2. sl. vianočná 2016

Kázňový text: Žid 1,1-6

Akí dobrí ste bratia a sestry v komunikácii? Ste zhovorčiví, alebo tichší? Ste rázni, alebo mierni? Viete čítať, ako sa hovorí aj medzi riadkami?

Čítal som nedávno niekoľko básní. Ich autor prešiel v živote niečím ťažkým, ale bez toho, aby ste o tom vedeli, prišli by ste na to z tých veršov.

Nebolo to tam napísané priamo, ale tú bolesť bolo cítiť v tých slovách, slovných spojeniach, obrazoch.

Možno ešte iný príklad. Máme v spevníku pieseň 637. Veľakrát som tú pieseň spieval ešte ako mládežník. Mala trochu iné slová, pretože je to preklad z nemčiny. Mala peknú melódiu a občas sme ju na mládeži spievali. Pieseň ako každá iná. Až raz som niekde započul životný príbeh Dietricha Bonhoefera a vypočul som si aj pozadie tejto piesne. Napísaná bola na konci 2. svetovej vojny. Bol to evanjelický mládežnícky kazateľ, ktorý už na začiatku vojny ostro vystúpil proti nacizmu. Pripojil sa k takzvanej vyznavačskej cirkvi v Nemecku, ktorá nekolaborovala s vtedajšou vládou. Dokonca bol jeden čas aj v Amerike, ale vrátil sa do Nemecka. Podieľal sa na atentáte na Hitlera 20. júna 1944. Ale už v roku 1940, kvôli jeho postojom, mu bol uložený zákaz prednášať, v roku 1941 aj zákaz publikovať a 5. apríla 1943 bol zatknutý. Prežil si vo väzení svoje, napriek tomu nestratil dôveru v Boha a práve tu vznikli slová tejto piesne. 9. apríla 1945 bol vo Flossenburgu v Nemecku na výslovný príkaz Adolfa Hitlera popravený, ako jeden z posledných odporcov nacizmu. Keď si toto predstavíte a skúsite sa vžiť do pocitov, ktoré tento človek vo väzení musel prežívať, tú pieseň budete spievať inak. Slová v nej k vám budú hovoriť inak. Každé jedno slovíčko, každý jeden obraz, každá jedna veta má inú váhu a inak sa vás dotýka.

Sú to slová človeka, ktorý čakal na smrť, netušil čo a kedy príde a čo bude zajtra či o hodinu alebo dve. Keď toto viete inak rozumiete slovám: ...pokojne to čo príde čakám len... či ...ak máš pre nás len horký kalich bôľu, čo beztak sa už vrchom prelieva, prijmeme vďačne Tvoju svätú vôľu, veď tvoja ruka všetko zosiela... – zaspievajme si ju

Je rozdiel hovoriť a hovoriť. Sú slová, ktoré cez nás prejdú a nechajú nás nedotknutých. Niežeby boli bezvýznamné. To nie, ale neprikladáme im váhu, neprecítime ich. Obtrú sa o nás iba tak na povrchu a my ideme ďalej. Jedným uchom dnu a druhým von. A aj keď sa človek snaží, tak je to veľakrát o tom, že poriadne nepočúva.

Je to tak ako v manželstve. Bratia, určite dobre poznáte vetu: Ty si ma vôbec nepočúval! Alebo. Veď som ti to už hovorila! A my chlapi väčšinou v takých prípadoch len pokrčíme plecami, alebo začneme obhajobu tým, že to tá naša manželka povedala asi niekomu inému.

Presne toto na začiatku svojho listu vysvetľoval autor listu Židom. Národu, ktorý bol tvrdý a nepočúval, sa Boh snažil povedať niečo dôležité. Ovplyvňoval ich cesty, ich život. Mnohokrát a rozličným spôsobom... tak to vysvetľuje list Židom. Boh rozprával tak i tak. Snažil sa. Dokonca máme v Biblii prípad, keď k tvrdohlavému a nevšímavému prorokovi Bileámovi prehovorila oslica, lebo mu nestačilo, keď niekoľkokrát na ceste zastala. Také znamenie nepochopil. Pri prvých ľuďoch nepomohli priame slová o hroziacej smrti, keď budú jesť zo stromu poznania dobra a zla. Pri Kainovi nepomohlo napomenutie: ...hriech číha pri tvojich dverách, ale ty ho opanuj... A potom sa tá komunikácia rozšírila, cez rôzne videnia, zjavenia, sny, životné situácie, rôzne tresty jednotlivcov, ale i celého národa... Mnoho rozličných spôsobov v dejinách Židovského národa boli Božím pokusom oznámiť ľudu Jeho vôľu.

To ...mnoho ráz a rozličným spôsobom... bolo skutočné a reálne. A ja osobne si myslím, že to pokračuje dodnes, že Pán Boh neprestal s nami ľuďmi komunikovať a že tých spôsobov je veľa. Ale je jeden spôsob Božej komunikácie s nami ľuďmi, ktorý tie ostatné prevyšuje. Je zrozumiteľný, presný a jasný. Nemali by sme si pri ňom nič domýšľať, nemali by sme sa pomýliť a urobiť si nejaké zlé uzávery. Mali by sme to zobrať ako jasnú reč Boha adresovanú človeku. A tým spôsobom je pre nás práve Pán Ježiš Kristus. Na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi... To začalo práve Vianocami.

Viem, že to znie trochu čudne. Boh k nám hovorí tým, že sa na svet narodilo malé dieťa, ktoré je Božím Synom?

Niekto si povie: Samozrejme, jasne. Ježiško, jasličky, Mária, Jozef, Betlehem, zvieratká, však všetci rozumieme. NIE! Myslím, že nerozumieme. Nechápeme, čo nám chce Boh povedať. Len opakujeme to, čo hovorí niekto iný. Nečítame pomedzi riadky, nevieme sa vcítiť do toho slova a tak si neuvedomujeme vážnosť tohto Božieho hlasu.

Boh ti oznamuje, že začal pre teba dielo spasenia a vykúpenia. Že začal najväčšiu a najrozsiahlejšiu pátraciu a záchrannú akciu, aká kedy bola v dejinách ľudstva rozbehnutá. Toto nám hovoria Vianoce. Nie je to len rozprávkový príbeh.

Je to tak ako keď niekto spieva pieseň od Dietricha Bonhofera a myslí si, že ten človek píše básničky vyvalený v pohodlnom kresle niekde doma v obývačke pred krbom a berie za to nehorázne peniaze, lebo ma úžasné básnické črevo.

Pre niekoho je to rozprávkový príbeh. Pre veriaceho človeka je to jasný Boží hlas, Božie posolstvo o tom, že nám hriešnym ľuďom prichádza niekto na pomoc. Doslova a do písmena záchranná akcia.

Minulý týždeň dávali v TV film o Amélii Earhartovej. Prvej žene, ktorá preletela Atlantický oceán. Ako prvá žena letela rýchlosťou cez 290 km/h. V roku 1936 začala plánovať let okolo sveta spolu s navigátorom Fredom Noonanom. Preletela cez 35000 km, keď ju čakalo posledných 11000 km. Vyštartovala k Howlandovým ostrovom. Asi po 1300 kilometroch sa spojenie prerušilo a lietadlo zmizlo. Na základe príhovoru amerického prezidenta Franklina Roosevelta začala dovtedy najrozsiahlejšia pátracia akcia americkej armády. Skončila však bez nájdenia akýchkoľvek odpovedí.

O smrti Amélie Earhartovej sa popísalo množstvo možných teórií. Ale v roku 2013 sa našli ľudské pozostatky na malom ostrovčeku Nikumaroro. Nachádza sa asi 500 kilometrov od Howlandových ostrovov. Našli sa tam ľudské pozostatky po trosečníkoch, ako aj náznaky trosiek lietadla v mori, kde ho mohli odplaviť vlny po núdzovom pristáti. Problémom ostrova je, že na ňom nebola pitná voda.

Zvláštny paradox. Najväčšia a najrozsiahlejšia pátracia akcia tých čias skončila neúspechom. Ak sa dokáže, že pozostatky z ostrova Nikumaroro patria Amélii Earhartovej a jej navigátorovi, tak to potvrdí, že záchranná akcia mala koho zachrániť, len nebola dostatočná. Mali príležitosť, ale neboli dostatočne precízni.

Vianoce sú o inom. Táto pátracia a záchranná akcia je precízna a pedantná. Boh začal robiť všetko preto, aby sme na ostrove zvanom Zem nemuseli beznádejne zomrieť. Otázkou je, či sa dáme zachrániť a či si dáme pomôcť?

Pán Boh nás našiel. Narodil sa na svet ako človek, aby sa nám čo najlepšie priblížil. Aby prišiel k nám. Dáme sa Ním zachrániť?

AMEN

Piesne: 53; 595; 36; (637) 52; A 16; 656/5

Texty: Jer 1,17-19; Sk 4,18-31; Mt 10,17-22; Ž 100,1-5