2. pôstna 2017

Kázňový text: Mt 15,28

Poznáte, bratia a sestry, ten pocit, keď sedíte pred televízorom a pozeráte sa na nejaký šport a v duchu si hovoríte, že aj vy by ste niečo také dokázali, keby ste boli na ich mieste? Priznám sa, že sa mi to občas stáva.

Pozerať sa na niečo a predstavovať si to vo vlastnej hlave je vždy jednoduchšie ako to reálne robiť. A cez tieto jarné prázdniny som mal možnosť sa v niečom takom prakticky otestovať.

Asi každý chlap má pocit, že je dobrý šofér, že vie jazdiť rýchlo a že má odvahu aj trochu zariskovať. A tak som mal možnosť si svoje schopnosti vyskúšať.

Boli sme cez prázdniny v Bratislave a zaplatili sme si 10 minútovú jazdu na motokárach. Keď som si sadal s prilbou za volant, tak som si hovoril, že teraz chlapcom ukážem, ako sa s tým jazdí. Šoféroval som dvojmiestnu motokáru spolu s Júliou. Na moje nemilé prekvapenie ma predbehli moji dvaja synovia a ešte rodina na ďalšej dvojmiestnej motokáre. Boli úseky na trati, kde som mal normálne strach. Najrýchlejšie moje kolo bolo minúta a 5 sekúnd. No a do obrazu a zvuku, ako sa hovorí, som sa dostal, keď sme zistili, že najrýchlejšie kolo na tej trati je 37 sekúnd.

Otestoval som sa a už som spokojnejší. Už viem, že až taký perfektný šofér nie som.

Spomínam to však dnes pred vami pre inú vec. Sme kresťania, sme veriaci ľudia. Nenapadlo vám niekedy otestovať si svoju vieru v Boha? Ja myslím, že je to veľmi podobné ako v mnohých iných oblastiach, kde si myslíme, že sme dostatočne šikovní a lepší ako tí druhí. Nikdy ste neuvažovali spôsobom: Veď ja som roky veriacim človekom, chodím do kostola, čo to som už v živote preskákal, moja viera v Boha musí byť väčšia a oddanejšia ako niekoho iného? Hocikto sa predsa so mnou nemôže porovnávať, veď ja som skúsenejším kresťanom ako ostatní. Ktovie, či je to pravda? Dalo by sa to nejako overiť?

O jednej veľkej viere hovoril aj Pán Ježiš pri žene Kanaánke. Doslova jej povedal: ...žena, veľká je tvoja viera... Je to ozaj obdivuhodné. Takúto vetu nepovedal Pán Ježiš veľakrát. Skôr v opačnom slova zmysle sa to odohralo častejšie.

Predstavte si učeníkov, ktorí s Ježišom chodili každý deň a boli hrdí na to, že v jeho mene dokonca robili zázraky. Keď sa objavil niekto, kto v Ježišovom mene vyháňal démonov, tak mu to zakazovali, lebo nebol jedným z nich. A im sa dostalo iného „vyznamenania“ od Ježiša. Počas búrky na mori im povedal: Čo sa strachujete, ľudia malej viery! Určite sa im to nepočúvalo príjemne. Oni sú ľudia malej viery a nejaká žena, pohanka, ktorú Ježiš stretol raz v živote a ktorá tiež Ježiša videla raz v živote má veľkú vieru? Tak to vyzerá veľmi divne. Až by som povedal, že voči učeníkom to bolo neférové.

Ako to teda je s vierou človeka v Boha? Máte veľkú vieru, bratia a sestry? Či malú vieru?

Pán Ježiš raz povedal učeníkom: Keby ste mali vieru ako horčičné zrno, a povedali by ste tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto ta, prejde! Nič vám nebude nemožné.

Tak čo, vyjdeme von z kostola a skúsime to s tými našimi kopcami, či ich posunieme aspoň o pár centimetrov? Či zájdeme k Hornádu a skúsime prejsť na druhú stranu po vode? Myslím, že tu vôbec nejde o to, aby sme takto testovali, či máme vieru v Boha alebo nie. Takým niečím by sme len pokúšali Pána Boha, ako diabol, keď kázal Ježišovi zhodiť sa z nástrešia chrámu, pretože v Biblii je napísané, že ho anjeli chytia, aby si nohu nenarazil o kameň. Ježiš vtedy povedal rozhodné Nie!

Mám pocit, že nikto z ľudí nemôže kompetentne zhodnotiť vieru druhého človeka. To nie je ako ovládanie angličtiny, kde stačí položiť pár otázok a hneď podľa odpovedí zistíte, či ten dotyčný anglicky vie, alebo nie. Tak to s vierou v Boha nie je. Jediný, kto to mohol ohodnotiť, bol skutočne Pán Ježiš a bolo to objektívne zhodnotenie.

Stačí si len porovnať tie dva prípady, ktoré sme spomínali. Učeníci, ktorí s Ježišom zažili už všetko možné, sa boja o svoj život počas búrky na Galilejskom mori. Dovtedy videli už všelijaké uzdravenia, boli svedkami vzkriesenia z mŕtvych a zrazu majú strach o svoj život. Mali toľko možností a príležitostí a predovšetkým dôvodov veriť a spoliehať sa na Krista, ale pochybovali.

Na strane druhej žena cudzinka, pohanka, ktorá žiadny z týchto zázrakov nevidela, len o nich možno od niekoho počula, v podstate dôvod na bezhraničnú dôveru v Ježiša nemala. On je voči nej surový, ignoruje ju, aj keď ona na neho volá a keď sa konečne ku nej prihovorí, tak ju prirovná ku šteňatám psa. Takže ju tým hlboko poníži a povie, že on je Žid a s ňou nič nemá. Ona sa napriek tomu nedá odradiť a dúfa, že tento človek môže pomôcť jej dieťaťu.

Pán Ježiš jej vieru otestoval, a ona sa ukázala ako verná a oddaná. Mala málo príležitostí a málo dôvodov a predsa verila Ježišovi a jeho moci. Nehovoriac o tom, že jej stačilo, že Ježiš povedal: Nech sa ti stane ako chceš. Neviem, či mne by v jej situácii stačili len tieto slová, aby som odišiel spokojne domov?

Takže Pán Ježiš mal dôvod prečo pri nej povedal: ...veľká je tvoja viera... A mal aj dôvod povedať učeníkom počas búrky na mori ...ľudia malej viery...

Keby ste si svoju vieru porovnali s vierou tej ženy, aké veľká je? Popravde, asi sa to porovnať nedá. Na jednom mieste v Božom slove je napísané, že viera je darom Svätého Ducha. To znamená, že veľkosť viery je závislá od toho, koľko nám jej Duch Svätý nadelí. Ale ak sa pozriete na udalosť ženy Kanaánky, ktorá počula, ako jej vieru Ježiš vyzdvihol, tak veľkosť viery sa dá ohodnotiť podľa jednotlivých znakov, prejavov.

Veľká viera má veľké očakávania od Pána Boha. Pre tú ženu to bola túžba zachrániť pred smrťou vlastné dieťa. Myslím, že každý rodič by bol schopný pre záchranu dieťaťa urobiť čokoľvek. Otázka je, či by sme dokázali veriť v uzdravujúci zázrak, ktorý by nebol závislý na lekároch, ale už iba na Božom zásahu a Božej milosti? Otázkou je, či by našu vieru nezlomili logické fakty a odborné argumenty, ktoré by konštatovali, že už niet nádeje? Túto ženu nie. Bol to ako bláznivý sen, ktorého sa táto žena držala. A tu treba povedať, že iba viera dovoľuje takto snívať. Uvažovať o veciach, ktoré nie sú, ale veľmi by sme chceli, aby boli.

Tá druhá vec je, že veľká viera má aj veľkú odvahu. Mať odvahu so svojimi túžbami osloviť Ježiša a modliť sa za konkrétne veci, aj s tým rizikom, že odpoveď na naše prosby môže byť záporná. Ísť do toho, aj keď pre niekoho budeme divní. Aj keď nás ľudia naokolo nebudú chápať. Aj keď si naše okolie bude myslieť, že len otravujeme Boha nezmyselnými a nereálnymi prosbami. Ale pamätajte na slová Pána Ježiša, že Bohu nie je nič nemožné.

Veľká viera má aj veľkú trpezlivosť. Trpezlivosť znamená vedieť čakať. Dnes, keď všetko chceme mať už včera, je tento prejav viery ozaj zriedkavý. Tá žena si pri Ježišovom správaní užila svoje. Najprv sa tváril, že ju nepočuje, potom, že toto nie je jeho vec, lebo ona nie je Židovka a nakoniec ešte aj to prirovnanie, že je ako psík pri stole. A čaká a čaká. Vyzeralo to, že sa unúvala zbytočne, že prešla kilometre zbytočne.

Veľakrát som na modlitbách zažil takýto pocit. Zbytočne som to Bohu hovoril, zbytočne čakám. Až časom sa ukázalo, že nič z toho nebolo zbytočné. Viera potrebuje aj cvičenie. Veľká viera potrebuje aj veľké skúšky. Bez nich by to nebolo ono. Len tak môže rásť, stávať sa mohutnejšou, pevnejšou, istejšou.

A veľká viera sa spolieha aj na veľkú Božiu milosť. Tá žena to vyjadruje veľmi jasne vo svojej odpovedi o omrvinkách, ktoré padajú zo stola pánov. Ona to skutočne nevnímala ako Božiu povinnosť zachrániť jej dieťa. Netvrdila, že si to zaslúži, že to Ježiš musí urobiť. Nespomínala nič, čo by vyznelo ako jej zásluhy, ktoré by mohli zavážiť v Ježišovom rozhodovaní. Len prosí a pokorne čaká. Spolieha sa, že je v Božích rukách a Boh rozhodne správne.

Veľká viera má svoje veľké atribúty a ani ja ani nikto iný nemôže posudzovať vieru iného človeka. Jediný Pán Ježiš to môže ohodnotiť. A ešte my sami, tu svoju vlastnú. Len nebuďme v tomto hodnotení príliš pyšní. A dajte si pozor, aby ste nedopadli ako ja na motokárach so svojimi šoférskymi schopnosťami.

AMEN

(V tejto kázni boli použité myšlienky evanjelického farára Martina Chalupku z Marhane.)

Piesne: 90; 102; 83; 97; A 26; Boh je láska

Texty: Jer 12,1-3; 2K 6,1-10; Mk 9,14-32; Ž 25,1-10