16. po Trojici 2006

Kázňový text: Filipským 2:12–15

Naplniť tie prikázania je nemožné! Čo to ten Boh od nás chce? Prečo nám káže robiť niečo, o čom vie, že to aj tak nedokážeme splniť?

Takéto otázky môžu chodiť po mysli nejedného z nás. Veď nezávidieť sa nedá, či nenahnevať sa – a teda nezabiť; alebo nepozrieť žiadostivo na ženu a teda nescudzoložiť…

Som veľmi rád, že zamyslenia nad Božími prikázaniami môžeme zakončiť práve na Pamiatku posvätenia chrámu. Táto udalosť totiž pomáha pochopiť ich zmysel a význam. Ktosi povedal, že charakter, to je to, čo človek robí, keď ho nikto nevidí. Apoštol Pavel povzbudzuje ľudí k úprimnosti. Hovorí – žite v poslušnosti nie len vtedy, keď som s vami, ale aj keď som preč. Žite v poslušnosti Bohu.

Poslušnosť, je niečo, čo sa dnes nenosí. Každý chce byť šéf a rozkazovať. Ako sa tu na východe hovorí: Ja pan, ty pan a robic budze chto? Táto poslušnosť nie je slepá. V predchádzajúcich veršoch Pavel hovorí o príklade Pána Ježiša, ktorý nemyslel na seba, ale opustil slávu a pohodlie neba – z lásky k nám, stal sa jedným z nás a zomrel namiesto nás. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán. (v. 9–10). Toto je dôvodom, prečo máme tomuto Kristovi byť poslušní. On sa za nás obetoval. Dokázal, že vie, čo robí. Dokázal, že On chce pre nás len to najlepšie. Preto, ak je dnes niekto hodný toho, aby sme ho nasledovali, tak to nie je Fico, ktorý nám prihodil pár drobných. Ježiš Kristus si zaslúži, aby sme Ho nasledovali z celého srdca. Fico nerozdáva zo svojho. No Kristus dal svoj vlastný život. Teda, logická a prirodzená poslušnosť voči Kristovi je prvou vecou.

V tejto poslušnosti máme konať svoje spasenie. Hm, čo to znamená „konať spasenie“? Mohol by vzniknúť dojem, že Pavel tu hovorí o záslužníctve – makajte, snažte sa a možno sa dostanete do neba. Ja viem, pri takomto vysvetlení sa nám ježia všetky naše luteránske chlpy, lebo vieme, že spasení nie sme pre svoje skutky, ale z Božej milosti. No môžeme ostať pokojní. Je to akoby mi niekto povedal: Dano, konaj svoju farárčinu. Nemám konať farárčinu, aby som sa stal farárom. Mám ju konať, lebo už som farárom. Mám ostať sústredený a koncentrovaný na plnenie svojho poslania.

Platí to aj v spasení. S bázňou a trasením máme žiť ako Božie deti a napĺňať tak naše poslanie. K tomu sme boli povolaní Kristom. Sám Boh nám v tom pomáha. Pôsobí, aby sme aj chceli – túžili po takom živote, ale aj aby sme tak žili a konali. Dokonca Pavel hovorí, že Pán Boh nám pomôže, aby sme žili ešte oveľa lepšie, než si to dokážeme predstaviť.

Božiu vôľu máme žiť bez reptania a pochybovania, aby sme boli bez úhony, úprimní a bezvadní. Je také niečo vôbec možné? Aj je, aj nie je. Nie je to možné, lebo sme hriešni – teda vadní ľudia. No zároveň sme svätí, lebo Kristus, ktorí zomrel za každého z nás, nám dáva Jeho svätosť. My máme byť naplno, na celých 100% odhodlaní žiť podľa Jeho vôle – zjavenej najmä v 10 prikázaniach. Ostatné je na Ňom. A Pán Ježiš si svoju časť splnil do bodky.

Hodnotenie a kritizovanie laxnosti kresťanov na Slovensku je už otrepané. No faktom ostáva, že v krajine s 84% kresťanov by to malo vyzerať inak. Zdá sa, že v tomto prevrátenom a skazenom pokolení, ako to píše Pavol, sa kresťania nie moc javia ako jasné hviezdy vo vesmíre. Ak však urobíme ten krok viery a plne sa spoľahneme na Krista, bude to tak. Budeme žiariť ako hviezdy, budeme svietiť ľuďom okolo seba a privádzať ich ku Kristovi, ku pokániu a k životu večnému. A v nebi? Som presvedčený, že títo ľudia, ktorým pomôžeme uveriť potom v nebi jasne povedia: Bože, bol by som skončil v zatratení, ale tento človek, ktorého si ku mne poslal, bol skutočným kresťanom. On mi pomohol, vysvetlil, viedol ma na ceste viery. On mi ukázal na teba, Bože.

História tohto zboru hovorí o príkladoch ľudí, ktorí boli sústredení na život viery. A boli ochotní dokázať to aj za cenu ohrozenia vlastného života. Tak, ako Kristus, tak, ako Pavel. Pamätajme dnes na týchto ľudí. Poďakujme Pánu Bohu za ich odvahu a vieru, ktorú dokázali svojimi skutkami. Nech je viera, poslušnosť, a život našich predkov príkladom a povzbudením aj pre nás. Amen.

Texty: Ž 84:2–5; Ján 2:13–22
Piesne: 188; 579; 493; 358; 263; A:75