, kto mu je nejakým spôsobom blízky. Hriech nás navzájom od seba vzďaľuje.

Ten text hovorí aj o tom, že čím viac hriechov konáme, tým sa dostávame do väčšej a väčšej izolácie. Ak sa pozriete na náš svet, tak tento trend sa prehlbuje. Deti sa nevedia hrať s inými deťmi, mladí nedokážu komunikovať s rovesníkmi, nevedia si čo povedať, nedokážu sa spolu rozprávať, ešte tak písať cez nejaké sociálne siete. Stredná generácia nevie žiť v manželstvách a tak už do nich ani nevstupuje a tí, ktorí v manželstvách žijú, sa rozvádzajú a snažia sa z nich dostať. Neuvedomujú si však, že samota, ktorá príde potom je často ťažšia, ako to, čo prežívali v manželstve. Viac hriechov, väčšia izolácia. Skrývame sa jeden pred druhým, jeden druhého nechceme vidieť ani stretnúť niekde na ulici. Pritom samota nie je pre človeka nijako dobrá, čo bolo jasné od samého začiatku.

Tretia dôležitá správa je opísaná v 9. verši. Všimnite si, čo robí Boh? Boh nás hľadá! Hovorím to s výkričníkom, pretože toto platilo vtedy a platí to dodnes. Nech sme kdekoľvek a nech sme urobili v živote čokoľvek, Boh je ten, ktorý chodí po tomto svete a hľadá nás. Volá na nás a pýta sa, kde sme? Čo sme urobili a čo sa stalo? Chce od nás nejaké vysvetlenie nášho konania, chce poznať naše dôvody, ktoré nás k tomu viedli, chce počuť, prečo sme to urobili. A my mu musíme odpovedať, že sme sami, lebo sme zhrešili v niečom jeden proti druhému, alebo priamo proti Bohu a vzdiali sme sa mu.

Popri hanbe zažil vtedy človek prvýkrát pocit strachu. Adam a Eva žili doteraz v bezpečí. Nebolo tam nič, čo im malo naháňať strach. Nebol dôvod báť sa Boha, bol ako priateľ, ktorý prichádzal na kus reči a nebol dôvod mať strach z ničoho, čo v tej záhrade bolo. Ale zrazu sa objavil nový pocit – strach. Trochu z definície strachu:

Strach je pocit znepokojenia z blížiaceho sa zla; negatívny cit, nepríjemná emócia, nepríjemný zážitok doprevádzaný, spravidla zblednutím, chvením, zrýchleným dýchaním, búšením srdca, zvýšením krvného tlaku a pohotovosťou k obrane alebo úteku; ide o normálnu reakciu na skutočné nebezpečenstvo alebo ohrozenie. Strach sa vyvíja s vekom, od jednoduchých úľakových reakcií kojenca, k reakciám na zložitejšie situácie, ako je neznáme prostredie, či nečakaný zmyslový podnet.

Strach je dnes pre nás úplne bežný prejav. Mám pocit, že ho zažívame v živote veľmi často. Naučili sme sa zamykať, delíme miesta na viac bezpečné a menej bezpečné. Máme rôzne fóbie, ktoré vychádzajú z nás samých a nedá sa pred nimi ujsť. A média nás strašia každou jednou zlou správou, ktoré pozbierajú po celom svete.

Ale ani to nie je všetko. Človek si po hriechu uvedomil svoju vlastnú nahotu. Je to veľmi zvláštne. Čo sa vlastne zmenilo, že si Adam a Eva uvedomili, že sa jeden pred druhým hanbia? A prečo sa nehanbili doteraz? Aj tu som nahliadol do definície a našiel jednu zaujímavú myšlienku.

Nahota je obnaženosť tela, je to stav, kedy človek nemá na sebe žiaden odev. Je výlučne ľudským charakteristickým znakom.

Tá druhá veta ma zarazila. Je to výlučne ľudský charakterový znak. Teda, keď sa stretnú dva psy na ulici, jeden druhého sa nehanbí. Alebo keď idú okolo seba dve mačky, tak sa nesnažia zakryť svojim chvostom. A neurobí to ani žiadny vtáčik a ani žiadne iné zviera. Prečo sa teda hanbíme my ľudia?

Hovorí sa, že šaty robia človeka. Ak by ste zobrali z ulice nejakého bezdomovca, poriadne ho vyumývali, ostrihali, oholili a dobre učesali, navoňali a obliekli do nejakých luxusných šiat a nafotili ho, myslím, že by ste dokázali oklamať mnohých ľudí, keby ste sa pýtali, čo si myslia o tom, kto na tej fotke je. Vonkajším obalom sa z časti dá prikryť to, čo je vo vnútri.

Minule sme si doma otvorili krásny luxusný dezert. Bol už po záruke a manželka skonštatovala, že ten už ďalej nikomu darovať nemôžeme. Každý cukrík v ňom bol samostatne zabalený vo veľmi krásnom lesklom pozlátku a boli tam asi štyri farby. Vyskúšal som jeden, ale nebol nič moc, nechutil mi a tak som vyskúšal v inej farbe. Ale dnu to bolo to isté. Jednoducho podvod, všetko rovnaké len obal bol luxusný. Ani naši deťom nechutil.

Myslím, že hriech nás poškodil. Človek si začal uvedomovať svoju nedokonalosť, videl sa inak, v inom svetle. Myslím, že s tou nahotou vnímal zrazu svoju vlastnú hanbu. Hriech nás znehodnotil. Ak sa pozeráme jeden na druhého dnes, tak už vnímame na sebe aj to zlo, aj to znehodnotenie a vieme, že presne tak isto to vnímajú aj druhí ľudia na nás.

Preto ten nápad s figovými listami, ktoré pravdepodobne mali Adam a Eva po hriechu hneď poruke.

Šaty však neodstraňujú hriech. Nedokážu nás ho zbaviť. Len ho prikryjú, aby nedráždil zrak iných. V podstate to robíme dodnes. Šatami a obliekaním sa snažíme prekryť našu vlastnú nedokonalosť a hriešnosť. Šatami sa snažíme iných presvedčiť, že sme niekto viac a že sme lepší. Vraj šaty robia človeka. Nedokážu z nás urobiť niekoho iného. Skôr sú len pokusom prikryť to, čo nechceme, aby ostatní vedeli.

Takže kým nás Boh hľadá, my sa snažíme pred ním skryť, ako malé deti. Ale náš text potvrdzuje, že sa pred ním nedá ujsť. Darmo beháme po svete a kdekade. To stretnutie s ním raz určite príde, aj s tým, že sa budeme musieť rozhodnúť buď pre neho, alebo proti nemu.

A nakoniec je to aj o našich výhovorkách. To nie ja, na vine je niekto iný. Ja predsa nemôžem za to, že hreším. To okolnosti, to iní ľudia, to doba, v ktorej som vyrastal. Ja za to predsa nemôžem...

Aj po všetkých tých nepodarených výhovorkách sa Pán Boh chytá iniciatívy a snaží sa človeku pomôcť. To, čo urobil vtedy, robí aj dnes. Odstraňuje náš hriech a našu vinu. Nie prikrýva, nie prekladá, ale berie ju na seba, aby nás zachránil.

Vďaka mu za to.

AMEN

Piesne:  20; (27); 28; 26; A 4; 656/4

Texty:  Iz 29,17-19; G 3,21-26; L 3,1-15; Ž 82,5-8