5. pôstna 2017

Kázňový text: J 11,1-16

Náš dnešný biblický text bude z evanjelia Jánovho. Myslím, že všetci vieme, že to bolo posledné evanjelium, ktoré bolo napísané okolo roku 90. Vtedy už existovali všetky tri evanjelia, ktoré nazývame synoptické, teda Matúš, Marek a Lukáš.

Ktovie prečo sa Ján, najmladší z Ježišových učeníkov, rozhodol ešte raz opísať Ježišov život? Možno to bolo aj preto, že si uvedomoval, že mnohé udalosti z Ježišovho života, ešte neboli zachytené pre budúce generácie. A tak napísal evanjelium, ktoré je trochu odlišné od ostatných troch. Ján opísal detailne hlavne Ježišove rozhovory. Či už s Nikodémom, so ženou Samaritánkou, alebo aj rozhovor, ktorý sa odohral medzi Máriou a Martou pri vzkriesení Lazára. A práve súčasťou tohto rozhovoru a opisu udalostí okolo vzkriesenia Lazára bola aj jedna veta, pri ktorej sa dnes zastavíme.

Vypočujete si dnešný kázňový text z Evanjelia Jána, 11. kapitoly.

TEXT: J 11,1-16

Priznám sa, že evanjelista Ján tu opísal veľmi čudné veci. Najprv tá, že keď Lazár ochorel, v úprimnej viere posielajú dve sestry posolstvo pre Ježiša, aby k nim prišiel. Poznajú Ježiša ako niekoho, kto pomáhal a liečil chorých. Na tom nie je nič zvláštne. Ale, keď správa dorazila k Ježišovi, rozhodol sa dva dni ešte ostať tam na tom mieste, kde bol. A keď sa potom vybral na cestu aj s učeníkmi, prišiel štyri dni po Lazárovej smrti. Ísť peši trvalo nejaký čas a Ježiš to musel vedieť, tak prečo ostával tam a nešiel hneď?

Ak išlo o to, že chcel urobiť tento zázrak vzkriesenia kvôli učeníkom, prečo sa rozplakal pred Lazárovým hrobom? Čo mali znamenať všetky tie emócie v súvise s touto udalosťou? Veď Pán Ježiš je Boh a vedel, čo všetko sa tam bude diať, aj to, ako to celé dopadne. Napriek tomu čítame v Jánovom evanjeliu slová: A Ježiš zaplakal.

Ľudia, ktorí delili Bibliu do kapitol a veršov túto Ježišovu emóciu nechali v samostatnom verši. A evanjelista Ján ju nevynechal, ani sa nesnažil urobiť z Ježiša tvrdého chlapa, ktorého predsa nič nerozhodí a ktorý všetko zvládne s ľavou zadnou.

Plač je úplne prirodzená ľudská emócia. Skôr by sme povedali, že je typická pre ženy a nie pre chlapov, ale čím som starší, uvedomujem si, že aj mňa niektoré veci už dokážu rozhodiť viac, ako by som si to sám chcel pripustiť.

Pamätám sa na brata farára Šefranku, ktorý slúžil niekoľko rokov v Opinej, a jemu sa stávalo často, že počas kázne, keď sa snažil ľudí trochu vyburcovať, osloviť, doslova nakopnúť sa tak rozcitlivel, že si už iba vreckovkou utieral slzy. A vekom to bolo častejšie.

Keď je človek starší, niektoré veci prežíva viac emocionálne a nevie sa odosobniť ani si v niektorých prípadoch rozkázať. Viem, že to je ťažké aj pre farárov, ktorí sú dlhší čas v nejakom zbore, pretože prichádza čas, keď pochovávate ľudí, ktorých ste už celkom dobre poznali, s ktorými ste spolupracovali, ktorí vám pomáhali a mohli ste sa na nich spoľahnúť, a zrazu ich vyprevádzate a ukladáte do hrobu. A to nie je jednoduché. Nemôžete si povedať, že je to cudzí človek a že vás sa to netýka. Niekedy tá ťarcha na človeka jednoducho doľahne. Nazbiera sa viac vecí naraz a človek sa neudrží, nezvládne to.

Myslím si, že toto sa stalo v tie dni. Vzkriesenie Lazára bola výnimočná udalosť, veľmi pozitívna, radostná a nádejná, ale spustila celú sériu ďalších udalostí, ktoré vyvrcholili Ježišovou smrťou. Dalo sa to vycítiť aj z reakcií učeníkov, ktorí keď sa dopočuli, že Ježiš sa kvôli Lazárovi plánuje vrátiť do Judska, dohovárali mu: Židia Ťa práve chceli kameňovať, a znovu tam ideš? Aj učeníci si v tento moment uvedomovali, že veci nie sú celkom v poriadku, a že vracať sa do Judska je riziko. Preto nechápu, že Ježiš hovorí o Lazárovej smrti, alebo lepšie povedané nechcú pochopiť, že Lazár umrel, lebo to by znamenalo, že Ježiš ide tam.

Pán Ježiš však na tom trval a vtedy Tomáš povedal ostatným učeníkom: Poďme, aby sme umreli s Ním. Vždy som si myslel, že je to nejaká nezmyselná reakcia, ktorá naráža na Lazára a jeho smrť, ale tu nešlo o Lazárovu smrť, ale o Ježišovu smrť. Tomáš to povedal nahlas. Ak sa vrátime do Judska, smrť hrozí nielen Ježišovi, ale aj nám. Ale vtedy ešte mali dosť odvahy, aby sa do Betánie vybrali s Ježišom.

Cesta k Márii a Marte mala túto horkú príchuť blížiacej sa smrti. A keď do Betánie dorazili, bolo tam stále mnoho ľudí, ktorí spolu s Máriou a Martou plakali. Bolo to úprimné. Lazár bol už štyri dni pochovaný, ale v tom dome sa ešte stále smútilo a nariekalo. Učeníci s Ježišom prišli z jednej pochmúrnej situácie do druhej.

A Ježiš vedel ešte viac, ako vedeli učeníci. Aj keď urobí teraz jeden veľkolepý čin vzkriesenia, bude mať presne opačný efekt. Smrť, hrob, plač a bolesť, a o chvíľu aj mňa čaká niečo podobné a ešte omnoho horšie. Vzkriesenie Lazára spustilo rázne rozhodnutie Židovskej veľrady: tento človek musí zomrieť. Za dobrý skutok, za zázrak, ktorý všetkých ohúri vás odsúdia na smrť ako nejakého vraha a najhoršieho zločinca.

Ak si všetky tieto momenty dáte dohromady, zrazu si uvedomíte, prečo sa Pán Ježiš tak rozľútostil, že sa rozplakal. A Ján to do svojho evanjelia napísal, aby sme si uvedomili, že aj Boh dokáže plakať nad ľudskou zlobou a zákernosťou. Takto ľúto mu prišlo ešte raz. Keď vchádzal naposledy do Jeruzalema, vedel, že celé to mesto aj so svojimi obyvateľmi prežije ohromné hrôzy vojny a bude zničené. A vtedy znova plakal.

Lazár po štyroch dňoch vychádza z hrobu na rozkaz Pána Ježiša. Všetci by sa mali radovať a tešiť, veď sa stala neskutočná vec, Boží zázrak. Ale popri tej veľkej radosti je ako protiklad Ježišovo zachvenie a jeho plač.

Možno si Ježiš v tej chvíli predstavil i tých svojich najbližších, ktorí tak odvážne hovoria: Poďme, aby sme zomreli s Ním. Ale realita bude o pár dní úplne iná. Premení sa na útek a zapieranie typu: Neznám toho človeka. Vedieť to všetko vopred, vedieť ako ostanete sami na tú ohromnú bolesť, na všetko bičovanie a na nabité klince v rukách a nohách a pod krížom bude len väčšina tých, ktorí sa budú smiať a ešte viac vás ponižovať a urážať. No nebolo by vám z toho všetkého „do plaču“?

Plakať nie je hanba. Ale my dnes nemáme plakať nad Ježišom. Tak ako to povedal v deň ukrižovania Jeruzalemským ženám: Dcéry jeruzalemské, nenariekajte nado mnou. Ale nariekajte radšej nad sebou a nad svojimi deťmi!

Myslím, že by nás k plaču mali doháňať naše životy. Stav v našich rodinách, rozbité vzťahy plné nezmyselných konfliktov. Ale aj situácia v našej cirkvi, kde záchrana a spása človeka sa dostala na bočnú koľaj, a dôležitejšie je budovanie kariéry jednotlivcov. Je veľa vecí, pre ktoré by sme mali plakať, a ktoré by nás mali rozľútostiť. Je to sebareflexia, je to naša cesta k pokániu.

Lazárovo vzkriesenie paradoxne viedlo k Ježišovej smrti.No a Ježišova smrť vedie paradoxne k nášmu životu. To však už viac nie je len Lazárov príbeh. Je to už životný príbeh každého jedného z nás. Ak dovolíme Kristovi, aby jeho smrť bola našou záchranou a naším spasením, privedie nás to k večnosti, po ktorej túžime.

AMEN

(V tejto kázni boli použité myšlienky Jerguša Olejára, administrátora seniora Gemerského seniorátu.)

Piesne: pašie

Texty: pašie