3. pôstna 2017

Kázňový text: Ef 5,1-8

Dnešný náš text napísal apoštol Pavel kresťanom do Efezu. Takže sa na chvíľu presunieme do tejto časti sveta o necelé dve tisícročia dozadu.

Počas svojej tretej misijnej cesty, asi v rokoch 52 až 56 n. l., Pavol prechádzal cez Malú Áziu a prišiel až do Efezu, významného prístavného mesta Ázie. Bolo to bohaté mesto na križovatke obchodných miest, čo znamenalo, že tam bol veľmi čulý politický, spoločenský, obchodný, kultúrny aj náboženský život. V tomto meste sa zastavil už predtým, keď sa vracal zo svojej druhej misionárskej cesty. V Efeze už vtedy bola aktívna skupina kresťanov, ku ktorej sa Pavol aj so svojimi spoločníkmi pripojil a zostali tam asi tri roky. Prežil si tam svoje, pretože v meste stál veľký chrám Diany Efezskej a bola tam skupina zlatníkov, ktorí vyrábali jej napodobeniny a žili z toho, pretože si ich kupovali návštevníci i obyvatelia mesta. Keď apoštol Pavel začal so zvestovaním evanjelia, ľudia začali postupne chápať, že skutočného Boha predsa nemôžete vyrobiť svojimi rukami. Bola to novota, ktorá spôsobila, že sa biznis so soškami Diany Efezskej začal rúcať a títo ľudia prichádzali o veľký zárobok. Preto kvôli Pavlovi nastala vzbura v meste.

Samozrejme, že s pohanským kultom boli spojené aj ďalšie nemravné obrady, modloslužobníctvo, smilstvo, či všelijaká iná nečistota.  Bolo to však všetko legálne a normálne. Všetci takýmto životom žili. Nikto v tom meste nevytŕčal extra z radu.

Ale potom do Efezu prišlo kresťanstvo a začalo ovplyvňovať ľudí a ich správanie. Diana Efezská prestala byť bohom. Kresťania prestali podporovať tento pohanský kult a zmenili svoj život.

Preto Pavel píše: ...smilstvo však a akúkoľvek nečistotu alebo lakomstvo ani len nespomínajte medzi sebou... To čo doteraz bolo pre nich normálne a prirodzené zanechali a stalo sa pre nich neprirodzené. Rapídna zmena ľudských životov bola taká rozsiahla, že si to všimli zlatníci, ktorí z toho kultu žili.

My v dnešných časoch často riešime, či je možné, aby sa človek mohol takto zmeniť. Mnohí pochybujú nad tým, že sa ľudia dokážu zmeniť od základov, že zmenia smer svojho života a obrátia sa o 180 stupňov. A keď aj niekto niečo také dokáže na nejaký čas, ostatní ľudia to vnímajú vždy s rezervou. Áno je iný, ale on môže padnúť späť kedykoľvek, takže sa nedá na 100% spoľahnúť.

Väčšinou takých ľudí vnímame s ich pošramotenou minulosťou, a keď sme ich poznali, nedokážeme si túto ich minulosť odstrániť s hlavy. Vždy sú tam nejaké pochybnosti.

Tak ako to teda je? Dokáže sa človek zmeniť? Môžete sa na neho spoľahnúť, aj keď bolo niečo v jeho minulosti, čo oľutoval a opustil? Alebo nikdy mu nebudete môcť veriť tak, ako by ste verili človeku, ktorého minulosť nebola pošramotená?

Predstavte si teraz kresťanov v Efeze, ktorí boli najskôr všetci poznačení pohanským kultom Diany Efezskej. Roky v tom žili. Zapájali sa do rôznych nemorálnych kultov. Žili ako smilníci a nečistí a až potom prišla ich životná zmena. Uverili a stali sa kresťanmi s pošramotenou minulosťou.

To znamená, že nikomu z nich apoštol Pavel nemohol veriť? Že síce boli kresťanmi, ale len tak na 80%? Že nikdy nedosiahli úroveň zbožných židokresťanov, ktorí celý svoj život prežili seriózne a mravne zviazaní starozmluvnými predpismi?

Je to vážna téma, pretože rieši tu najvážnejšiu otázku Božieho odpustenia. Je Božie odpustenie dokonalé? Už to raz v našej cirkvi bolo a stále sú ľudia, ktorí túto tému otvoria, pritom si neuvedomujú, že  spochybňujú tými teóriami samotného Boha a jeho odpustenie.

Boli teda efežania, ktorí povedzme väčšinu života až do svojho obrátenia prežili v pohanskom kulte Diany Efezskej 100%-ními kresťanmi? V začiatkoch kresťanstva sa táto otázka riešila niekoľkokrát, pretože kresťania zo židov si mysleli, že sú lepšími kresťanmi ako tí, ktorí vyšli z pohanstva. Rozhodol o tom nakoniec apoštolský konvent, ktorý povedal, čoho sa majú strániť a ak to dodržia, tak je to v úplnom poriadku. Nikto sa nemôže vracať späť k ich minulosti, ktorú opustili vtedy, keď prijali Krista.

Nakoniec aj samotný apoštol Pavel si tieto veci sám pred sebou musel vyjasniť, pretože tiež bol spochybňovaný ako apoštol. Jeho minulosť z pohľadu kresťanov nebola nijako slávna. V jednom z listov sa nazval „najmenším apoštolom, lebo prenasledoval cirkev Pánovu“.  Zažil extrém ako veľmi zapálený žid a preto bol oveľa tolerantnejší a láskavejší k ľuďom, ktorí žili celý svoj život v moci pohanských kultov.  

Neodsudzoval ich za to, pretože si uvedomil, že Božie odpustenie je tak silné, že vymazáva našu minulosť a my môžeme začať odznova. Ak raz uverili a zanechali takýto život, sú riadnými Božími deťmi a nikto nemá právo spochybňovať ich vieru.

Toto platí aj pre nás. Sme Božie deti, ktoré vyzliekli starý život a obliekli nový. A nikto nemá právo vracať sa späť do minulosti a vyťahovať veci, ktoré sme opustili a ktoré sú za nami. Pretože tým spochybňujeme samotného Boha a silu jeho odpustenia.

Pre nás je aj samotná existencia kresťanských zborov v čiste pohanských oblastiach jasným dôkazom Božej moci, ktorú by sme pri nijakom veriacom človeku nemali spochybňovať. Nie my urovnávame a odpúšťame minulosť, ale Boh.

Takže sa znova vrátim k otázke: Môže sa človek zmeniť a môže zanechať svoju minulosť? Áno môže a je pre nás na 100% kresťanom s plnou vážnosťou a plnou autoritou. História dokazuje, že práve takýto ľudia boli v Božej službe oveľa obetavejší a oddanejší, ako tí, ktorí celí svoj život prežili ako kresťania.

Akoby sme si nevážili to, čo pre nás Pán Boh urobil. Človek, ktorý pocítil veľké Božie odpustenie, dokáže oveľa viac milovať. Tak to vysvetlil aj Pán Ježiš farizejovi Šimonovi, v ktorého dome sa ukázala žena hriešnica. Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje.

Túto základnú pravdu sa musíme učiť v našej cirkvi. V príklade márnotratného syna v závere podobenstva presne o tom znova hovoril Pán Ježiš. Mladší syn sa vrátil domov a jediný, ktorý preto nemal pochopenie, bol jeho starší brat, ktorý ostal pri otcovi po celý čas. Ukázalo sa, že práve ľudia, ktorí žijú v cirkvi, nechápu dostatočne dobre, čo je to odpustenie a akú má moc v živote človeka.

Veľmi sa potrebujeme naučiť pozerať sa na ľudí v cirkvi ako na tých, ktorým Pán Boh mnoho odpúšťa. A keď  im odpúšťa On, kto sme my, že nevieme zabudnúť na ich minulosť?

Učme sa rešpektovať zmenu, ktorá sa v ľuďoch udeje a nevracať sa do minulosti, keď človek už žije inak.

AMEN

Piesne: 103; 108; 109; 110; A 29; Boh je láska

Texty: Zach 3,1-5;     2K 12,7-10;    L 4,31-37;    Ž 34,16-23