14. po Trojici 2006

Kázňový text: 5. Mojžišova 5:20

Piate prikázanie chráni život človeka, 6. jeho manželstvo 7. jeho majetok. Budeme hovoriť o 8. prikázaní, ktoré chráni dobré meno a česť našich blížnych.

Traduje sa príbeh, že k slávnemu filozofovi Sokratovi pribehol zadychčaný priateľ, známy ako veľký klebetník a lapajúc dych začal rozprávať: „Počuj, Sokrates, musím ti niečo dôležité povedať… tvoj priateľ…“ „Počkaj,“ prerušil ho mudrc, „preosial si to, čo mi chceš povedať, cez tri sitá?“ „Cez tri sitá?“ čudoval sa priateľ. „Áno, cez tri sitá. Prvé sito je pravda. Si si istý, že všetko, čo mi chceš povedať, je v súlade s pravdou?“ „No neviem, povedal mi to…“ „Aha, ale iste si to preosial cez druhé sito, a tým je dobro. Ak to, čo mi chceš povedať, nie je pravda, je to určite dobré.“ „Naopak!“ „Tak teda,“ prerušil ho filozof, „použi ešte tretie sito a porozmýšľaj, či to, čo mi chceš povedať, je nevyhnutne nutné.“ „Nutné? Asi nie.“ „Tak potom,“ usmial sa Sokrates, „ak to, čo mi chceš povedať, nie je pravda, ani dobré, ani nevyhnutne nutné, neobťažuj tým ani seba, ani mňa.“

V našich zamysleniach nad Desatorom sme sa dostali až ku 8. prikázaniu. Ono chráni povesť nášho blížneho a Luther ho v Malom katechizme vysvetľuje nasledovne: Máme sa Pána Boha báť a Ho milovať, aby sme na blížneho svojho falošne neluhali, nezrádzali ho a neohovárali, ani mu zlý chýr nerobili, ale aby sme ho ospravedlňovali, dobre o ňom zmýšľali aj hovorili a všetko v lepšom zmysle vysvetľovali.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že väčšina z nás s týmto prikázaním nemá dočinenia. Zrejme väčšina z nás nebola v situácii, keď by sme boli na súde svedčiť a preto sme nemohli krivo, ani pravdivo svedčiť voči našim blížnym. No tu nejde len varovanie pred krivou výpoveďou na súde. Ide jednoducho o klebety a ohováranie.

Myslím, že Luther to vo Veľkom katechizme vysvetľuje veľmi trefne: Klebetníkmi sú tí, čo sa neuspokojujú s tým ,že niečo vedia, ale pokročia ďalej a zamiešajú sa do úradu a keď nejakú maličkosť o niekom vedia, roznášajú to po všetkých kútoch, svrbí ich jazyk a majú radosť, keď sa môžu rýpať v cudzej špine, ako keď sa sviňa váľa v hnojisku a rýpe v ňom rypákom. To znamená miešať sa do Božieho súdu a úradu a súdiť a trestať najprísnejším trestom. Veď žiaden sudca nemôže potrestať prísnejšie, ako keď vyriekne: toto je zlodej, vrah, zradca, atď. A tak ten, kto sa opováži povedať toto o blížnom, privlastňuje si práve toľko moci ako cisár a všetka vrchnosť. Lebo aj keď nemáš meč, predsa používaš svoj jedovatý jazyk, aby si hanobil a ranil blížneho. Preto Boh zakazuje ohovárať, i keby ten druhý bol vinný, a keby si ty o tom dobre vedel; tým menej, keby si o tom vedel len z počutia. Povieš: Prečo by som to nepovedal, keď je to pravda? – Odpoveď: Prečo to nepovieš riadnemu sudcovi? – Dobre, lenže nemôžem to verejne dokázať a mohol by som azda dostať na hubu a zle pochodiť. Nuž, môj milý, ak cítiš, že niečo prihorelo, ale sa neopovážiš postaviť sa pred osobou na to ustanovenou a tam to predniesť, tak drž hubu. Ak však o tom vieš, tak vedz to sám pre seba a nie pre druhého. Lebo keď to naďalej roznášaš, i keby to bola hneď pravda, si luhár, lebo to nemôžeš dokázať a počínaš si ako zloduch. Lebo nikoho neslobodno pripraviť o jeho česť a dobré meno, iba ak mu ich verejne vzali.

(Veľmi rád čítam Luthera. Dokáže veci pomenovať pravým menom.)

Ako sa brániť ohováraniu? Ako možno pomôcť ľuďom, aby ma neohovárali? Kresťanská viera nás učí, že kresťanovi by malo záležať na tom, akú mienku o ňom majú iní ľudia. Poznajú ma ako čestného a pravdovravného človeka? Ako úctivého človeka? Iste, tu treba povedať aj to, že nie je možné ulahodiť každému. No nemám si o sebe myslieť viac, než je pravda. Nemám sa hrať na niekoho, či niečo, čím nie som. Na druhej strane, ani prílišná skromnosť nie je dobrá. Ak niečo dokážem, ak niečo viem, mal by som sa prejaviť a prípadne tým poslúžiť v Kristovej cirkvi. „Snaha o triezve sebapoznanie je jednou z našich kresťanských povinností,“ hovorí prof. J. Bándy.

Keď zistíme, aké je ťažké dbať o dobré meno seba samého, nebudeme zbytočne ničiť dobrú povesť blížneho.

A vráťme sa na začiatok. Možno len niektorí z nás sa dostanú do úlohy svedka na súde. (Dúfaj, že nikto z nás sa nedostane do úlohy obžalovaného.) No toto prikázanie nám hovorí, že nakoniec sa všetci postavíme pred Božím súdom. Svedkom o našej vine, či nevine bude Pán Ježiš Kristus. A hoci obžaloba voči nám hriešnikom bude oprávnená, On, Kristus, ktorý zomrel za naše hriechy, aj za hriech ohovárania bude svedkom obhajoby. Dôležité je uvedomiť si svoj hriech, nezatĺkať ho, ale vyznať a prosiť o odpustenie. Prosiť tiež o Božiu lásku, aby sme dokázali milovať ľudí okolo nás tak, ako Kristus miloval a stále miluje každého z nás. Amen.

Texty: Józue 24:1–2a, 14–18; Efezským 6:10–20; Ján 6:56–69
Piesne: 525; 549; 202; 512; A:58