1. po Veľkej noci 2018

Kázňový text:  J 21, 15-19

Dnes si, milí bratia a sestry, predstavte, že ste v škole. Bude to pre nás starších také spestrenie. Už sme dávno nesedeli v školských laviciach. Takže si to trochu pripomenieme a budeme sa dnes učiť. Dúfam, že všetci, ktorí sú riadnymi školákmi teraz neprepnú do svojho klasického školského núdzového režimu, kde učiteľ, či profesor niečo prednáša spred tabule, ale všetky vnemy žiakov sú vtedy vypnuté, pretože všetky informácie z tohto miesta sú neužitočné a tým pádom zbytočné.

Chcem, aby sme sa na príklade Petra a Pána Ježiša naučili, ako sa riešia konfliktné situácie. Ako sa vedie rozhovor s človekom, na ktorého ste právom nazlostený, ktorý urobil povedzme fatálnu chybu. Mám dnes na mysli niekoľko bodov, na ktoré chcem poukázať, a niekoľko krokov, ktoré chcem v tom ich vzťahu vyzdvihnúť.

Takže začnime najprv tým, že väčšina konfliktov sa dá vyriešiť správnou komunikáciou. Nemôžem a ani nechcem tvrdiť, že všetky, ale väčšinu sporných momentov by sme dokázali zvládnuť, keby sme s druhými ľuďmi neprestali rozprávať.

Každý z nás vie, že Ježišove otázky, ktoré položil Petrovi pri Tiberiadskom mori súviseli s Petrovou zradou na dvore veľkňaza. Splnilo sa to, čo Pán Ježiš Petrovi predpovedal: ...skôr než kohút zaspieva, tri razy zaprieš, že ma poznáš... Tu vznikol ten konflikt. Bolo to vlastne narušenie ich vzájomného vzťahu. Peter si vtedy uvedomil, že mu Ježiš nedôveruje, že nad ním pochybuje, čo bolo pre neho veľmi nepríjemné. Dovtedy bol Peter tou najdôležitejšou osobnosťou medzi učeníkmi a zrazu jemu osobne pred všetkými hovorí detailný popis, ako ho zaprie. Všetci predsa zradia, tak prečo to Petrovi povedal tak konkrétne? Ako sa musel Peter cítiť pred všetkými ostatnými? Musel to byť pre neho veľmi trápny moment.

Na Ježišovu obhajobu treba povedať, že Peter sa najviac zaprisahával, že on by ho predsa nikdy nezradil. Koledoval si o to. A stalo sa to presne tak, ako to Ježiš povedal. Možno si to v tom strese a strachu Peter ani neuvedomil, keď to vyslovil v priebehu pár minút viackrát za sebou, že s tým človekom nemá nič spoločné. Ale stalo sa.

Presne tak ako sa aj nám stáva, že sa s niekým nezhodneme, pohádame sa na nejakých veciach. Sme iní, máme iné názory, máme iné predstavy o veciach, ktoré robíme s inými ľuďmi. Niekto by tieto veci urobil tak, vy by ste ich urobili inak. Vám sa to nepáči, jemu to vyhovuje. A už je na svete konflikt. Hádame sa kvôli práci, hádame sa v rodinách. Hádame sa pre výchovu našich detí. Hádame sa kvôli majetkom, alebo pre rôzne podvody a neférovosť. Vždy sa niečo nájde.

Takže prvá zásada po tom, čo vznikne konflikt medzi dvoma ľuďmi je: neprestaňte sa medzi sebou rozprávať. Muselo to byť pre Petra nepríjemné, keď sa Ježiš po vzkriesení ukázal. Bolo to už viackrát, toto nebolo prvé stretnutie a Peter určite nebol pri tých stretnutiach vo svojej koži. Ak sa chcete pohnúť ďalej, takéto konfliktné veci treba vyriešiť. Vedel to Peter a vedel to aj Pán Ježiš. Ale Peter nenabral odvahu sa o tom porozprávať. Takže ten rozhovor začal Ježiš.

Všimli ste si, ako tú nepríjemnú vec Pán Ježiš otvoril? Tak čo Peter, na tom dvore veľkňaza si to dobabral presne tak, ako som ti to hovoril. Vidíš, čo som ti rozprával? Bolo ti treba byť takýmto hrdinom? Takže už vieš, kto mal vtedy pravdu a kto sa mýli?

Keby som bol na mieste Pána Ježiša, tak ja by som ten rozhovor začal takto. Pamätáš, čo som ti hovoril? Pán Ježiš sa rozpráva s Petrom inak. Je to osobná otázka, ale je postavená tak, aby toho druhého neponižovala a vás nevyzdvihovala. Pán Ježiš sa pýta Petra, či ho miluje viac ako tí ostatní?

My tak radi pripomíname svojim súperom, akí sme perfektní, akí sme dokonalí, neomylní a ako sme všetko vedeli skôr ako sa to stalo. A potom sa čudujeme, že dotyčný uteká, alebo nadáva a je nepríjemný a nechce sa s nami ďalej rozprávať.

Náš Tomáš sa učí jazdiť a asi každá druhá jazda sa končí slovami: Čo som ti hovoril! Ja som to tušil! Zase si tu urobil chybu a pritom ti to stále pripomínam! A viem, že to nemám tak povedať. Pri tom je to môj syn, nie môj nepriateľ. Na nepriateľoch, alebo ak chcete na ľuďoch, s ktorými sa nezhodneme, nám to ide ešte lepšie. Vykrášľovanie sa, vyzdvihovanie, predvádzanie a následne ponižovanie a odcudzovanie. To je také jednoduché a také ľudské.

Ja si myslím, že od nás veriacich ľudí už čaká Pán Ježiš viac. Žiadnu horúcu hlavu, žiadne prehnané emócie s návalmi hnevu a zlosti. Tu vidíte ako riešil ťažké veci Pán Ježiš. Bez odsudzovania, bez hnevu, bez osočovania toho druhého. Všetko to bolo s takou láskou, veľkorysosťou, s takou nastavenou rukou na zmierenie. Peter, miluješ ma? A Peter mohol špekulovať, na čo sa ma to môj Majster pýta? Naráža na to, čo som urobil? Ale v tých slovách nie je cítiť nenávisť, ani výčitku. Nebolo tam nič odsudzujúce.

Je to napriahnutá ruka na zmierenie. Je v tom odpustenie a áno, súvisí to s minulosťou, ktorú chce Ježiš tu a teraz uzavrieť.

Priznám sa, chcel by som sa takto naučiť nekonfliktne rozprávať. Vedieť ovládať svoj hnev, vedieť sa kontrolovať a vedieť aj v takých vypätých situáciách uvažovať tak zmierlivo a pokojne.

Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že robíme chybu, keď nechávame takéto konflikty, aby ich riešil čas. V nádeji, že časom zabudneme, upraví sa to a nespomenieme si na nejaké krivdy, či ťažké momenty. Ale čas mnohé veci nedokáže zahojiť. Zmierlivý rozhovor áno. Len ako na to? Ako sa neburcovať k hnevu a zlosti?

Ďalším problémom je, že si mnoho domýšľame. Dokážeme prísť domov a sami v sebe si navymýšľame argumenty v náš prospech, celé si to dokážeme poprekrúcať a domýšľame si.

Peter mohol uvažovať tak, že za to celé môže predsa Ježiš, on ho k tomu vyprovokoval, aby sa zaprisahával, že ho nezradí. A ak to vedel vopred, prečo ho nechal do toho celého ísť. Veď Peter sa aspoň jediný zo všetkých učeníkov snažil a nasledoval Ježiša až do domu veľkňaza. Všetko sa dá prekrúcať a vidieť z našej vlastnej strany celkom inak. Ale to by nebolo objektívne a predovšetkým by to nebola pravda. My sa väčšinou vidíme v tom lepšom svetle, takže potrebujeme vidieť pohľad aj z vonku.

Problémom je, že občas všade okolo seba vidíme len nepriateľov, ktorí nám chcú zle a chcú nám ublížiť. Pritom to vôbec nie je tak. Mnohé veci by sa dali vyriešiť tak jednoducho. Len prísť za druhým človekom a opýtať sa, bez hnevu, bez zlosti s takou pokorou a láskou, ako to vedel Pána Ježiš. Ako si myslel to či ono? Prečo si také niečo povedal? Prečo sa to a to stalo?

Mrzí ma, že aj v zbore nám vznikajú konflikty pre drobnosti, maličkosti. Neuvedieme všetkých jubilantov, lebo nemáme ich dátum narodenia. Nie je za tým žiadny úmysel. Zabudnem niekoho v odobierke na pohrebe. Alebo nedali mi vedieť, že ten a ten človek zomrel... Dokážeme za takýmito vecami vidieť zákernosť a zlobu človeka. Pritom to vysvetlenie môže byť jednoduché, keby sme sa s tým človekom porozprávali.

Ale porozprávali na úrovni. Ako veriaci ľudia po vzore Pána Ježiša Krista.

Všimnite si, čo tento rozhovor urobil s učeníkom Petrom. Aký bol pre neho veľmi potrebný, ako toho človeka to celé posunulo vpred. A skúste si predstaviť, aké by to bolo, keby sa Ježiš Petrovi nebol prihovoril a táto vec by ostala nedoriešená? Do smrti by to bola pre Petra ťažká téma a bol by z neho len zakomplexovaný apoštol s pocitmi viny a výčitkami svedomia. Ale on ten rozhovor nedokázal začať.

Ak máte, bratia a sestry, nejakú nevyriešenú vec, nenechajte ju tak. Choďte a veďte s tým človekom debaty. Ale pokúste sa o rozhovor na úrovni. Myslím na úrovni kresťanov, veriacich ľudí po vzore Pána Ježiša.

Takýto prístup otvára dvere aj ľudské srdcia.

AMEN

Piesne:  135; 138; 134; 144; A 35; 656/16

Texty:  1M 32,23-30; 1Pt 1,3-9; J 20,24-29; Ž 116,1-9