2. po Svätej Trojici 2018

Kázňový text:  Mk 12, 1-9

Dnes skôr ako začnem vykladať Biblický text, musím povedať k nemu jedno vysvetlenie. Keď sa chystám počas týždňa na kázeň, nevyberám si biblický text. Väčšinou siahnem po Službe slova a bez toho, aby som špekuloval, či sa mi text páči, alebo nie, snažím sa o ňom rozmýšľať a urobím si jeho výklad. Iba keď je tam veľmi známy text, na ktorý som už viackrát kázal, tak vtedy občas urobím to, že hľadám niečo iné.

Tento týždeň som urobil to isté, Siahol som po Službe slova a čítam podobenstvo o zlých vinohradníkoch. Je to podobenstvo, ktoré povedal Pán Ježiš pred farizejmi a zákonníkmi, ktorí stáli na čele Židovského národa. A veľmi rýchlo pochopili, že táto reč je o nich. Ježiš im vyčítal, že sa nestarajú o ľudí, ale len o seba a svoje dobro, že im vôbec nejde o Boží ľud a že sú voči nemu bezohľadní.

A potom mi prišlo na um všetko, čo sa deje v našej cirkvi, všetky tie reakcie na kandidačnú poradu, všetko, čo vychádza na povrch a šíri sa v médiách. Ako Evanjelický posol začal rozoštvávať ľudí v cirkvi a zavádzať a klamať. Ako predsedníctvo vyzýva, aby ste sabotovali voľby, lebo tam nie sú ich kandidáti.

Čo som mal urobiť? Mal som si nájsť iný text? Mám sa tváriť, že sa nič nedeje? Alebo mám hovoriť o farizejoch a zákonníkoch ako sa pretvarovali vo svojej zbožnosti, ale Pán Ježiš ich prekukol a videl, že im vôbec nejde o tú vinicu, ale len o ich vlastný zisk?

Vy, bratia a sestry, by ste to vnímali ako vnuknutie Ducha a dôvod hovoriť o tom, alebo je to iba obyčajná bezvýznamná náhoda, nad ktorou sa netreba zamýšľať? Mám dnes riešiť cirkevnú politiku v kázni?

Pochopil som slová tohto podobenstva tak, že dnes musím hovoriť o nás farároch, ktorí nesieme zodpovednosť za túto cirkev. O nás, ktorí máme viesť ľudí k viere, k bázni pred Bohom, k pokániu. A nie iba zbožnými rečičkami, ale aj osobným životom.

Nemôžem si pomôcť, ale to, čo videl Pán Ježiš vo svojej dobe na tých, ktorí stáli v čele cirkvi, tak presne toto musíte vidieť aj vy dnes, keď sa pozriete na to, v akom stave sa nachádza vaše duchovenstvo.

Tá prvá vec, ktorá z tohto Ježišovho príbehu vychádza je, že cirkev je Božia vinica. Nepatrí človeku, nikdy nepatrila a ani nikdy nebude. Vlastnícke práva na cirkev sa nikdy nezmenili. Stále je jej vlastníkom Boh. Aj keď máme niekedy pocit, že odcestoval a dlho sa neukazuje. V Evanjelickej cirkvi to tak vyzerá už niekoľko rokov. Pán Boh odcestoval, vzdialil sa od nás a s ním akoby odišla poctivá práca, obetavá služba a záujem. Robíme všetko, čo sa robilo aj pred tým, máme bohoslužby, biblické hodiny, večierne, náboženstvá, ale tej úrody je stále menej a menej. Akoby sme to my, ktorí na tej vinici robíme, flákali.

Tým, že máme pocit, že vlastník tu práve teraz nie je, myslíme si, že ani nevie, čo sa na vinici robí, že nemá informácie. Vyzerá to, akoby ho nezaujímalo, či je všetka práca urobená. Či je hrozno ostrihané, poviazané, okopané, pohnojené. A tým, že sa tu dlho obrazne povedané neukázal, príliš rastie sebavedomie nás nájomníkov.

Strácame ostych a strach pred samotným vlastníkom. Správame sa na tej Božej vinici, akoby sme tu boli my pánmi. My rozhodujeme, my riadime, čo a kedy sa má robiť, my tomu celému šéfujeme. Kým tu nie je najvyšší šéf, máme pocit, že tými najväčšími sme tu my. Máme v rukách moc, naše slová rozhodujú, my riadime a dirigujeme a to je tak zavádzajúce. Prichádza ten klamný pocit, že toto všetko je vlastne naše.

Ale je omyl myslieť si, že ak nevidíme Pána vinice, tak On nevie, čo sa na jeho vinici robí. Tých informácií má dostatok. Vie presne, čo sa na jeho majetku robí, vie, kedy sa zbiera úroda, kedy má vinica priniesť hrozno a kedy má z nej byť zisk. Poslovia, ktorí prišli do vinice v čase oberačky sú toho jasným dôkazom.

Ale sebavedomie nájomníkov už prekročilo všetky hranice. My duchovní v cirkvi sa tvárime, že môžeme všetko. A nielen, že sa tak iba tvárime, my robíme všetko, čo sa nám zachce. Akoby už nezáležalo na vinici. Akoby v tom celom bola nepodstatná a nedôležitá, pretože Ježišov príbeh ďalej rieši už iba nájomníkov.

Ale tá vinica sú živí ľudia, ktorí sa musia pozerať na to, ako sa my tu vraždíme a špiníme, ako sa zabíjame, tu presne pred očami tých, ktorí sú nám zverení. Veď stále platí: kto sa hnevá na brata, je vrah. A keďže sa vraždíme a bijeme a tlčieme jeden druhého pred vašimi očami, nemáme čas sa o vás starať. Stojíte bokom. My nájomníci teraz vedieme veľkú vojnu, sústredíme sa len na to, kto ešte príde a čo s ním musíme urobiť a tým pádom nie je čas na všetky tie základné povinnosti, ktoré by sme mali robiť. A ak ich aj robíme, sú poznačené tou špinou, ktorú máme na rukách.

Tými krvavými rukami vás okopávame a obstrihávame, čistíme vás, ale v podstate tú špinu presúvame ešte aj na vás. Ako sa dá čistiť špinavými rukami? Ale nájomníci si už túto vec vôbec neuvedomujú. Už nejde o vinicu, ide o vlastné postavenie, ide o naše ego, o našu pravdu, ide o naše podvody a kšefty, ktoré zakrývame a nechceme, aby vyšli najavo, aby tí, čo prídu po nás, sa nedozvedeli o nás pravdu.

A najhoršie na tom je, že bez problémov do toho boja vmiešavame Krista, Božieho Syna. Narábame s jeho slovom, aby to vyzeralo dôveryhodnejšie a pravdivejšie. A neštítime sa brať do úst Bibliu a bojovať s ňou a ponižovať sa navzájom. Sme tak zažratí do boja za seba a svoje výhody, že sme si ani neuvedomili, že trpí celá vinica. A ak si to aj niekto z nás všimne, nemáme na to čas, lebo intenzívne bojujeme.

So všetkou vážnosťou čítam Ježišovu otázku: Čo urobí pán vinice? Možno ešte chvíľu počká, ešte nás párkrát napomenie a upozorní. Ešte nám pošle pár odkazov, aby sme sa spamätali, ale potom o tú jeho vinicu prídeme.

Neviem dokedy sa dá pokračovať takto vo vzájomnom ničení a nenávisti? Koľko ešte táto naša Evanjelická cirkev vydrží klamstiev a podvodov a zavádzania a obviňovania?

My duchovní sme len nájomníci, cirkev nie je naša, nemáme právo sa tváriť, že ona slúži nám a našim sebeckým plánom a nemôžeme si v nej robiť, čo sa nám zachce. Už teraz sme najrýchlejšie upadajúcou cirkvou na Slovensku. Tú našu vinicu už Pán odovzdáva iným, ale my neprestávame viesť boj za seba a svoje egoistické plány. Kedy to celé skončí? Kedy nám nájomníkom dôjde, že ničíme Božie dielo? Každý týždeň začína nový boj, nový útok, ani niet kedy reagovať na ďalšie a ďalšie útoky.

O koho vlastne ide v tom podobenstve? Aj ten názov v evanjeliu trochu zavádza. Ono hovorí o zlých nájomníkoch, ale podstatná je tam vinica. Pán poveruje starať sa o vinicu, nájomníci nie sú stredobodom toho príbehu. Oni sú nahraditeľní. Oni sa môžu bez problémov vymeniť. Tá podstatná je tu predsa cirkev. O tú ide predovšetkým. O to, aby prinášala úrodu svojmu Pánovi. Nie sebe, nie nájomníkom, ale Pánovi. A na to sme my duchovní zabudli.

To podobenstvo je aj o mne. Musím sa priznať, že aj mňa požiera tá zloba, ktorá sa tu deje. Prečítam si nejakú poštu, maily, stačí, že niekto pošle nejaký článok z Evanjelického posla a mám toho plnú hlavu a rozmýšľam nad tým a štve ma to, a ubíja ma to. A potom si sadnem a mám písať kázeň a mám vám hovoriť o pokoji, o láske, o odpúšťaní. Ale sám vo svojom vnútri tieto veci nemám. Neviem a nedokážem odpustiť aj keď vás k tomu vediem.

To podobenstvo je aj o mne. Aj ja som ten vinohradník, ktorého Pán poslal, aby sa staral o jeho vinicu. Pozrite sa, ako tá vinica vyzerá?

V tom podobenstve povedal Pán Ježiš aj toto: Príde, zahubí vinohradníkov a vinicu prenajme iným. Reálne sa to stalo. Vznikla Kristova cirkev, ktorá prebrala mnoho Židov, ktorí uverili v Krista, dali sa pokrstiť a stali sa kresťanmi.

Dnes ľuďom chýba nejaké to povedomie príslušnosti k cirkvi. Keď budú aj naďalej vidieť tieto zápasy o moc a vplyv, odídu inam. Takže scenár sa môže bez problémov zopakovať.

Musím vás teda prosiť o odpustenie za to, že toto v našej cirkvi vidíte na nás duchovných. V poslednom čase sa správame presne tak, ako tí nájomníci, ktorých opisoval Pán Ježiš vo svojom podobenstve.

AMEN      

Piesne:  315; 261; 200; 352; A 50; 656/5

Texty:  Pr 9,1-10; 1J 3,13-18; L 14,16-24; Ž 36,6-11