19. po Svätej Trojici 2018
Kázňový text: 1 M 6, 11-14
Kto by nepoznal biblický príbeh o potope, ktorá postihla vtedajší svet? A kto by nepoznal príbeh muža Noacha, ktorý mal odvahu k neskutočným veciam? Zaujímavosťou je, že informácie o potope sveta nájdeme v starobylých textoch aj z iných kultúr a národov. Náš svet sa od tej doby veľmi zmenil, pozrite sa okolo seba, ako dnes vyzerá. Už to nie je len zopár chatrčí z dreva a nejaký primitívny život. Všetko sme to zmenili.
Vybudovali sme nesmierne množstvo všelijakých budov a všetko sme to pospájali pavučinou ciest. Celá zem je poznačená dielom ľudských rúk. Všade, kde je to čo i len trochu možné, sme vybudovali dopravné koridory – cesty, diaľnice, mosty... Keby sme mali možnosť si pozrieť našu zem z výšky, videli by sme množstvo všemožne poprepájaných a pokrižovaných ciest. Už nám nestačí, aby jedna cesta išla nad druhou, bavíme sa už o troj-, štvor- či päť-úrovňových križovatkách. Dočítal som sa, že na území Slovenska je priemerne na každom km2 0,363 km ciest.
Veľa ciest, znamená, že mám aj veľa možností. Môžem sa vydať kdekoľvek, môžem kdekoľvek dôjsť, môžem si vybrať z neskutočného množstva ciest a cieľov. Len z takých Košíc do Bratislavy – môžete ísť spodkom, vrchom, cez Maďarsko, a ak chcete, môžete sa vybrať aj cez Moskvu atď... Možnosť výberu už dnes máme skoro vo všetkom. Zájdite do obchodu a môžete si vyberať maslo, mlieko z 10 druhov od rôznych výrobcov a z rôznych krajín.
Dnes žijú ľudia s pocitom úžasnej voľby a nekonečných možností. Tak to aspoň cítime. Ale teraz už nemyslím len na cestovanie kdekade po svete, či nakupovanie, ale na možnosti života, voľby, smerovania, hodnôt...
Aj tu sa môže zdať, že ciest je v živote veľa. ALE v konečnom dôsledku, keď to zoberieme úplne prakticky aj vzhľadom na cieľ a koniec života, sú tie možnosti len dve.
Hugo Simberg, fínsky maliar, symbolista, namaľoval obraz, ktorý hovorí za všetko: obraz človeka pri rieke na križovatke dvoch ciest, ktorého za jednu ruku drží anjel a za druhú diabol. Veľmi jednoduchá symbolika a jednoduché stvárnenie života človeka.
Veľa ciest a veľa križovatiek v živote a pritom sú iba dve možnosti konca. V konečnom dôsledku je to len cesta života a cesta zatratenia. Nikto nám nič iné neponúkol.
Jedna možnosť je, že prežijeme svoj život, nevieme aký bude dlhý a zomrieme, a to je koniec. Nič viac nie je, nič viac nebude, nič neexistuje. Len SMRŤ.
ALEBO
Máme alternatívu, ktorú máme vďaka viere v Ježiša Krista, že na konci života, keď zomrieme, nás Boh vzkriesi k večnému životu.
Jednu z tých dvoch možností si musíme vybrať, nie je tretia ani štvrtá, ani piata možnosť. Nie je žiadna cesta uprostred, nie je žiadna možnosť ešte niečo korigovať a opravovať, rozšíriť, či rozvinúť.
Takže život ma množstvo možností a alternatív. Môžete ho prežiť ako humanista, ateista, bez vyznania, ako kresťan, ako človek, ktorého nič duchovné nezaujíma. Môžete ho prežiť ako boháč, alebo chudobný, ako veľmi múdry a vzdelaný, alebo ako hlúpy... Ale v jeden moment sa preplavíme cez rieku smrti a tam už si iba tie dve možnosti. Prístav života a nádeje a prístav utrpenia a beznádeje.
Na obraze to maliar vystihol tým, že tých lodí na diablovej strane je viac a plávajú v častejších intervaloch. To sú tie dve cesty.
Niekto by možno povedal, že to len kresťania vidia tieto veci takto tragicky a tak čiernobielo. Dnes takéto videnie nie je veľmi populárne. Dnes ľudia hľadajú viac cestu nejakých kompromisov, strednú cestu, neutrálnu, kde to nebudeme s ničím preháňať. Kúsok tu a kúsok tam, nechceme byť extrémistami.
Pozrite sa akí sme:
- Aký máte postoj k utečencom a migrantom? Treba ich prijať a pomôcť im, ale nie všetkým, treba si dať pozor a poriadne ich preverovať.
- Aký máte názor na homosexualitu? Ja by som ich neodsudzoval, ale s tými požiadavkami to už preháňajú.
- Aj v cirkvi: Čo si myslíte o práci v nedeľu? Ja si myslím, že to až tak prísne v dnešnej dobe nemôžeme brať.
- Život na skúšku bez sobáša? To už je dnes normálne, to si predsa treba vyskúšať. Na tom predsa nie je nič zlé.
A tak by sme mohli pokračovať, kde dnes ľudia hľadajú nejakú strednú cestu života. Kde nechcú mať, ako sa to dnes hovorí, čiernobiele videnie.
Ale v živote človeka je to iba o dvoch cestách. Nie je tam nič uprostred, trochu zatratený a trochu spasený. Ako v tom vtipe: ...trochu tehotná.
Jednoducho je jedna cesta, ktorá vedie do života a druhá cesta vedie do smrti. Môžeme sa v živote všemožne krútiť kdekade, ale nakoniec pred nás Pán Boh postavil iba tieto dve možnosti. Tak ako to namaľoval maliar na tom obrázku. Samozrejme, že si na každej životnej križovatke vyberáme. Buď sa vydáš Božou cestou, alebo si vyberieš tú druhú a potom kus cesty ideš jednoducho zle až po najbližšiu križovatku. Potom môžeš znova urobiť rozumnejšie a správnejšie rozhodnutie.
Počul som svedectvo o jednom mužovi: Neučil sa, neštudoval, ako chlapcovi sa mu veľmi nechcelo. Dnes mu chýba vzdelanie a teraz má prácu, kde robí len so samými Rómami. Nechce sa mu chodiť do roboty, je z toho rozladený a nešťastný, ale lepšiu robotu si zohnať nevie. Urobíte zlé rozhodnutie a kus životnej cesty musíte žiť takto. Či sa vám to páči alebo nie.
Dostali sme od Boha nesmierne cenný dar. Dar slobody, voľby, rozhodovania sa v živote. Je to dar, v ktorom sa podobáme Bohu, lebo si môžeme vyberať cesty, ktorými sa vydáme. Žiadny iný tvor takúto výsadu nedostal. Je to nesmierna výzva pre každého z nás. A tu sme práve v bode, keď môžeme spomenúť Noacha.
Prečo som vám čítal ten príbeh? Je to úžasný príbeh práve o voľbe človeka. O slobode a o ceste, ktorú si tento človek vybral. Noachova životná križovatka bola, keď ho Boh oslovil s tým, že má stavať koráb s góferového dreva. Vybavujem si, ako ten muž premýšľa nad tým, či sa má pustiť do stavby niečoho, čo je úplne nelogické. Boh hovorí: stavaj loď na suchu, keď široko ďaleko nie je žiadna voda, ktorá by touto loďou pohla.
To bola križovatka. Počúvne, alebo to nechá tak? Ľudský rozum mu hovorí, že je to hlúposť. Že je to celé nezmyselné a nemá to žiadnu logiku.
Ale Noach poslúchne a nejakých 40 rokov stavia loď, ktorá nemá žiadne logické opodstatnenie. Je za blázna, ponižovaný a vysmievaný ľuďmi. Napriek tomu za ten celý čas oslovuje a volá ľudí, aby sa k nemu pridali. Jeho volanie ostane bez odozvy, ale ten človek si vybral cestu života pre seba a svoju rodinu.
Môžete namietať, že veď aj ostatní by si ju boli vybrali, keby vedeli ako to dopadne. Ale Noach to predsa vedel tiež iba tak, ako ostatní. On však uveril slovám, ktoré počul.
Vyberať si zakaždým cestu života je ťažké. Znamená to ísť občas proti ľudskej logike a ľudskému rozumu. Znamená to byť v očiach ľudí bláznom, fanatikom a svätuškárom. Znamená to byť iný, ako väčšina ostatných. Znamená to, občas sa odcudziť od ľudí, niekedy aj od blízkych alebo rodiny. Stratiť pochopenie u druhých. Znamená to zažiť mnohé sklamania a dlho čakať na výsledok (40 rokov byť bláznom je ťažké).
A každý deň bojovať s pochybnosťami a mnohými otázkami, na ktoré vám budú chýbať odpovede. Myslím, že aj Noach musel každý deň bojovať s otázkou: Má zmysel pokračovať? Nevzdávať sa? Robiť tú loď ďalej?
Ako veriaci ľudia zažívame a budeme zažívať niečo podobné. Všetci sú v nedeľu doma a dospávajú, ale ja vstávam a idem do kostola. Prečo? Moji známi idú s deťmi do kina a ja svojim čítam doma biblické príbehy. Načo? Moji rovesníci si užívajú život a robia, čo ich len napadne, vysedávajú po krčmách a baroch, zabávajú sa, ale ja som si vybral život podľa Božích prikázaní a Božieho slova. Má to nejaký zmysel?
Odpoviem Vám na to. Tvrdím, že nemôžete zhodnotiť objektívne ľudský život, kým nedôjde do cieľa. Nemôžete povedať, kto je víťaz pretekov, kým sa preteky neskončia. My jednoducho musíme čakať na dážď ako Noach a na ten sa čaká poslušnosťou a vernou prácou na Božom kráľovstve. Ľudia dnes hodnotia život, posudzujú, vidia jeho klady a zápory, ale nevedia zobrať do úvahy koniec. Po jednej písomke, ktorá vášmu dieťaťu nedopadla dobre nemôžete povedať, akú bude mať výslednú známku na vysvedčení.
Ten obraz má v sebe ešte jednu dôležitú myšlienku. Všimnite si, ako je obrátený ten človek. Všimnite si, kde sa pozerá. Je to biblické. Apoštol Pavel napísal: ...cieľ mám vždy pred očami... Toto je dôležité. Keď robíte rozhodnutia, keď stojíte na križovatke, nepozerajte sa len pár metrov dopredu. Je to krátkozraké vidieť len krásnu rovnú cestu, kde sa dá ísť rýchlo. Myslím si, že dôležitejšie je, kde tá cesta vedie. Aký ma cieľ.
Čítal som raz definíciu fanatika. Je to vraj človek, ktorý stratil smer, ale dvojnásobne zvýšil rýchlosť. Tak presne tak mi pripadajú niektorí ľudia. Užívajú si život, ale nepozerajú sa do diaľky, kde táto cesta vedie a ako sa končí.
V lete som si všimol ako pri Obišovskej krčmičke vysedávajú rodičia, popíjajú, fajčia a okolo sa hrajú ich malé deti. Mal som pocit, že je to veľmi krátkozraké videnie. „Ja si užívam a mám sa dobre“, ale kam táto cesta privedie moje deti, nad tým akoby títo rodičia nerozmýšľali.
Ten obraz vystihuje každodenné ľudské rozhodovanie. Niečo a niekto nás ťahá doprava a iná sila nás ťahá zasa doľava. Je to vec rozhodovania. Čím viac tých správnych rozhodnutí urobíte v živote tým bližšie ste k tomu správnemu cieľu.
Takže nám všetkým prajem aby sme mali silu a odvahu sa rozhodovať správne a voliť si cestu života.
AMEN
Piesne: 374; 641; 633; 491; A 73; 263
Texty: 1M 9,8-17; Ef 4,22-32; Mt 9,1-8; Ž 32,1-5.10-11
