1. po Veľkej noci 2006

Kázňový text: Skutky 5:27–32

Poslušnosť. Hrozné slovo, že? Kto by už len v dnešnej dobe poslúchal? Skôr sa hovorí: Veď dnes je demokracia a teda môžeme si robiť, čo sa nám chce. Nikoho nebudeme poslúchať, len seba. Nikto nám nebude rozkazovať.

Tento príbeh sa odohráva už po zoslaní Svätého Ducha. Dovtedy ustrašení učeníci, ktorí sa skrývali zabarikádovaní v zatvorenej miestnosti zrazu začali veľmi odvážne zvestovať Božie slovo. Neraz pri tom riskovali vlastné životy. V našom príbehu sme počuli, že sa kvôli svojej aktivite dostali do problémov.

Ono, keď sa niekto dostane do problémov, často sa berie do úvahy, či je to prvý raz, alebo či je to opakovaná vec – teda recidíva. My počujeme, že apoštolovia už raz boli „na koberčeku“. Teda – nebolo to prvý raz. Počujeme veľkňaza, ktorý hovorí: Veď minule, keď sme vás zadržali, sme vám povedali jasne: Prestaňte kázať o Ježišovi. Dokonca im „prísne“ zakázali. No apoštolovia si nedali povedať. Môžeme tu vidieť dve veci:

1: Bezmocnosť oficiálnych autorít. Kňazi sa kedysi starali čisto o náboženské otázky. Keď sa Izrael dostal pod nadvládu Ríma, kňazi získali vplyv aj na politické a hospodárske dianie v krajine. Vidíme však, že keď dal veci do pohybu Boh, tak oficiálne autority sa nestačia diviť. Pritom sa zdalo, že mali všetko pod kontrolou: Krista ukrižovali, učeníkov zastrašili tak, že sa skryli a zamkli na neznáme miesto. Problém s údajným zmŕtvychvstaním sa im tiež podarilo vyriešiť a ututlať. Všetko sa teda zdalo byť v pohode. A zrazu toto. Nabralo to veľké rozmery. Veď veľkňaz hovorí: Celý Jeruzalem ste naplnili svojím učením a chcete uvaliť na nás krv toho človeka.

A keby im stačilo povedať raz, keby stačilo na apoštolov urobiť bu-bu-bu. Ale oni si nie a nie dať povedať. A židovská rada zrazu nevie, čo si počať. Nevie, ako stopnúť a konečne sa zbaviť „toho človeka“, ktorého meno nechceli ani len vysloviť.

2: Vidíme jasné priority učeníkov. Áno, učeníci mali jasný rebríček priorít, podľa ktorých žili a pre ktoré boli ochotní aj zomrieť. Tu treba povedať, že Pán Boh nás v žiadnom prípade nenabáda ku občianskej neposlušnosti. Práve naopak. Keď čítame Písmo, tak sa dozvedáme, že Boh chce, aby sme naozaj verne a čestne pracovali a aby sme si plnili všetky občianske povinnosti. Ak však vláda ide vyslovene PROTI Bohu, potom prichádzajú na rad Petrove slová: Boha treba viac poslúchať ako ľudí.

Tento Boh nám dal poslanie: Choďte do celého sveta a čiňte mi učeníkmi všetky národy. A vy nám hovoríte, že máme byť ticho? To by predsa znamenalo, že neposlúchneme Boha! No, tak v tomto jednoducho nemôžeme poslúchnuť.

Naša cirkev má históriu, ktorá svedčí o jasných prioritách. Svedčí o živote s jasným cieľom. Svedčí o živote, kde bol Boh na mieste, ktoré Mu patrilo – teda na 1. mieste v živote ľudí. On je Hospodin, náš Boh. Nikto a nič nám nemá byť prednejšie a dôležitejšie, ako On. Boha treba viac poslúchať ako ľudí. V histórii to má aj náš cirkevný zbor, keď ľudia v čase protireformácie riskovali svoje životy, ale jasne sa postavili na stranu čistého evanjelia. V čase komunizmu sme už takí jednoznační neboli. Už sme špekulovali: Pán Boh? Fajn, ale čo ak ma vyhodia z práce? Čo ak sa moje deti nedostanú na školy? Čo ak….?

Ja viem, poviete si: Tebe sa ľahko hovorí, keď si bol ešte ucho a v podstate si nezažil ten tlak. Ja viem. Ale teraz tu nehovorím ani nechcem hovoriť o sebe. Pozrime sa na apoštolov, ktorí opakovane porušili zákaz židovskej rady. A Peter – ten má ešte tú odvahu (či drzosť???), že priamo tam, pred židovskou radou, zvestuje evanjelium!

Už keď židovská rada 1× apoštolov zatkla, títo povedali: My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli. My sme z 1. Jána počuli: čo sme počuli, čo na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa nám ruky dotýkali, o tom svedčíme…

Dnes je tiež na vieru veľa rôznych tlakov. Dnes, rovnako ako kedysi, potrebujeme takú odvahu, takú guráž, ako mali apoštolovia. Každý z nás stojí v osobnom živote pred rôznymi výzvami. Aj v našom cirkevnom zbore stojíme pred rôznymi výzvami. Aby sme cez všetko prešli v pohode, potrebujeme žiť život s jasným cieľom. Život s jasnými prioritami. Musíme vedieť, čo je pre nás v živote na prvom mieste. Musíme mať správnu hierarchiu hodnôt. Vtedy budeme svedkami toho, že Kristus nie je v hrobe. On je živý. A Boží Duch bude viesť osobne každého z nás, aj všetkých nás spolu – ako cirkevný zbor. Áno, je to risk. Áno, chce to odvahu. Ale všetkým tým problémom a tlakom nečelíme sami. S nami je živý Boh. Amen.

Texty: Skutky 4:32–35; 1. Jána 1:1–2:2; Ján 20:19–31
Piesne: 154; 599; 135; 145; A:35