16. po Svätej Trojici 2016

Pamiatka posvätenia chrámu.

Viem, že nemáme dnes ani pamiatku zosnulých a ani Veľký Piatok, napriek tomu sa dnes budeme rozprávať o smrti. Čaká na nás dnes vysvetlenie Apoštolského vierovyznania v časti, ktorá znie trochu tajomne.

Budeme dnes rozmýšľať nad formuláciou: ... zostúpil do pekiel ... Musím sa priznať, že už ako mládežník som mal s touto pasážou trochu problém. Odkiaľ kresťania prišli na takéto tvrdenie? Odkiaľ sa táto formulácia vlastne zobrala? Tá časť o tom, že Ježiš ukrižovaný umrel a pochovaný bol je jasná a zrozumiteľná, ale o čo sa opiera tvrdenie, že počas troch dní, keď bol Pán Ježiš mŕtvy, niekde zostupoval?

Ak Ježiš, ktorý zomrel, bol počas tých troch dní na nejakom konkrétnom mieste, potom to znamená, že aj my, keď zomrieme, sa iba niekde presúvame. Ale kde? Čo je to za miesto? Kde sa nachádza?

Pojem „peklo“ poznáme v kresťanstve ako miesto večného trápenia, večného ohňa, večných hrozných múk v posmrtnom živote. Peklo je stav duše, v ktorom nie je prítomnosť Božej lásky. Je to stav úzkosti, trápenia, trýznenia a obrovskej túžby po láske, ktorá nemôže byť už nikdy naplnená. Pôvodcom pekla je Satan, Diabol, je to miesto prichystané pre neho.

Slovo „peklo“ sa prekladá z gréckeho slova „gehenna“ a to má pôvod v hebrejskom slove, ktoré sa dá preložiť ako „údolie syna Hinnóma“. Jednalo sa o konkrétne údolie blízko Jeruzalema, kde sa v časoch Józuu v pohanských rituáloch obetovali deti. Neskôr to miesto používali aj Židia na potrestanie hriešnikov.

Nová zmluva pojem pekla preberá a nazýva ním najstrašnejšie miesto večného odsúdenia a zatratenia od Božej tváre. Obrazy neuhasiteľného ohňa majú vyjadriť strašidelnosť ľudského utrpenia.

Otázkou je, kde prišlo kresťanstvo k tvrdeniu, že Pán Ježiš po svojej smrti zostúpil do pekla?

Ak bol Pán Ježiš pravý človek, tak zakúsil smrť ako každý iný. Zostúpil na miesto, kde odchádzajú zosnulí. Je otázne, či je to už miesto večného utrpenia, alebo nejaké predpeklie, po hebrejsky „šeól“ alebo grécky „hades“. Je to miesto, kde ľudia tam nachádzajúci sa boli pozbavení Božej prítomnosti.

Aj keď je to pre nás trochu nejasné a nezrozumiteľné, predsa len toto kresťanské učenie má podklad v Biblických textoch. Apoštol Peter v prvom svojom liste v 4,6 píše: Lebo preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym, aby boli súdení síce ľudsky, v tele, ale aby žili Duchom podľa Boha. To zostúpenie k zosnulým je ďalším dôkazom Ježišovej smrti. Dostal sa na miesto, odkiaľ nebolo návratu, odkiaľ nebolo žiadneho východiska. Miesto konca, ktoré ovládla moc smrti. Toto je zavŕšenie Ježišovej smrti.

Podobne píše apoštol Peter v prvom svojom liste 3,18-19: Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Telesne bol usmrtený, ale oživený Duchom, v ktorom zostúpil a kázal väzneným duchom ... Spomínajú sa tu konkrétne ľudia z čias Noacha, teda pred potopou. Akoby sa evanjelium malo dostať aj do uší ľuďom, ktorí žili pred Kristom, ktorí spásu a milosť nepoznali.

Pravdou je, že v týchto detailoch sa pohybujeme už iba v našich dohadoch a ani pri najlepšej vôli nevieme presne, ako funguje duchovný svet. Ale tieto texty nás oprávňujú k tomu, aby sme vo vyznaní viery mohli povedať, že Pán Ježiš zostúpil do ríše mŕtvych, pretože zomrel a pochovali ho.

Už tu na tomto mieste začalo Ježišovo mocné víťazstvo. Prišiel, aby zničil moc smrti, aby prelomil bránu, ktorú ešte nikto pred ním neprelomil. List Židom píše: ... aby smrťou zničil toho, čo má moc smrti, to jest diabla, a aby oslobodil tých, ktorých strach pred smrťou zotročoval po celý život ... Žid 2,14-15

Ak chcete bojovať s nepriateľom musíte ho najprv nájsť. Musíte ho vypátrať a dostať sa k nemu. Niekedy to znamená prísť priamo do jeho kráľovstva, na jeho bojisko. Až tu sa mu môžete priamo postaviť a poraziť ho.

Vo svete prebehlo mnoho vojen na rôznych neutrálnych miestach, ďaleko od domova jednej či druhej bojujúcej strany. Ale skutočne víťazstvo je až vtedy víťazstvom ak svojho nepriateľa porazíte u neho doma, v jeho vlastnom kráľovstve, keď dobyjete jeho hrad, jeho pevnosť, keď už nemá miesto, kde by sa skryl a kde by pred vami obstál. Tomuto sa hovorí konečná porážka.

Takto Pán Ježiš porazil smrť, v jej vlastnom kráľovstve, v mieste, kde bola a je doma. Preto máme vo viere všeobecnej kresťanskej formuláciu: ... zostúpil do pekiel ... a hneď za tým, ako dôkaz veľkej porážky: ... v tretí deň vstal z mŕtvych ...

Ak by sme to mali podoprieť ďalším biblickým slovom, tak zacitujeme knihu Zjavenia Jána, kde Pán Ježiš vo videní hovorí Jánovi: Neboj sa! Ja som Prvý aj Posledný a živý; bol som mŕtvy, a hľa som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia. Zj 1,18-19

Americkí indiáni, keď porazili svojho nepriateľa, na dôkaz svoje sily a moci odrezali z hlavy svojej obete skalp. Je to strašne bolestivé, ale väčšinou sa to robilo bojovníkovi, ktorý bol už mŕtvy. Bola to víťazná trofej, ktorú priniesli do svojho kmeňa a ukazovali ho ako znak svojho víťazstva.

Keď apoštol Ján videl vo videní na ostrove Patmos osláveného Pána Ježiša, zaznamenal, že v Ježišových rukách boli kľúče smrti a podsvetia. Bol a stále to je jednoznačný prejav víťazstva a moci. Ten kto má kľúče otvára a zatvára dvere tak ako sám chce. Už to nie je v rukách smrti. Podsvetie, záhrobie, smrť, nech už to nazveme akokoľvek, má od Ježišovej smrti a jeho zostúpenia na toto miesto iného Pána. Kľúče v Ježišových rukách sú skalpom „SMRTI“.

„Zostúpil do pekiel...“ vo viere všeobecnej kresťanskej je trochu nepresným vyjadrením. Peklo je miesto po poslednom súde a je to obrazné pomenovanie. Výstižnejšie a presnejšie je zostúpil k zosnulým, alebo do ríše mŕtvych. Ale vyzerá to tak, že sa k zmene v tejto formulácii tak rýchlo nedostaneme. V cirkvi máme teraz iné problémy.

Z čias reformácie k tejto problematike píšu Symbolické knihy: Veď stačí, keď vieme, že Kristus vstúpil do pekla, zničil peklo pre všetkých veriacich a vyslobodil ich z moci smrti, diabla a večného zatratenia, pekelného utrpenia. Ako sa to stalo, to si ponechajme na onen svet, keď sa nám nielen táto vec vyjaví, ale i mnohé iné, ktorým tu prosto veríme a ktoré svojim prostým rozumom nemôžeme pochopiť.

Naša viera je vierou aj vo veciach, ktoré nepoznáme a ozaj našim ľudským chápaním neobsiahneme. Takže napríklad v tejto pasáži sme ako deti, ktoré prijímajú to, čo nám Božie slovo zvestuje.

Predsa len si neodpustím jeden príklad. Ak rozprávam o smrti, občas mi príde na um zrnko pšenice. Už je po žatve a z rastliniek pšenice, ktoré vyrástli na poli, bol krásny klas, ktorý po čase vyschol, zožltol a zomrel. Keď si tie zrniečka zoberiete do ruky, nevnímate, že je v tom nejaký život. Sú suché a mŕtve, nemenné, nehýbu sa. A môžete ich takto v suchu skladovať desiatky, či stovky rokov, i tisícky. A stále vám budú pripadať mŕtve.

Ale keď ich aj po desiatkách rokov potom na jar dáte do zeme a polejete, to mŕtve a bez života ožije a vyrastie z neho krásna rastlina s plnými kláskami. Takto je to aj s nami, našimi životmi a smrťou, s miestom, ktoré je pre nás záhadné, ale nie nepochopiteľné. Myslím, že ho vierou môžeme obsiahnuť a vidieť ho vďaka Ježišovmu víťazstvu ako skutočné a reálne.

Apoštol Pavel píše: Čo ty rozsievaš, neožije, ak neodumrie. A keď rozsievaš, nerozsievaš telo, ktoré má vzniknúť, ale holé zrno, ako príde, pšeničné alebo nejaké iné. A Boh mu dáva telo, aké sám chce, a každému semenu jeho vlastné telo. Tak aj pri zmŕtvychvstaní. Rozsieva sa porušiteľné, vzkriesené je neporušiteľné; rozsieva sa neslávne, vzkriesené je slávne; rozsieva sa slabé, vzkriesené je silné; rozsieva sa telo telesné, vzkriesené je telo duchovné. 1K 15,37-38.43-44

AMEN

Piesne: 245; 579; 696; 649; A 73; 263

Texty: 3M 26,11-13; Zj 21,1-3; J 2,13-22; Ž 84,2-5