5. po Trojici 2006

Kázňový text: 5. Mojžišova 5:16

Zamýšľali sme sa nad prvými troma prikázaniami. Ako sme spomenuli, tieto prvé prikázania hovoria o našich povinnostiach k Bohu. Upravujú náš vzťah s Pánom Bohom. Aby sme pamätali na to, kým On je, a aby sme dbali a udržiavali vzťah s naším Bohom.

Prechádzame teda ku druhej skupine prikázaní, ktoré upravujú a usmerňujú náš vzťah s ľuďmi. No a nejako prirodzene sa na prvú priečku v tejto druhej skupine prikázaní dostávajú rodičia.

V prvom rade treba povedať, že pri tomto prikázaní často dochádza ku jednému veľkému omylu. Často vzniká dojem, že toto prikázanie platí len pre malé deti. No nie je to pravda. Ono platí pre všetkých – teda aj dospelých. A možno by sme mohli povedať, že platí najmä pre dospelých. V humoristickom časopise Roháč chodil komix s názvom: Jožinko – dieťa svojich rodičov. Často zabúdame, že všetci sme deťmi svojich rodičov, ktorých si máme ctiť. Pretože deti v prevažnej miere zvyknú mať rešpekt pred svojimi rodičmi, ktorí sa o nich starajú. No dospelé deti tento prirodzený rešpekt často strácajú. Preto nám vo 4. prikázaní Pán Boh hovorí: Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, domu otroctva: Cti si otca i matku, ako ti prikázal Hospodin, tvoj Boh, aby si dlho žil a aby sa ti dobre vodilo na zemi, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh.

Luther v Malom katechizme toto prikázanie vysvetľuje nasledovne: Máme sa Pána Boha báť, a Ho milovať, aby sme svojich rodičov a predstavených nepotupovali a nehnevali, ale aby sme ich ctili, im slúžili, ich poslúchali, milovali a veľmi si ich vážili.

Vo Veľkom katechizme ďalej hovorí, že ctiť je viac, ako milovať. Milovať máme všetkých ľudí, dokonca aj nepriateľov, ale ctiť máme rodičov. Túto úctu vzdávame aj oslovením. Slová – otec, mama – nie sú vlastnými menami, ale titulmi úradu, rovnako, ako pán riaditeľ, premiér, či prezident.

Ako ľuďom v rodičovskom úrade nám spolu s výsadami dáva Pán Boh aj určitú zodpovednosť. A tou zodpovednosťou je, aby sme svoje deti privádzali ku viere. V dnešnej dobe sme svedkami toho, že rodičia na toto poverenie, túto zodpovednosť danú samotným Pánom Bohom zabúdajú. Doprajú svojim deťom všetko, no zabúdajú na to najdôležitejšie, čo by im mali dať – živú vieru v živého Boha.

Pán Boh dal izraelcom veľmi konkrétne návody na to, ako odovzdávať vieru. Dočítame sa o nich o kapitolu ďalej, teda v 5M 6 kapitole: Slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci. Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať… Keď sa ťa zajtra opýta syn: Aký význam majú svedectvá, ustanovenia a právne predpisy, ktoré vám prikázal Hospodin, náš Boh? odpovedz svojmu synovi: Boli sme faraónovými otrokmi v Egypte, ale Hospodin nás vyviedol z Egypta silnou rukou. Hospodin dal veľké a hrozné znamenia a zázraky proti Egyptu a proti faraónovi i proti celému jeho domu pred našimi očami. Nás však vyviedol odtiaľ, aby nás priviedol sem a dal nám krajinu, ktorú prísahou zasľúbil otcom. Hospodin nám prikázal plniť všetky tieto ustanovenia, báť sa Jeho, nášho Boha, aby sa nám dobre vodilo po všetky dni, aby nás zachoval nažive, ako je to dnes. A to bude našou spravodlivosťou, keď budeme zachovávať a plniť všetky tieto prikázania pred Hospodinom, svojím Bohom, ako nám prikázal. (5M 6: 6–7, 20–25)

V prvom rade nám Pán Boh hovorí, aby sme v každej chvíli dňa pamätali na Neho a hovorili o Ňom deťom. Kdekoľvek sme a čokoľvek robíme. Mali by sme vlastne vyhľadávať úplne prirodzené a bežné situácie na to, aby sme deťom hovorili o Pánu Bohu – napr. pri varení môžeme hovoriť o tom, že Pán Boh sa o nás stará…

Druhá vec, ktorú nám Božie slovo hovorí je, že izraelci mali mať v rodinách určitý posvätný čas, kedy bol doslova stanovený liturgický poriadok na rozhovory o Bohu. Aj za Dr. Martina Luthera to bolo takým zvykom. A rodičia mali s deťmi prejsť práve Malý katechizmus, kde sú zhrnuté a stručne vysvetlené základné veci viery (5. častí Malého katechizmu): Desatoro, Viera všeobecná kresťanská, Otčenáš, Krst, VP.

Zdá sa, že naša cirkev prežíva obdobie krízy práve z dôvodu absencie týchto domácich, rodinných posvätných momentov. My rodičia zabúdame na toto prikázanie, a potom sa čudujeme, že naše deti si nás nevážia. Jedno bez druhého jednoducho nepôjde. Nemôžeme čakať, že deti si nás budú vážiť a zároveň im nepovieme o Bohu.

Pán Boh nám na viacerých miestach hovorí, aby sme viedli deti ku Nemu. Nedráždite si dietky, ale ich vychovávajte v kázni a napomínaní Pánovom (Ef 6:4). Amen

Texty: Matúš 10:24–39
Piesne: 187; 466; 464; A: 60