3. po Zjavení 2018

Kázňový text:  J 4, 21-23

Myslím, že viete z akého rozhovoru je táto pasáž. Bol to rozhovor Pána Ježiša a ženy Samaritánky. Je to veľmi známy biblický text, ktorý sme už rozoberali z každej strany. Ale dnes som z neho vybral veľmi zaujímavú pasáž, ktorá nás naučí tolerancii voči druhým ľuďom, ktorí tak ako my hľadajú Boha.

Napadlo mi to aj v súvise s týždňom modlitieb za jednotu kresťanov, pretože sme sa celý týždeň stretávali s ľuďmi z iných konfesií, iných vierovyznaní. Možno vám niektoré veci mohli trošku prekážať, alebo vám celkom nesedeli s našou vierou. Videli sme viac odlišností, pre ktoré bolo treba mať pochopenie. Ale tak ako nám udreli niektoré veci do očí pri inej cirkvi, či zbore, tak isto aj oni si uvedomili pri nás odlišnosť svojej viery a svojho chápania niektorých vecí.

Keď som si čítal rozhovor Ježiša so ženou Samaritánkou, udrela mi do očí jedna veta Pána Ježiša pri tom rozhovore: Vy vzývate, čo nepoznáte; my vzývame, čo poznáme; lebo spasenie je zo Židov. Je možné vzývať niečo, alebo skôr niekoho, koho nepoznáme? Nie je to zvláštna otázka? Išlo o Pána Boha. Išlo o rozdielnosť, ktorá bola vtedy medzi Židmi a Samaritánmi.

Historicky to bolo tak, že keď sa Židia vrátili z babylonského zajatia a pustili sa do výstavby zrúcaného chrámu, vtedy sa k nim chceli pridať aj Samaritáni. Ale Židia ich odmietli s tým, že svojmu Bohu musia postaviť chrám sami. Vtedy začala medzi nimi náboženská nevraživosť, ktorá vyvrcholila tým, že Samaritánom zakázali vstup do Jeruzalemského chrámu, a keďže boli tiež náboženskí a túžili po kontakte s Bohom, postavili si vlastný chrám na vrchu Garizim okolo roku 388 pred našim letopočtom. Bola to samozrejme iná bohoslužba ako v Jeruzaleme. Viera v jedného Boha ostala. Mojžiš bol ako najvyšší prorok tak ako v židovstve a bola tu aj viera v Mesiáša, ktorého volali TAHEBA, ktorý je obnovovateľ všetkých vecí a posledného súdu. Boh bol ten istý, ale spôsob sa zmenil. Samaritáni si to v svojom vzývaní Boha urobili podľa svojich predstáv. Chrám na vrchu Garizim bol zničený v roku 128 p.n.l.

Pán Ježiš túto cestu samaritánskej viery zhodnotil slovami: Vy vzývate, čo nepoznáte... Je to v poriadku? Nebolo to odsúdenie samaritánskej viery, ich túžob a ich hľadania Boha. Bolo to len konštatovanie, že vzývajú niekoho, koho nepoznajú dobre, ale tá túžba sa cení, tú snahu Pán Boh hodnotí vysoko, aj keď nie je vždy presná a pravdivá. Všimli ste si, aké to bolo tolerantné a veľkorysé? Ježiš nezhodil vieru Samaritánov, neopovrhol ich hľadaním a vzývaním Boha. Skonštatoval, že vzývajú toho, koho nepoznajú celkom dobre.

My sme často veľmi kritickí k cirkvám a náboženským spoločenstvám, kde vnímame nejaké chyby oproti Božiemu slovu. Hneď by sme vedeli povedať, kde sa ktorá cirkev mýli vo svojom učení. Myslím, že to veľmi často preberáme vo svojich rozhovoroch. A oni majú toto a tamtí zase hento a je to nebiblické a nemalo by to tak byť. Niekedy nás to vedie k tomu, že ich zatracujeme. Sme ovplyvnení našimi Symbolickými knihami, kde je veľmi časté: zatracujeme tých a tých, ktorý učia toto a toto, zavrhujeme takých a takých...

Ale to máme veľmi blízko k vtedajšiemu židovstvu. Pán Ježiš vtedy židovstvo vyzdvihol. Povedal, že Židia vzývajú toho, koho poznajú, pretože židovský národ si Pán Boh vyvolil a vyjavil sa im. Ale to nebola zásluha židovstva! To bola zásluha Boha. Oni však tak spyšneli, že všetkými ostatnými národmi pohŕdali.

Ale Pán Ježiš nie! Bavil sa so Samaritánmi a ocenil ich túžbu po Bohu, ich vzývanie Boha, aj keď bolo nepresné, aj keď toho skutočného a opravdivého Boha celkom nevystihovalo.

V tomto je Pán Boh tolerantnejší a láskavejší ako sme my. A aj keď sme veľmi hrdí na to, že sme cirkvou, ktorá stojí na Božom slove, a sme hrdí na to, že sme evanjelikmi, uvedomme si, že Pán Boh akceptuje i to nepresné vzývanie, ktoré ho celkom nevystihuje. To je Božia láska, ktorú v ten deň nevedela pochopiť ani Samaritánka z tej dediny.

Vy vzývate, čo nepoznáte... Vidíte tu Božiu veľkorysosť? Boží vyvolený národ Starej zmluvy toto nedokázal.

A čo my dnes? Nemusíme sa naučiť trochu tolerancie voči iným? Sú tu kresťanské cirkvi, ktoré vzývajú Boha inak ako my. Inak pochopili Božie slovo, inak si ho vykladajú. Dávajú dôraz na iné veci a niektoré si zase vysvetľujú zle. Možno aj vzývajú Toho, koho dobre nepoznajú. Ale to neznamená, že nimi máme opovrhovať.

Na druhej strane som vďačný za Ježišovu toleranciu aj pri nás. Čo keď aj my sa v niečom mýlime?

AMEN 

Piesne:  445; 625; 570; A 16; 654

Texty:  2M 3,1-10; 1K 1,26-31; Mt 17,1-9; Ž 97,1.6-12