3. adventná 2017

Kázňový text:  1K 4, 1-5

Máme dnes, bratia a sestry, pred sebou veľmi zaujímavý text. Možno na prvé prečítanie to vyzerá ako slovo určené farárom pôsobiacim v cirkvi. Je tu reč o tom, že sú šafármi tajomstiev Božích, a že sa od nich vyžaduje, aby vo svojej službe boli verní. Následne na to tu trochu apoštol Pavol hovorí sám o sebe veľmi suverénnym spôsobom. Ale mne najmenej záleží na tom, či ma vy súdite, alebo akýkoľvek ľudský súd, ani sám sa nesúdim.

Ozaj je to veľmi sebaisté. Až je v tých slovách cítiť trochu pýchy. Skôr by sa mi niečo také hodilo do úst nejakého rozmaznaného mladíka dnešnej doby, ktorý ma niekde vysokopostaveného otecka, ktorý ho vytiahne z každého problému a šlamastiky.

A potom ten text pokračuje tým, že netreba nič súdiť priskoro, ale treba počkať na Pána, ktorý to všetko odhalí a vyjdú na povrch úmysly sŕdc.

Poďme sa teda pozrieť na tieto Pavlove slová pekne pomaličky. Je tu reč o ľuďoch, ktorí spravujú akési Božie tajomstvá. Samozrejme, že hneď každému napadne, že sú to kňazi, ktorí slúžia v cirkvi. V katolíckej cirkvi by si asi hneď spomenuli na citát z omše: Hľa tajomstvo viery...

V prvotnej cirkvi, ale aj potom počas reformácie, sa spájalo slovo tajomstvo so sviatosťami. Aj v samotnej Novej zmluve je niekoľkokrát použité slovo tajomstvo, ale vo väčšine prípadov je spojené s vierou v Krista. Tým tajomstvom je to, že človek uverí a prijme Krista za svojho Spasiteľa. Aspoň jeden citát: Vpravde veľkým tajomstvom pobožnosti je (On), ktorý sa zjavil v tele, ospravedlnený bol v Duchu, zjavil sa anjelom, zvestovaný bol národom, uverili v Neho na svete, vzatý bol v slávu. (1Tim 3,16) To je to tajomstvo, ktoré je akoby skryté v očiach neveriacich ľudí a nedokážu mu uveriť, prijať ho a tým pádom ani pochopiť.

Keď sa takto pozrieme na tajomstvo Božie, tak si musíme priznať všetci, ktorí sme v Krista uverili, že spravujeme Božie tajomstvá. To znamená, že aj vy ste „šafári tajomstiev Božích“. Toto slovo sa nevzťahuje iba na farárske povolanie, ale je to slovo o všetkých veriacich ľuďoch, pretože sme uverili v Krista a prijali sme tak Božie tajomstvá, ktoré majú moc zachrániť človeka.

To slovo môžeme vnímať ako ocenenie, ktoré sme od Boha dostali. No hneď nato apoštol Pavol rozoberá, akí sme, alebo akí by sme mali byť šafári. V pôvodnom texte je pojem šafár chápaný ako správca domu. Myslelo sa teda na najvyššieho sluhu v dome, ktorý bol nadriadený všetkým ostatným a staral sa o fungovanie domácnosti. Nebol pánom domu, nebol vlastníkom, ale napriek tomu mu bol zverený majetok, aby s ním hospodáril, spravoval a viedol ho.

Znie to podľa mňa veľmi zvláštne, keď si o sebe povieme, že spravujeme Božie tajomstvá. Znie to tak hrdo, pretože máme v rukách moc.

8. septembra 1941 začala blokáda Leningradu počas druhej svetovej vojny. Trvala celkovo 872 dní, keď blokádu prelomili vojská Leningradského a Volchovského frontu. Predpokladá sa, že počas blokády Leningradu zahynulo 600 000 ľudí, ale niektoré odhady hovoria až o 1,5 milióne obyvateľov a vojakov. Túto historickú udalosť spomínam kvôli tomu, že až po vojne sa poukázalo na nezáujem vtedajšieho vedenia o osud civilného obyvateľstva. Napríklad uznesenie vojenskej rady uložilo z Leningradu evakuovať v prvom rade priemyselné zariadenia a materiálne zdroje a až potom obyvateľov. Avšak iba robotníkov, inžinierov a úradníkov premiestňovaných podnikov, mládež vhodnú na vojenskú službu a stranícke kádre. Ľudské životy civilného obyvateľstva boli vtedy druhoradé.

Predstavte si náš súčasný svet, ako veľkú diablovu blokádu. Sme akoby chytení v pasci, z každej strany nás tu niekto bombarduje a masakruje. Niet nádeje, niet vyslobodenia a zrazu tu niekto otvorí cestu, tak ako v Leningrade cez zamrznuté Ladožské jazero a rieku Nevu. Tú cestu nazvali cestou života. Takto nejako by sa dala nazvať cesta spásy a záchrany, ktorú pre nás pripravil Pán Ježiš Kristus. A my veriaci ľudia v tomto zablokovanom svete, túto cestu spravujeme.

Sme správcami tajomstiev Božích. Pán Boh to nechal na nás, komu o tejto ceste povieme. Komu prezradíme, kde je a kadiaľ vedie. Je to, bratia a sestry, čisto na nás. Či o tom poviete svojim kolegom v práci, či vy mladí to poviete svojim spolužiakom, či sa ozvete a poviete o nej svojim novým susedom. To všetko nechal Boh na nás. Na šafároch, ktorí spravujú Božie tajomstvo spásy a záchrany. A apoštol Pavol dodáva, že sa od nás vyžaduje, aby každý z nás, ja aj vy, aby sme boli verní tej svojej službe, svojmu poslaniu. To je naša zodpovednosť.

Mám pocit, že si neuvedomujeme, čo to znamená keď mlčíme. Aké to má dôsledky. Je to ako vtedy v tom Stalingrade, keď dali prednosť fabrikám a zariadeniam, ale nezachraňovali ľudí. Ak nespravujeme zodpovedne Božie tajomstvá, tak zomierajú ľudia. Ak mlčíme, oberáme ľudí o príležitosť zachrániť si život.

Po slovách o šafároch nasleduje akoby Pavlovo ospravedlnenie: Lebo ničoho nie som si vedomý, ale nie v tom je moje ospravedlnenie;

Najprv som mal pocit, že je to taká Pavlova chvála. On si nie je vedomý toho, žeby ako šafár Božích tajomstiev zlyhal. Znie to ozaj chválenkársky. Uvedomujem si, že takéto argumenty používame často aj my. Argumentujeme svojim svedomím. Poznáte vetu: Ja mám svedomie čisté! Dokonca sa jeden čas debatovalo o výhrade svedomia. Alebo občas počúvame, že moje svedomie mi to nedovolí.

Myslím, že môžeme povedať, že svedomie človeka je takým barometrom na hriech, ale už ani tu to nie je také jednoduché. Veď poznáme aj pokrivené svedomie. Alebo o niektorých ľuďoch hovoríme, že sa správajú akoby nemali svedomie. My sme dokázali aj ten Boží barometer v nás pokriviť a znetvoriť a tak niektorým ľuďom dáva mylné informácie a zle vyhodnocuje ich životné situácie či konanie.

A práve o tom je Pavlova reč. Svedomie ma nesúdi, z ničoho ma neobviňuje, ale to ešte nie je 100% záruka, že je všetko v poriadku. Pán Boh je ten, ktorý to všetko nakoniec posúdi aj v mojom živote.

Keď občas počúvam, ako naše súdnictvo prepustí na slobodu človeka, ktorý je evidentne vinný a súd rozhodne presne naopak, tak si uvedomím, že máme v sebe tie Božie barometre pomýlené. Alebo všetci vieme, že niekto spáchal taký a taký čin, ale žije si na slobode, pretože sa mu nič nedokázalo, alebo je skutok premlčaný, či nemohli byť uznané niektoré dôkazy, lebo pri ich zbieraní niekto pochybil.

Občas sa pýtam, ako tí ľudia môžu v noci spať? Nehryzie ich svedomie? Nemajú pocit viny? Niektorí ľudia to svoje svedomie už celkom ohlúpili. Ale apoštol Pavol so zdvihnutým prstom nám dnes všetkým pripomína, že to neznamená, že je všetko v poriadku, keď sa naše svedomie neozýva. My musíme počítať s tým, že na konci to bude predsa Pán, ktorý všetky veci nášho života posúdi osobne. Ako hovorí apoštol Pavol: ...ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc...

Bratia a sestry, aj to naše svedomie je potrebné občas prebudiť a ako to pri meracích prístrojoch hovoríme „kalibrovať“. Doslova obživovať a na to nám má poslúžiť práve konfrontácia s Božím slovom, ktorá ten Boží barometer v nás nastaví znova správne.

Kiež nám k tomu v tomto adventom čase poslúži aj toto dnešné Jeho slovo.

AMEN

Piesne:  19; (26); 21; 28; A 7; 654

Texty:  Iz 40,1-11; 1K 4,1-5; Mt 11,2-10; Ž 82,5-8