15. po Sv. Trojici 2017

Kázňový text: Lk 10, 17-20

Počúvať o vyháňaní démonov v 21. storočí nám pripadá trochu nemoderné. Možno ak by sme rozprávali o nejakom hororovom filme, tak by sme to vedeli akceptovať. Pravdou však je, že s príchodom modernej medicíny sa takéto staré formulácie prestali používať. Začalo sa vychádzať z vedeckých poznatkov, ktoré sa dali overiť zmyslovými orgánmi a termín „posadnutosť“ bol zrazu neakceptovateľný pre modernú spoločnosť.

Problémom však je, že za posledné desaťročia psychiatrických pacientov vo svete pribúda, Slovensko nevynímajúc. A v slovníku psychiatrov sa čoraz viac nanovo objavuje slovo „posadnutosť“, v súvise s modernými diagnózami ako napríklad posadnutosť nakupovaním, ale znova nájdete aj diagnózu posadnutie zlým duchom.

Samozrejme, že aj Pán Ježiš rozlišoval bežné ľudské choroby, ktoré uzdravoval, a jasne rozlišoval aj moc zlého duchovného sveta, ktorý dokázal opantať človeka a prevziať nad ním absolútnu kontrolu. Dnes je v medicíne logické, že sa väčšina psychiatrických chorôb lieči klasicky, rôznymi liekmi. Sám by som mal problém s tým, čo robiť pri človeku, ktorý by mal podozrenie na posadnutie zlým duchom. Ako mu pomôcť? Ako ho z niečoho takého dostať?

Náš dnešný text rozprával o návrate 70-tich Ježišových učeníkoch. Vieme o nich veľmi málo. Z Božieho slova vieme o ich vyslaní do sveta, do všetkých oblastí, kde chcel zájsť aj sám Pán Ježiš. Ale nevieme nič bližšie a konkrétnejšie o tom, kto vlastne boli. Ten počet 70 súvisí s počtom národov, ktoré sa spomínajú po potope sveta. Ale určitý obraz si môžeme vytvoriť aj zo situácie, keď si Mojžiš vybral počas putovania Izraelcov po púšti 70 starších, ktorí mu mali pomáhať spravovať celý národ. To číslo má symboliku celku, celého sveta. Takto to aj vnímame.

Dôležitejší ako počet a ako vyháňanie démonov a uzdravovanie bolo samotné poslanie, ktoré Pán Ježiš zveril týmto sedemdesiatim. Mali ísť všade tam, kde chcel neskôr prísť aj On sám. Mali prinášať pokoj, pomáhať aj liečiť, ak je treba, ale dôležité bolo oznamovať, že sa priblížilo kráľovstvo Božie. Celý Izrael si mal uvedomiť, že prišiel čas, keď Boh poslal Spasiteľa sveta. Že je tu ten dôležitý moment, na ktorý Židovstvo tak dlho čakalo.

Myslím, že tento moment pomohol tomu, že sa Pán Ježiš stal čoskoro známy, a za tie tri roky verejného pôsobenia o ňom vedel celý Izrael. Určite aj vďaka týmto 70-tim učeníkom.

Ten text je však pre nás dôležitý aj pre niečo iné. Už som hovoril, že takéto vyslanie od Pána Ježiša Krista máme všetci. Nikto nás však neposiela uzdravovať, ani vyháňať démonov, ani liečiť nejaké choroby, aj keď môžu byť ľudia aj s takýmito darmi. Naše poslanie je zvestovať príchod Božieho Kráľovstva. Hovoriť ľuďom o Kristovi, pripravovať cestu Pánovi Ježišovi do sŕdc ľudí.

Mám pocit, že mnoho kresťanov by radšej robilo niečo iné. Ak robiť niečo pre Krista, tak nech je to niečo záhadné. Niečo čo nás postaví na obdiv všetkým ostatným, niečo čím budeme vynikať. Čo tak vyháňať démonov, čo tak uzdravovať, alebo prorokovať... Hlavné mladí ľudia pod vplyvom duchovných hnutí by chceli robiť niečo, čo všetkým ostatným vyrazí dych. Ale my nemáme takéto poverenie.

Máme hovoriť ľuďom o Kristovi, to je to primárne a najdôležitejšie. Ale nemyslite si, že je to málo.

Moja manželka bola minulý týždeň na stretnutí zo školy z gymnázia. Cestou domou hovorila o tých, s ktorými sa stretla, o tom ako žijú, čo robia, ako sa im darí. Neviem, či takáto skupina môže byť akoby nejakou celoslovenskou vzorkou, ale nepočúvalo sa to dobre. Niekoľko rozvedených, niekoľko stále slobodných, ktorí žijú sami. Par tých, ktorí sa nezosobášili a žijú iba tak „nadivoko“, a malá skupina tých, ktorí majú svoje rodiny, ale v niektorých z nich to ešte hapruje. Niektorí nemajú deti, lebo robia kariéru, a ďalší nemajú deti, lebo sa nedarí, a tak majú psíkov. Podľa tejto vzorky je život v usporiadanej rodine len malým percentom.

Smutné len počúvať, aj keď pre dnešný svet je to normálne a ľudia sa snažia vnímať takéto veci ako úplne prirodzené. Pre väčšinu z nich je Pán Boh úplne vzdialený.

Som absolútne presvedčený o tom, že ten stav je dôsledkom práve tej poslednej príčiny. Boha nepotrebujeme! Tam sa to celé začalo kaziť.

Je to ako v aute. Ak sa vám urobí niekde vôľa na riadení a vybije sa vám jeden jediný čap, tak ak budete s tým autom ďalej jazdiť, rozbije vám to celú nápravu, pretože nárazy sa vám prenášajú na všetky spoje.

Samozrejme aj veriacim ľuďom sa stáva, že si nenájdu partnera, že ostanú sami, alebo urobia v mladosti zlé rozhodnutie a to manželstvo nevydrží. Ale ľudia dnes majú iný problém. Chýba im zmysel ich bytia, ich existencie tu na tejto zemi. Materiálne sa možno majú dobre a sú zabezpečení, ale chýba im dôvod prečo sú tu, podstata života. Myslím, že postupne niektorým ľuďom dochádza, že to, ako ide tento svet, nie je dobré.

No ak je človek chorý, nestačí určiť diagnózu. Na chorobu potrebujete brať aj tie správne lieky. A my o nich vieme, bratia a sestry, a máme ich. Priniesť človeku Krista znamená dať mu nesmierne cenný dar. Priniesť človeku zvesť o kráľovstve Božom znamená ponúknuť mu východisko z beznádeje a bludného kruhu, v ktorom sa nachádza.

Je to našou chybou, že si sami neuvedomujeme, čo máme, ak máme vieru v Krista. Sám seba sa občas pýtam: Čo môžem ja ako farár ponúknuť dnešnému človeku, ktorý má všetko?

Má krásny dom, finančné zabezpečenie, pohodlný život, dobrú prácu, krásne auto, čo mu ja môžem ponúknuť, čo by už nemal? Odpoveďou je, že do toho možno na oko dobrého života mu môžem ponúknuť Krista, naplnenie, zmysel a budúcnosť.

Tento týždeň som aj ja stretol jedného svojho spolužiaka z gymnázia. Robí v jednej známej IT-čkárskej firme už veľa rokov, má dobrý plat, nepretrhne sa od roboty, má množstvo benefitov, dokonca niekoľko dní v mesiaci môže pracovať z domu. A zrazu z neho vypadne, že dal výpoveď, lebo mu to už lezie na nervy, stále dookola to isté, to čo robí nemá zmysel, prichádzajú tam noví neschopní ľudia a on na nich nebude robiť a už sa rozhodol, že bude robiť fotografa a tam končí. Že tí ľudia sú chorí, len sa naháňajú za peniazmi, robia kariéru, sú tam otrasné vzťahy a celé je to nanič.

Bol som prekvapený, že aj on, aj keď nie je veriaci človek, vníma, že ľudstvo má zlý smer a nejde to vôbec dobre.

Ľudí dnes prepadáva depresia z toho, že sa snažia za niečím, čo v jeden moment zrazu zmizne, lebo príde smrť. Čo z toho a načo to všetko? Ale my predsa takí nie sme. My máme nejaké očakávanie v Kristovi a toto máme tomuto svetu ponúknuť.

V podstate na to upozorňoval Pán Ježiš aj tých 70-tich učeníkov, ktorí sa k nemu vrátili so správou, čo sa na ich misii dialo. Boli nadšení, že sa im aj démoni poddávali. Bolo to aj pre nich samých niečo šokujúce. Ale Ježiš im hovorí, že toto nie je to najdôležitejšie, čo im má robiť radosť, ale podstatné je to, že ich mená sú zapísané v knihe života. Že majú nejaké nasmerovanie a nejaký cieľ. Nežijeme nezmyselne. Toto Pán Ježiš pripomína aj nám. Stále máme čo ponúknuť ľuďom v tomto svete. Cieľ, zmysel života, Krista, ktorý nám dáva spásu. To nie je málo.

Každým zachráneným človekom sa oslabuje moc diabla v tomto svete. Vtedy Kristovo dielo na kríži ešte nebolo dokonané, ale Pán Ježiš z úst učeníkov počul, že ľudia sa tešia na Božie kráľovstvo. Vyslovil vtedy ešte len víziu. Videl som satana ako blesk padať z neba. Počas Veľkej noci sa táto vízia naplnila. Diabol bol porazený a vyhodený spred Božej tváre.

Chcem dnes, milí bratia a sestry, skončiť tým, že ak vycítite, že niekto chce počuť zvesť o Kristovi, neváhajte mu o ňom povedať, pretože každým zachráneným človekom sa oslabuje moc diabla a ľudia dnes začínajú vnímať nezmyselnosť konzumného spôsobu života.

AMEN

Piesne: 266; 271; 197; 467; A 61; 656/14

Texty: 5M 4,29-31; F 4,11-13; L 10,38-42; Ž 127,1-5