19. po Sv. Trojici 2017

Kázňový text: 1K 14, 26-33

Počul som už dávno jeden starý vtip o tom, ako mama budila v nedeľu ráno svojho syna, aby vstával, lebo musí ísť do kostola. On sa samozrejme vykrúcal, že sa mu nechce a ani jeho rovesníci nejdú a že je unavený. A mama nakoniec dodáva, že ty predsa musíš veď si farár. Je teda jasné prečo som tu dnes ja. Ale prečo ste sem prišli vy, bratia a sestry?

Vnímate to ako svoju povinnosť? Ženie vás nejaká zodpovednosť, pretože máte v cirkevnom zbore nejakú funkciu? Alebo je to nejaká vaša vnútorná potreba? Vnuknutie? Či je to preto, že je tu dobrý program? No nad tým by sa dalo veľa polemizovať, pretože na kultúrne vyžitie dnes máte mnoho iných príležitostí a kultúrne programy kdekoľvek inde sú oveľa prepracovanejšie a na vyššej úrovni. To je jednoducho realita.

Nedávno mi jeden kolega rozprával, ako mu nejaká sestra vysvetľovala, že tu na dedine nemajú žiadnu kultúru, len tie služby Božie.

Takže, čo privedie človeka v nedeľu doobeda k tomu, že vstane z postele skôr a príde na hodinu spievať, počúvať, modliť sa a skráti si tak vlastný voľný čas? Bohoslužby nie sú kultúrnym programom. Obohatí vás tu niečo vždy, keď sem prídete?

Nie som naivný, aby som si myslel, že moje výklady Božieho slova sú vždy vysoko obohacujúce, a že spev liturgie v mojom podaní je niečo nezabudnuteľné. Je to nejaký šedý podpriemer a aj ako kazateľ nejaké veľké hodnotenie nemám. Takže to, že ste tu, nebude mojou osobou. Ani to tak nemá byť.

Človek by tu mal v tom všetkom, čo sa tu deje cítiť Krista, Božiu prítomnosť. To jediné je tu hodnotou, pre ktorú sa sem oplatí prísť. Som tu, lebo chcem prežiť spoločenstvo s Kristom, kde budú ďalší ľudia taký ako som ja. Veriaci.

Ale keďže je to spoločenstvo, záleží na viacerých ľuďoch a viacerých aspektoch. Na tom, ako naladení prídete sem vy, na tom, či vás niekto tu nebude vyrušovať. A to sa nebavíme teraz o deťoch.

Môžu nám tu prekážať iní ľudia, s ktorými nemáme dobrý vzťah, alebo je v tom vzťahu nejaký osobný konflikt. Môže nás vyrušovať hudba, ktoré je príliš nahlas, alebo príliš potichu, môže nás vyrušovať pieseň, ktorú nevieme spievať, lebo je tam iný nápev alebo iný rytmus, ako si ho pamätáme spred rokov. A sme z toho nervózni. Toto sa stáva často na štedrý večer, keď prídu do kostola ľudia, ktorí chodia raz za rok, sú pobúrení piesňami, ktoré nepoznajú a nemôžu si od srdca zaspievať. Im by vyhovovalo, keby sme každý rok spievali to isté.

Ale vyrušovať nás môže aj to, že dobre nepočujeme, že niekto vedľa nás so sebou stále narába a hniezdi sa. Nás nenapadne, že môže mať nejaké problémy s krížami a v jednej pozícii má bolesti. Môže nás vyrušovať, že sa farár nepripravil dostatočne dobre a nerozumieme, čo svojou kázňou chce povedať, ale stále sa opakuje a hovorí dookola len naučené kresťanské frázy. Môže nás vyrušovať jeho monotónny nudný prejav, alebo zlá výslovnosť, či rýchle, alebo pomalé rozprávanie. A to ani nehovorím o speve, o zlom frázovaní textu, o tom ako v liturgii ubehne niekde falošne. Výklad Božieho slova môže byť príliš dlhý, čo nasvedčuje, že je farár „ukecaný“, alebo príliš krátky to zas dokazuje, že sa nepripravil.

Je tu toľko možností, ktoré nás môžu rozladiť, vyrušovať a prekážať v sústredení, že sa čudujem, že ešte toľkí prídete.

Ale myslím, že sa všetci zhodneme na tom, že toto nie je kultúrny program. Mal by dosť biednu kvalitu a bol by stereotypný. Tu nejde o to, že si zaplatím a očakávam nejakú kultúrnu úroveň.

Keď som bol študent na teológii, tak sme sa raz za čas so spolužiakmi vybrali do kina. Ozaj to nebolo často, lebo nebolo peňazí. Raz v živote sa mi stalo, že som si zaplatil za lístok do kina a nedopozeral som film do konca. V polovici sme so spolužiakmi vstali a odišli. To sa nedalo pozerať. Dodnes si pamätám, že to bol film Pulp fiction. Hrali tam známi herci a my sme si mysleli, že to bude dobré. Už išiel aj niekoľkokrát v televízii, ale nikdy som ho nevidel celý.

Tá myšlienka kresťanského spoločenstva je niekde úplne inde. Bohoslužby nie sú kultúrnym predstavením. Nemali by byť tak robené a ani by nemali byť tak vnímané ľuďmi.

Aj keď sa to občas stáva, keď chceme, aby boli bohoslužby pestré, ale vyzneje to akosi inak. Či na druhej strane sa snažíme aby tam nebolo nič rušivé a ľudia majú pocit, že sú nudné.

Bohoslužby to je spoločenstvo veriacich, na ktorom sa podieľame všetci, ktorý sem prídeme. To je ich myšlienka. Text, ktorý som v úvode prečítal hovorí o poriadku bohoslužieb v prvej cirkvi. Myslím, že ste zbadali, že sa to nepodobá veľmi tomu, čo máme dnes. Apoštol Pavol to písal tak, ako to bolo v tej dobe zvykom. Kedykoľvek sa zídete, každý má niečo: žalm, poučenie, zjavenie, reč jazykmi, (jej) výklad - to všetko nech vzdeláva.

Myslím, že aj pre nás dnes, je to zaujímavé čítanie. Keď sa veriaci ľudia stretli na bohoslužbách, každý do tohto spoločenstva priniesol niečo. Niekto prečítal niečo z Božieho slova, iný sa postavil dopredu a povedal niečo, čo poslúžilo ako poučenie, odznela reč jazykmi a hneď na to, to bolo celé aj vyložené, aby to bolo pre ľudí zrozumiteľné.

Viackrát som si čítal tento Pavlov text a ozaj je tam napísané, že ...každý má niečo... Samozrejme v tej dobe sa myslelo iba na mužov, lebo ženy mali v zhromaždení mlčať. No tá bohoslužba bola pestrá. Kresťania boli naučení, že do zhromaždenia treba niečo priniesť a teraz nemyslím len na nejaké jedlo, ale životnú skúsenosť, nejaké poznanie, ktoré vám život priniesol, poučenie, ktoré mohlo pomôcť vo viere aj ostatným. V tej dobe sa neprichádzalo do zhromaždenia len na to, aby ste mohli prijať službu druhých. Oni tú bohoslužbu tvorili, boli jej súčasťou. V tom bol jej veľký a obohacujúci prínos.

To je veľký omyl aj našich bohoslužieb. Sú urobené tak aby nám v zhromaždení niekto slúžil – my sme len konzumenti nejakého programu. Ešte tak sa zapojíme do spevu piesní. Ale aj toto sa už vytráca. Máme kresťanský pohreb a kresťania prídu s rukami vo vrecku a pozerajú, čo sa deje. Ako by to bolo nejaké predstavenie. Ale veď my sme spoločenstvo kresťanov, ktorí napríklad aj na tom pohrebe sa prišli potešiť a povzbudiť, uistiť sa vo viere vo vzkriesenie. Nie je to kultúrny program, ale je to spôsob, ktorým veriaci ľudia odprevádzajú svojich blízkych z tejto časnosti. Prosím, myslite na to bratia a sestry, keď sa najbližšie niekde vyberiete na pohreb.

Ale máme čo robiť aj čo sa týka našich pravidelných nedeľných bohoslužieb. Také spoločenstvo vyžaduje skutočne dobré bratsko-sesterské vzťahy. Potrebovali by sme sa naučiť navzájom počúvať. Prijímať aj iný názor bez hnevu a zlosti. Akceptovať, že sme v mnohom rozdielny, ale aj tak sme bratia a sestry.

Určite si pamätáte na čas, keď sa v našom zbore začínalo s čítaním starozmluvných a novozmluvných textov. Bol to v podstate len prvý krok k tomu, ako sa zapojiť do bohoslužieb. Samozrejme, že máme spevokol, môžeme zapojiť mládež a deti, máme možnosť sa pripojiť k modlitbám, ale myslím na to, žeby sme sa znova mohli posunúť o krok ďalej.

V našom spoločenstve nám veľmi chýbajú svedectvá. Životné skúsenosti, ktoré ste zažili s Bohom. Nemyslím na niečo, čo sa odohralo niekde v Amerike či na inom kontinente nášho sveta, aj keď aj to môže byť povzbudzujúce a motivujúce. Ale oveľa viac by ma potešilo, aby tu zaznelo to, čo ste zažili s Bohom vy. Ako Pán Boh vypočul vaše modlitby, ako sa mocne dokázal. Toto sa v prvej cirkvi dialo.

Často počúvate z mojich úst teóriu kresťanského života, ale bolo by dobré, aby na bohoslužbách odznela aj realita. Myslím, že by nás toto posunulo viac dopredu. Svedectvá vášho života, príklady, ktoré ukážu, že má zmysel sa modliť, má zmysel spoliehať sa na Pána Boha, že zázraky o ktorých tak bežne čítame v Božom slove nie sú len vzdialenou minulosťou, ale skutočnou realitou.

Potrebujeme počúvať, že Boh sa nezmenil a že aj dnes pomáha, uzdravuje, ale aj vychováva a trestá. To všetko sú veci každodenného života ktoré patria do cirkvi a budujú cirkev. Len si na ne treba zvyknúť a treba ich začať počúvať.

Máme dnes pamiatku posvätenia tohto chrámu a ja som o ňom vôbec nehovoril. Ale chcem to celé dať na pravú mieru, pretože všetko doposiaľ povedané bolo o tomto chráme, ktorým sme my. Je to chrám Kristovho tela poskladaný z veriacich ľudí v Ježiša Krista.

AMEN

Piesne: 260; 266; 474; 465; A 72; 263

Texty: 1M 15,1-6; Žid 11,1-3.7-10; Mk 2,1-12; Ž 32,1-5.10-11