17. po Sv. Trojici 2017

Kázňový text: Rút 2, 2-8.23

Budeme dnes, bratia a sestry, vychádzať z jednej krátkej biblickej starozmluvnej knihy s názvom Rút. Je to zvláštna kniha, pretože v nej nenájdete žiadnych veľkých hrdinov, ktorí by viedli národ, žiadnych veľkých bojovníkov, ktorí by vyhrávali vojny, žiadnych veľkých prorokov, ktorí by v Božom mene robili veľké zázraky. V tejto biblickej knihe je to celé naopak.

Hrdinkou je žena, pohanka, ktorá si uvedomila a spoznala, aké očakávanie má Boh pre jej život. Vybrala si život pomoci a služby a stala sa tým veľkým príkladom aj pre nás. Dokonca v nej nenájdete žiadne hlboké teologické úvahy ani vysvetľované Božie pravdy. Je v nej opísaný jednoduchý ľudský život jednej rodiny, ktorá prešla ťažkými životnými skúškami, bojovala obyčajné ľudské boje a musela sa vyrovnať z ťažkými životnými ranami.

Až je na zamyslenie, čo sa z tohto životného príbehu jednej rodiny môžeme naučiť? Môžeme vidieť chyby, ktoré urobili, môžeme vidieť zlé rozhodnutia, ale aj vážne Božie zásahy, aby sa nakoniec ukázalo, že dobré rozhodnutie vôbec nemusí byť také dobré. Že ľudská pohodlnosť nás veľmi nenápadne odvedie od pravdy a že ľudia o ktorých nemáme valnú mienku, môžu byť nakoniec pre nás veľkou oporou a pomocou. V knihe Rút je vidieť, aký je Pán Boh nevyspytateľný.

Celé to začalo hladom v čase keď vládli v Izraeli sudcovia. A tak sa Elimelechova rodina rozhodla, že sa odsťahujú z Judského Betlehema na Moábske stráne. Povieme si, že to bolo rozumné rozhodnutie, ktoré dodnes napodobňujeme. Hľadáme lepšiu prácu, lepší zárobok, pohodlnejší život a aby sme ho našli, musíme urobiť radikálne rozhodnutia. Nechávame svojich blízkych, opúšťame rodinu a volíme si lepší život. Je to dobré rozhodnutie? Vyzerá to ako nutné rozhodnutie, ktoré sme nútení urobiť. Či je však správne, nemôžem posúdiť ja.

Elimelechova rodina sa presťahovala na Moábske stráne, opustila zasľúbenú zem a začala žiť medzi pohanmi. Po čase si zvykli, prispôsobili sa a nevrátili sa, keď skončil v Izraeli hlad. Udomácnili sa tam a zdalo sa im, že ich domov je už v Moábe. Našli si nové rodiny, nových známych. Synovia sa oženili, našli si Moábky a tak sa vytvorila aj nová rodina, svatovci, svokrovci.

Skutočne to vyzeralo, že odsťahovať sa na Moábske stráne bolo správne rozhodnutie. Ale do života patria aj ťažké momenty. Viem, že s niečím takým sa nedalo počítať a ťažko sa to predpokladalo, ale zomrel Elimelech a potom aj obidvaja synovia. Vdova Noemi si zrazu uvedomila, že tu nemá prečo byť, že tu vlastne nemá nikoho. Svatovci už neboli celkom svatovci, pretože zaťovia už boli mŕtvy. A nevesty, čo budú mať so svokrou, ktorá je cudzinkou? Boli ešte vo veku, kedy by sa po smrti manželov mohli ešte vydať a založiť si vlastné rodiny. Kto sa o ňu bude starať na staré kolená v Moábe? Kto pomôže opustenej žene, vdove, židovke v cudzej krajine, kde platia iné pravidlá a iné zvyky?

Ten nápad odsťahovať sa na Moábske stráne zrazu chytá úplne iné kontúry. Po posledných udalostiach to vôbec nevyzeralo ako úžasná voľba. Niekedy až po dlhšom čase vieme zhodnotiť, či sme urobili dobre, alebo nie. Keď sa zmenia okolnosti života, vtedy sa ukáže, čo bolo a čo nebolo správne.

Rodina, ktorá išla za pokojom, pohodlným životom, hojnosťou, radosťou a istotami, nakoniec našla smútok, bolesť, biedu a neistotu. V podstate už nie rodina, ale samotná matka Noemi.

Ozaj to vyzeralo smutne a beznádejne. Človek by v takom jednoduchom hodnotení situácie povedal, že ju Pán Boh potrestal príliš prísne, alebo sa zachoval k nej až príliš tvrdo. Zobral jej manžela a dvoch synov. Ale znova poviem, že to nemôžete uzavrieť a zhodnotiť hneď. Pretože, ak vymenujete, čo jej všetko Pán Boh zobral, musíte spomenúť, že jej Pán Boh tieto blízke osoby niekým nahradil. Myslím, že to ani ona sama nečakala, keď hovorila o svojom odchode svojim nevestám, aby sa vrátili do svojich rodín a skúsili sa nanovo vydať, že jedna z nich vtedy veľmi jasne a rozhodne povie, že do Izraela pôjde s ňou.

Viem, že zo vzťahov medzi nevestami a svokrami si často robíme žarty a nie sú vždy najlepšie. Predsa je to len cudzí človek, ktorý prichádza do rodiny, a niekedy tie rodinné okolnosti spôsobia, že sú na nich kladené veľké očakávania, keď sa treba starať o svokrovcov a doopatrovať ich. Niekedy to tie nevesty nezvládajú. Ale určité sú aj pozitívne príklady. A Rút k svojej svokre Noemi skutočne takým pozitívnym príkladom bola. Dokonca si to všimli aj ľudia, ktorí ich spoločné nažívanie sledovali.

Takže to, čo Pán Boh Noemi zobral smrťou manžela a dvoch synov, jej potom nahradil vo veľmi láskavom človeku, ktorý sa o ňu na staré kolená staral.

Viem, že by sme všetci dnes vedeli rozprávať o tom, čo ťažké a bolestivé nás postretlo v našom živote, čo všetko a koho všetkého sme stratili. Dokonca to cítime tak, že nám to Pán Boh vo svojej všemohúcnosti zobral a nevieme mu to zabudnúť. ALE! V dnešný deň by bolo dobré pozrieť sa trochu ďalej a vidieť to dobré a pozitívne, čo nám Pán Boh potom dal.

Je zaujímavé, že táto kniha, aj keď hovorí o takom veľkom rodinnom nešťastí, ak to tak môžeme nazvať, nie je deprimujúca ani beznádejná. To, čo Pán Boh zobral, to automaticky nahradil.

My zvykneme túto myšlienku opakovať z tej druhej strany, ako to poznáme z knihy Jóbovej: Hospodin dal a Hospodin aj vzal... Ale kniha Rút túto myšlienku podáva z druhej strany. Hospodin vzal a Hospodin aj dal a nahradil to, čo zobral.

Dnes máme sviatok poďakovania za úrody zeme. To, o čom som doteraz rozprával, ste možno vnímali skôr o ľuďoch. Blízkych, ktorí nám zomreli, ktorých sme stratili, ktorí nám chýbajú. Ale tak isto to platí pri úrodách, ktoré sme aj tohto roku pozbierali z našich záhradok a polí. Niekde neboli jablká, niekde neboli orechy, niekomu nevzišla zelenina... Nemôže byť každý rok vo všetkom dobrý. Niekde nám Pán Boh ubral, inde zase požehnal. Niekde sme mali hojnosť, inde zase nebolo nič.

Čo to dokazuje? Že sa Pán Boh o nás ľudí stále stará, že neprestal o nás javiť záujem, že mu stále ležíme na srdci a stará sa o naše dobro. A to je dobrá správa. Je to aj dôvod vyjadriť Bohu vďaku.

Ale chcel by som, aby sme neprehliadli ani tú prácu a starostlivosť nevesty Rút. Teraz by som dal vtipy o svokrách bokom a všímal si koľko snahy, pokory a poslušnosti bolo v tej žene. Nehovorím o tom preto, že dobré skutky sú našimi schodíkmi do neba. Je to preto, že sa potrebujeme učiť dobrosrdečnosti, starostlivosti o chorých a opustených, znova sa potrebujeme učiť zodpovednosti za rodičov, ktorých si nestačí len ctiť, ale je našou povinnosťou sa na staré kolená o nich postarať a zabezpečiť požehnanú starobu. V minulosti to bola samozrejmosť, ale dnes to treba pripomínať, lebo na to zabúdame.

Dnešná nedeľa je o našej vďačnosti, ktorú by sme mali vo svojich srdciach cítiť voči Pánu Bohu. Samozrejme, že sa to nedá prikázať: Buďte vďačný! Tá moja túžba je, aby sme sa na to pozreli očami Noemi z biblickej knihy Rút. Je jednoduchšie spomenúť si na to, čo nám Pán Boh zobral, akosi si toto pamätáme podstatne dlhšie. Ale Noemi videla aj to, že jej tú stratu Pán Boh hneď aj niekým nahradil. Takže vďačnosť, ktorú mohla cítiť vo svojom srdci, bola na mieste. K tomuto vás aj dnes, milí bratia a sestry, pozývam.

AMEN

Piesne: 364; 365; 363; 366; A 77; 656/14

Texty: 5M 8,7-10; F 4,11-13; Mt 15,32-39; Ž 145,15-21