8. po Svätej Trojici 2018

Kázňový text:  L 6, 20-23

Pri našom dnešnom uvažovaní sa musím vrátiť v myšlienkach na Gemer. Keďže tam bývali často občianske pohreby, rodina zosnulého na nich sedela pri truhle, alebo v prvých laviciach domu smútku a ako zarmútení smrťou blízkeho, nikdy nevstávali. Keďže to ľudia videli často, začali sa tak správať aj na kresťanských pohreboch. Najbližšia rodina sa počas obradu jednoducho nepostavila. Ani na požehnanie, ani na liturgiu, ani na čítanie biblického textu. Darmo som ako farár povedal: z úcty k Božiemu slovu povstaňte a vypočujte si taký a taký biblický verš. Najhoršie bolo, že sa občas ako rodina cítila polovica kostola, tak polovica pekne krásne ostala sedieť.

Pamätám sa, že ma to vtedy veľmi štvalo. Chápem, že môže byť niekto tak zdrvený a ranený žiaľom, že nemá ani dosť síl postaviť sa. Ale niekedy mi to pripadalo skôr ako arogancia a drzosť. Ja nebudem počúvať nejakého farára a on mi nebude rozkazovať, čo mám robiť.

Spomenul som si na tieto veci pri našom dnešnom texte, pretože je provokačný a celú tú provokáciu vyvolalo správanie Ježišových učeníkov. O čo teda išlo?

Išlo o umývanie rúk. Pôvodne tento príkaz bol daný už za Mojžiša pre kňazov, ktorí slúžili v chráme a prinášali obete, či sa dotýkali posvätných nádob v svätyni, či chlebov, ktoré sa prinášali na oltár. Bolo určené, že skôr, ako začnú takúto službu konať, majú si opláchnuť ruky po zápästie, aby sa očistili od nejakého nečistého dotyku. Bolo to vlastne kultické očisťovanie. Toto sa potom prenieslo v židovstve na všetkých veriacich, veď pred jedlom sa prosilo o požehnanie darov a keď ich Boh požehnal, mal by sa človek požehnaných vecí dotýkať čistými rukami. Nešlo ani tak o hygienu ako o kultickú, náboženskú čistotu. Malo to svoju logiku. Jedlo je požehnané Bohom a ty si sa mohol dotknúť niečoho nečistého, tak sa kulticky očisti. Stala sa z toho zaužívaná prax, ktorú väčšina zbožných Židov akceptovala. Nebolo na tom nič zlé.

Ale keď farizeji prišli sledovať Ježiša, ako nového učiteľa a dávali pozor na každú jednu chybičku, čo zlé povedal, či urobil, všimli si, že učeníci si pred jedením chleba ruky neumyli. Mali sa čoho chytiť a hneď sa pustili do Ježiša.

Čakal by som ako farár, ktorý od vás vyžaduje určité náboženské poriadky, že aj Ježiš napomenie učeníkov, nech nezabúdajú na túto užitočnú náboženskú prax a nech si umyjú ruky tak ako je to už stáročia v židovskej náboženskej obci zvykom. Ale tu bol Pán Ježiš veľmi tolerantný a povedal, že to nevadí.

Roky niečo dodržiavate a zachovávate, stojí to mnoho námahy, veď si zoberte, že v Izraeli je voda vzácnosťou a bolo treba po ňu chodiť a zrazu Ježiš povie, že to vôbec nemusí tak byť? Že to nie je vôbec treba?

My sa dnes na ten text pozeráme už z iného uhla. Nám sa zdá kultické umývanie rúk už zbytočnosťou. Ale predstavte si, že by nám niekto zrušil naše náboženské zvyklosti, ktoré tu máme v našej cirkvi zabehané roky.

Predstavte si, že sa nebude vstávať počas liturgie na bohoslužbách a budeme odteraz len sedieť. Alebo keď budeme čítať biblický text, budete ho počúvať po sediačky. Veď keď si doma čítate Bibliu tak pri tom sedíte a nie stojíte. Aspoň si to myslím a nie je s tým žiadny problém. Tak prečo sa postavíme, keď ho čítame na bohoslužbách?

Alebo sa budeme modliť a nemusíme skladať ruky a zatvárať oči. A keď sa budeme modliť, budeme už odteraz stáť.

Boli sme na pohrebe na Sliezsku a tam je zvykom, že pohreb býva až po týždni. Nie teda na tretí, či štvrtý deň. Takže by sme to zmenili aj u nás. Čo vy na to? Nemali by ste s tým problém?

Myslím, že by nás takéto zmeny vyviedli z rovnováhy a obhajovali by sme to, čo sme robili v minulosti ako niečo, čo je dobré a správne a nie je to potrebné vôbec meniť. A ja to vnímam rovnako.

Nedávno som mal na bohoslužbách tu v Obišovciach svoju rodinu. Sedeli na chóre a počas liturgie nevstávali. Neviem, čo je to za čudný zvyk z Vyšnej Kamenice, ale aj mňa to mrzelo.

Uvedomil som si, že v tej situácii, ktorú opisuje naše evanjelium stojím na zlej strane. Bol by som na strane farizejov a zákonníkov, ktorým vadilo, že učeníci nerobia to, čo sa robiť má a čo sa roky tak robilo.

Čo teda urobíme? Necháme všetko na ľubovôli človeka? Nech si každý robí, čo chce a kedy chce? Keď chcete povstanete, keď chcete budete sedieť, keď sa vám bude chcieť budete spievať, alebo sa budete modliť? Keď chcete odídete a keď chcete prídete?

Niekto by tu Ježišovu reakciu mohol pochopiť ako anarchiu. Nič neplatí, niet pravidiel, každý nech si robí to, čo sa mu páči. Ale nie je to celkom tak. Pán Ježiš svojou reakciou nepovedal, že umývanie rúk, teda to kultické, pred jedlom je zlá vec. Poukázal na to, že ak to vyžadujete ako povinnosť bez rozmýšľania, ako akýsi bezmyšlienkový zvyk, tak je to potom úplne zbytočné. Akýkoľvek prejav bez srdca a pochopenia a vnútorného prežitia je zbytočný. Toto nás Pán Ježiš učí.

Keď vojdeš do kostola a postavíš sa na svoje miesto v lavici, pomodlíš sa, alebo len zo zvyku postojíš, lebo tak to ľudia proste robia?

Keď farár spieva liturgickú modlitbu, skloníš hlavu a čakáš kým sa domodlí, alebo si v hlave tieto slová opakuješ a modlíš sa s ním?

Keď počúvaš, ako sa čítajú biblické texty v kostole, postavíš sa a sleduješ, čo sa číta, a rozmýšľaš nad tými slovami, alebo len vyčkávaš to Amen, aby si si sadol?

Prežehnávate chlieb skôr ako si z neho prvý krát odkrojíte? Niektorí ľudia to robia ako zvyk, ktorí zdedili po svojich predkoch. Ak to robíte automaticky, že zoberiete do ruky chlieb a urobíte na neho kríž, len tak automaticky, tak to radšej nerobte. Ak si pri tom nepoviete v hlave slova poďakovania Kristovi, tak aký to má potom zmysel?

Toto chcel vysvetliť Ježiš zbožným farizejom a zákonníkom, ale tak isto aj nám dnes. Aký má zmysel postaviť sa z úcty k Božiemu slovu, keď to slovo v ten moment ani nepočúvate a možno žiadnu úctu Božie slovo z vašej strany nemá? Aký zmysel má úctivo hovoriť slová Pán Ježiš, keď o chvíľu je meno Ježiš použité vo vete, kde niekoho alebo niečo kárate a preklínate?

Toto je dôvod Ježišovej kritiky, keď požívate prázdne a bezduché náboženské úkony, ktoré z nás na oko robia veriacich ľudí, ale chýba v nich obsah a úprimnosť. Pery a niektoré vonkajšie prejavy hovoria jedno, ale naše srdce akoby spievalo a hralo úplne inú pesničku.

Ak toto nezladíme, nikdy sa nemôžeme pohnúť ďalej.

Ešte jeden zvyk z Gemera. Počas Áronovského požehnania, vždy keď farár vyslovil Pán Boh..., ľudia sklonili hlavu. Raz som sa ich pýtal: Prečo to robíte? To je taký zvyk. Klaniame sa pred Bohom. Je to pekné, že človek má takú úctu. Ale v kázni farár povie slová „Pán Boh“ niekoľkokrát a vtedy sa hlavy neskláňali. Myšlienka je pekná, len či to, čo urobí naša hlava, je prejavom toho, čo v ten istý moment robí naše srdce?

Nedávno som zažil ako jeden mladý človek, ktorého som počul modliť sa a s úctou vyslovovať Pane Bože, prípadne Pane Ježiši, o pár hodín nato tie isté oslovenia používal, keď preklínal a vulgárne nadával. Tak aký je to Pán Ježiš? A je skutočne pre toho človeka Pán?

Na záver musím povedať, že my máme tých vonkajších prejavov zbožnosti v našom živote dosť. Teraz už len zosúladiť ten vonkajší prejav so srdcom, aby to všetko bolo aj úprimné aj pravdivé.

AMEN

Piesne:  373; 345; 615; 311; A 56; 656/5

Texty:  Iz 2,1-5; R 8,12-17; Mt 7,15-23; Ž 48,2-3.9-15