3. pôstna 2018

Kázňový text:  J 13, 30

Bratia a sestry, mali sme dnes v 3. pôstnu nedeľu hovoriť o uzdravení posadnutého v Kafarnaume. Dnešná nedeľa má názov „Premoženie zlých mocností“. Ale keď som si uvedomil, čo sa tento týždeň stalo, prišlo mi na um, že tak ďaleko sme ešte nezašli. Že nám na Slovensku sa zatiaľ to premoženie zlých mocností nepodarilo.

Smrť dvoch mladých ľudí, ktorých na Slovensku väčšina nepoznala, priniesla ohromný rozruch, vzrušenie plné hnevu a pobúrenia. Čo je na jednej strane dobre. Zobudili sme sa, prestali sme byť apatickí, prestali sme sa tváriť, že sa nás nič netýka a sme nad vecou. Prestali sme si myslieť, že je v našej krajine všetko v poriadku. Neuvedomovali sme si, že je to až tak zlé. Na strane druhej je tu otázka, či to muselo zájsť až tak ďaleko? Či na to, aby sme si uvedomili, že v našej krajine vládnu kšefty a mafia, potrebovali zomrieť dvaja mladí ľudia?

Takže dnes nebudem kázať o premožení zlých mocností. Hľadal som skôr nejaký iný text, ktorý by sa hodil do našej terajšej situácie a pomohol som si textom, ktorým okomentoval posledné udalosti na Slovensku brat farár Podlesný. Je to časť textu z Jánovho evanjelia 13. kapitoly verš 30.

TEXT: J 13,30 A bola noc.

Môžete na chvíľu porozmýšľať, v akej súvislosti odzneli tieto slová. Súvisia s udalosťami, ktoré predchádzali Ježišovej smrti a majú priamy súvis s Judášom, učeníkom Pána Ježiša. Evanjelista Ján takto zachytil moment, keď pri poslednej večeri Pán Ježiš označil svojho zradcu. Bolo to všeobecné, pretože to identifikovanie ...kto omočí so mnou ruku v mise... sa v ten večer týkalo viacerých učeníkov. Takže nebolo pre nich hneď jasné, že to bude Judáš. Ale to, čo sa odohralo následne, keď on vyšiel z miestnosti a vybral sa k veľkňazom, aby si prebral peniaze a prezradil, kde sa Ježiš bude nachádzať, to presne vystihuje ten krátky text evanjelistu: A bola noc.

Začalo sa niečo, čo zmenilo dejiny ľudstva, čo poznačilo tento svet a čo zmenilo aj ten duchovný svet, ktorý okolo seba už veľmi nevnímame. Pojem „noc“ nevystihovalo iba tmu, ktorá v tom čase bola vonku. To slovo hovorilo o tme, ktorá bola v ľudských srdciach. Aj v srdciach učeníkov, aj v srdciach tých verných a oddaných zástupov, ktoré často Ježiša nasledovali.

Tých dobrých, tých statočných ľudí, zrazu nebolo dostatočne počuť, nebolo ich vidieť, niekde sa stratili, niekde doslova zaliezli a začala vyhrávať tma. Zrazu od toho momentu stáli okolo Ježiša ľudia, ktorí sa pýtali: Kto ti dovolil toto povedať? Akú máš moc a odkiaľ ju máš? Rúhaš sa! Či potrebujeme počuť ešte nejaké rúhanie? Hoden je smrti! Ukrižuj ho!

Stále mi vŕta v hlave, kde boli vtedy tie zástupy nadšencov? Kde boli tí verní a oddaní ľudia, ktorých uzdravil, ktorým pomohol, ktorých vyliečil, či vyhnal z nich démonov? Kde boli v to piatkové ráno, že ich hlas nebolo počuť? Kde boli rodinní príslušníci tých uzdravených, že sa nemal kto zastať Ježiša a nemal kto povedať ani len jedno slovo na jeho obhajobu? Tomu sa hovorí „noc“. Darmo prišlo ráno, darmo svietilo slnko, bola tam tmavá noc.

Všade, kde slušní ľudia mlčia, rozmáha sa noc. To je krutá pravda, ktorá sa dá povedať mnohými spôsobmi. A ja musím povedať, že je biblická. Všetci vieme zacitovať text o tom, že sme svetlo sveta. Alebo to ako Ježiš vysvetľoval, že sviecu dávame na najvyššie miesto, aby svietila všetkým v dome. Alebo aj texty o tom, že sme soľou zeme... Všetky sú o tom, že sme tu na to, aby nás bolo počuť a vidieť, aby sme dávali chuť tomuto svetu, aby sme ho ovplyvňovali v tom dobrom, v tom kresťanskom, v tom Kristovom duchu.

Byť svetlom sveta a soľou zeme však nie je také jednoduché. A vôbec nie je jednoduché v dnešnej dobe ovplyvňovať tento svet a dodávať mu slanosť. Máme mnoho dôvodov, prečo to nejde. Možno sú tak závažné aké ich mali tí „dobrí ľudia“ v čase Ježišovho súdu. Možno sa chystali na sviatky, možno boli so svojimi rodinami, možno zabezpečovali dôležité veci pre svojich najbližších, možno len oddychovali, lebo boli veľmi vyťažení a možno iba spali tak skoro v piatok ráno, či šli za svojimi povinnosťami. Preto neboli na dvore Piláta, alebo pár hodín pred tým na dvore veľkňaza. A možno počítali s tým, že niekto iný tam predsa pôjde za nich a bude bojovať a kričať v prospech Ježiša, ich Majstra.

Ale nikto tam nebol. Ani jedno z evanjelií nespomína čo i len jeden hlas v prospech Ježiša. Všetci kričali, že chcú prepustiť Barabáša.

Bolo to iba malé nedopatrenie. Veď Ježiš mal veľa nasledovníkov a ešte viac sympatizantov a mnoho podporovateľov a obdivovateľov. Ale v ten jeden rozhodujúci moment tam neprišli. Neprišli tí, ktorí tam mali prísť. Ak slušní ľudia mlčia, ak slušní ľudia neprídu, zvíťazí noc.

Možno sa teraz, bratia a sestry, pýtate, čo od vás chcem? Čo som vám tým všetkým chcel povedať?

Chcel som tým len ukázať, ako to je, keď končíme v akejsi apatii a nič sa nám nechce robiť. Aké to je, keď nepočuť náš hlas, keď sa tvárime, že nám je to aj tak jedno a že sa nás nič netýka.

Takto sme akosi rezignovali aj ako občania nášho štátu. Len konštatujeme, ako je to všetko zlé, ako sa všetko sype, ako nič nefunguje. Ale nemáme odvahu niečo meniť. Až sa musí stať niečo, čo nami všetkými zatrasie, vyprovokuje nás a zobudí z našej letargie. O Slovensku sa zrazu hovorí vo svete ako o mafiánskej treťotriednej krajine. Pritom len nedávno sme sa šplhali na vrchol do užšieho stredu Európskej únie.

Človek premýšľa a čuduje sa: V takej krajine žijeme? Je toto možné v dnešnej dobe? To ozaj žijeme v štáte, kde ak chcete niečo ututlať, treba zabiť človeka, lebo je to to najjednoduchšie? Toto sú pre našu demokraciu normálne praktiky?

Nebyť smrti dvoch mladých ľudí, tak sa nedeje nič. Ja by som celý týždeň na dovolenke oddychoval a nesledoval správy, neboli by žiadne vyhlásenia, nebolo by žiadne zatváranie a vyšetrovanie, neboli by žiadne protesty na uliciach a rozprávali by sme stále o silných mrazoch, ktoré nás trápili celý týždeň. Ale to neznamená, že na Slovensku by bolo všetko v poriadku. Znamenalo by to iba to, že si žijeme každý svoj vlastný život a o nejaké podvody a kšefty a klamstvá sa nezaujímame, lebo o nich nič poriadne nevieme.

Možno si teraz hovoríte, že kazateľňa nie je miestom na to, aby sme tu riešili politiku. Ale ja neriešim politiku, bratia a sestry. Ani nehľadám vinníkov, neviem, kto bol vrah, ani kto bol objednávateľ, ani kto by má byť potrestaný a kto by mal z toho vyvodiť nejakú politickú zodpovednosť. Toto skutočne nepatrí na kazeteľňu.

Chcel som len ukázať, ako sa šíri zlo a jeho moc, keď ľudia, ktorí poznajú pravdu a dobro a vedia rozlíšiť medzi dobrým a zlým, mlčia a o nič sa nezaujímajú, len si potichu riešia svoje problémy. To čo sa udialo v našom štáte, má svoju podobu v cirkvi, má svoju podobu medzi nami a v našich životoch. Keď my spíme, keď mlčíme, keď nepresadzujeme dobro, pomaly mocneje a rozmáha sa zlo.

Ale to nie je nová vec, o ktorej by sme počuli po prvýkrát v živote. Písal o tom už evanjelista Ján: A Judáš hneď vyšiel a bola noc.

Rozmýšľajme nad tým, čo môžeme urobiť preto, aby nebola noc? Čo môžeme urobiť preto, aby sme zabránili noci šíriť sa vo svete, v cirkvi ale aj v našich vzťahoch? Čo môžeme urobiť preto, aby sme apaticky neprijímali krivdy, podvody a hriech v tomto svete, ako aj našej cirkvi?

AMEN

Piesne:  94; 95; 83; 93; A 26; 656/11

Texty:  Jer 21,7-13; Ef 5,1-9; L 11,14-28; Ž 34,16-23