17. po Trojici 2006
Kázňový text: Marek 16:15–16
V našich zamysleniach sme sa dostali ku záveru Malého katechizmu. Ostávajú nám sviatosti. Koľko máme sviatostí? Ktoré to sú? Prečo máme iba tieto a práve tieto sviatosti (keď rkc ich má 7)? Ktoré podmienky spĺňa sviatosť? V evanjelickom učení je spojenie slova a hmotnej veci veľmi dôležité. Evanjelista Ján nazýva Krista – Slovo.
Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. A to Slovo stalo sa telom. (Ján 1:1, 14). Hovorí tu o Kristovi. Spojenie Slova a hmoty – tela. Tak je to aj pri sviatostiach. Božie slovo je spojené s hmotou – vodou, chlebom a vínom. Pre toto spojenie sa rozhodol Boh. My to môžeme vierou prijať, alebo neverou odmietnuť.
Kto môže krstiť? V poriadku. Takže, ako by ste vykonali krst? Slová ustanovenia (Pán náš Ježiš Kristus povedal svojim učeníkom: Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Ducha Svätého + a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený); Apoštolské vierovyznanie; Pokrstenie – voda musí tiecť – dohoda o uznaní krstu s RKC. Potom môže ísť modlitba a Sláva.
Brat biskup J. Filo st. vo svojej konfirmačnej príručke hovorí, že evanjelické služby Božie majú 2 vrcholy – zvesť Božieho slova a sviatosti. Teda, sviatosti všeobecne majú byť neoddeliteľnou súčasťou služieb Božích. Z nejakého dôvodu sa od tejto zásady počas boľševika upustilo. Ale určite je dobré, že sa ako evanjelici vraciame (aj keď akosi pomaly a ustráchane) ku tejto našej tradícii. Je dobré, že máme viac možností prijímať sviatosti, a že sviatosti sa vrátili do služieb Božích. Tam patria, tam je ich miesto.
Čo je krst? Krst je Božou záchranou hriešneho človeka. Pán Boh nám odpúšťa naše hriechy a ponúka nám, že sa môžeme stať Jeho deťmi. Často používaným biblickým obrazom krstu je zaštepenie do vínneho kmeňa – Pána Ježiša Krista. On je vinič, my sme ratolesti. Samozrejme, zaštepenie nestačí. Ratolesť sa musí chytiť a potom prinášať ovocie. Viacerí z vás máte hrozno a určite v lete robíte preriezku. Už vidíte, že na ktorých konárikoch sú strapce a na ktorých nie. Konáriky bez strapcov odstrihnete, aby čo najviac živín šlo do konárikov so strapcami.
Presne tak je to s krstom. Pán Boh nás štepí do svojho Syna, ktorý je Životom. My sa môžeme vierou chytiť alebo neverou nechytiť. Tragickým prípadom sú mnohí kresťania, ktorí sa chytia, ale neprinášajú ovocie. Takí tiež budú vyrezaní a vyhodení. Mne samému to znie veľmi tvrdo, ale tak to hovorí Pán Ježiš (Ján 15). Nepriamo to hovorí aj náš prečítaný text: Kto uverí a bude pokrstený, bude spasení, ale kto neuverí (hoci bude pokrstený), bude odsúdený. Myslím, že je to povedané veľmi jasne a jednoznačne.
Krst je teda otázkou života a smrti. Je jednou z podmienok večného života.
Krst nie je bod. Krst je línia. To, čo sa stalo na začiatku môjho života, ovplyvňuje celý môj život. Keď som bol pokrstený, stalo sa niečo, čo má význam po všetky dni, až do konca sveta. Preto môžeme povedať, že krst je celoživotný program. (Pleijel, Brána viery otvorená)
Na toto sa tiež často zabúda. V našej cirkvi to často vyzerá tak, že farár vidí rodinu pri krste, potom na 12 rokov nad nimi zľahne zem, a zrazu sa títo ľudia opäť ukážu, keď prídu dieťa prihlásiť na konfirmačnú prípravu. Potom opäť zhruba 15 rokov nič, potom príde sobáš. No a nakoniec sa patrí, aby dotyčného z tohto sveta odprevadil farár. A vzniká dojem, že daný človek bol z pohľadu cirkvi „na poriadku“.
No pri krste rodičia a krstní rodičia sľubujú, že budú svoje dieťa vychovávať vo viere. Pozor! Opäť tu dochádza k omylu v chápaní. Mnoho rodičov si myslí, že sľubujú, že svoje dieťa dajú farárovi do výchovy v otázkach viery. No ten sľub nie je o farárovi, ale o rodičoch: Sľubujete, že budete vy, rodičia i krstní rodičia, vychovávať dieťa v tejto kresťanskej viere, sľubujete? Tak znie otázka pri krste. V našej evanjelickej cirkvi je dôraz na kresťanskú výchovu v rodine. A o tom si viac povieme o 2 týždne – na PPCH v Kysaku.
Mnoho rodičov povie: Dobre, ale ja neviem čo mám svoje deti učiť. Veď ja som neštudoval teológiu. To študoval farár. No ako znejú slová ustanovenia svätého krstu? Máme deti učiť teológiu? Nie! Máme ich učiť zachovávať všetko, čo nám Pán Ježiš prikázal.
Aby sme tak mohli robiť, v prvom rade my sami musíme čítať Božie slovo a žiť podľa neho. Musíme poznať Božiu vôľu a sami ju vo svojom živote napĺňať. Deti totiž hneď vedia, či sme úprimnými kresťanmi alebo to len hráme. Ja nemusím hádať a skúmať, v ktorej rodine sa viera žije. Stačí sa mi chvíľu porozprávať s deťmi a je to jasné. Stačí, aby som sa s deťmi modlil, aby som nechal deti, nech sa pomodlia, a je jasné, či sa to dieťa modlí doma s rodičmi alebo nie.
Krst je celoživotný program. Dalo by sa o ňom hovoriť dlho. No dnes mi šlo najmä o to, aby sme vedeli, že krst je Božím priznaním sa k človeku, že je podmienkou ku spaseniu, že sa privlastňuje vierou, že je začiatkom života s Bohom, že so sebou prináša veľmi konkrétnu každodennú zodpovednosť. Zopakovali sme si aj to, ako vykonať krst, ak by sme sa ocitli v takej situácii. A pripomenuli, že krst, ako sviatosť má svoje miesto v evanjelických službách Božích.
Luther si v ťažkých chvíľach života hovoril: Som pokrstený! Akoby hovoril: Patrím Kristovi! Krst je toho jasným dôkazom! Zakončím Lutherovým citátom z Veľkého katechizmu: Vidno teda, akou skvelou vecou je krst, ktorý nás vytrhuje diablovi z pažeráka a privlastňuje nás Bohu, potláča a odstraňuje hriech a potom každý deň posilňuje v nás nového človeka s sprevádza nás a zostáva s nami, kým len sa nedostaneme z tejto biedy do večného blahoslavenstva. Amen.
Texty: Izaiáš 50:4–9a; Jakub 3:1–12; Marek 8:27–38
Piesne: 377; 292; 217; 237; A:69
