19. po Trojici 2006
Kázňový text: 5. Mojžišova 6:4–9, 20–25
Nedávno som od jedného br. farára dostal email, v ktorom písal, čo sa mu stalo na konfirmačnej príprave. Opýtal sa jedného konfirmanda: Akého vierovyznania je tvoj otec? A konfirmand odpovedal: Kozorožec….
Bratia a sestry, ktorí ste rodičia, krstní rodičia, starí rodičia – čo ste ochotní urobiť pre svoje deti? Čo ste ochotní im dať, urobiť, zabezpečiť pre ne? Počítače, mp3 prehrávače, prázdniny, dobré vzdelanie, pomôcť im získať dobrú robotu, zbudovať sa? Čo ešte? Ako sa to prakticky prejavuje, že toto všetko sme ochotní obetovať a dať svojim deťom? (Dávame im tie veci, podporujeme ich, pomáhame im so stavbou domu….) Áno, pre svoje deti chceme to najlepšie a prakticky to prejavujeme. Prajeme im zdravie, úspech, šťastie.
Teraz však iná otázka – Čo považujete vo svojom živote za najdôležitejšie/najvzácnejšie? Čo/Koho považujete vo svojom živote za najdôležitejšieho majúc pri tom na pamäti, že sme veriaci ľudia – kresťania?
Apoštol Pavel hovorí, že VŠETKO považuje za smeti v porovnaní s tým, že pozná Krista. Pretože Pavel vie – tento Kristus mi dal večný život, dal mi nebo.
Otázkou teda je: Chceme dať svojim deťom vieru v živého Krista? Prajeme im večný život? Ako sa to prakticky prejavuje? Ako to robíme? (???) Vidieť teda, že to s nami nie je veľmi ružové – na jednej strane tvrdíme, že viera v Krista je pre nás to najvzácnejšie, čo v živote máme, no na druhej strane veľmi často zlyhávame v tej praktickej každodennej rovine. Čo s tým urobíme? Ako TO napravíme? Ako SA napravíme. Možno by sme z týchto služieb Božích mali odísť s určitým konkrétnym záväzkom, že ako rodičia budeme deťom odovzdávať skúsenosti viery.
Zamyslením nad Večerou Pánovou sme minulú nedeľu v našom CZ ukončili 3 ročnú sériu zamyslení nad Malým katechizmom Dr. Martina Luthera. Tento katechizmus bol v tom čase vydaný ako plagát, aby visel v každej domácnosti a aby si ho mohli každý deň opakovať. Pretože Malý katechizmus hovorí a vysvetľuje základné doktríny kresťanskej viery. Luther hovorí, že tým, ktorí sa nechcú tieto základné veci naučiť treba vysvetliť, že zapierajú Krista a nie sú kresťanmi. Hovorí: „Nepripusť ich ani k sviatosti, ani za kmotrov pri krste a nech neplatí pre nich nijaká kresťanská sloboda, ale treba ich jednoducho prenechať samému diablovi. Rodičia a čeľadní otcovia nech im nedajú jesť a piť a nech sa im pohrozí, že by takýchto zatvrdlých ľudí knieža malo vyhnať zo svojej krajiny.“
V našom prečítanom texte sme počuli obdobný príkaz. Počuli sme vyznanie: Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin! Počuli sme najväčšie prikázanie: Milovať Hospodina celou bytosťou a svojho blížneho ako samého seba. Tieto slová majú byť v našich srdciach, ale počuli sme tiež príkaz: Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať.
Odovzdávame svojim deťom skúsenosť viery? Nehovorím tu len o vedomostiach. Hovorím tu o osobnom svedectve, hovorím tu o zážitkoch viery, zážitkoch s Bohom. Niečo ako: Toto som dokázal vďaka Pánu Bohu; vtedy ma Pán Boh ochraňoval; Pán Boh ma takto viedol; vtedy ma napomenul, atď.
Naše deti vedia, že vierovyznaním sme kozorožci, ale vedia o našej viere?
Vidíme, že v Izraeli malo toto odovzdávanie viery až rituálny, liturgický charakter. Deti sa pýtali, kládli konkrétne otázky a rodičia im odpovedali.
Možno zopár tipov, ako sa to dá:
1: Čítať si s deťmi z detskej Biblie a modliť sa s nimi pred spaním. Modliť sa pred jedlom. Poďakovať Pánu Bohu, že sa o nás stará. Poprosiť o odpustenie toho zlého, čo som za ten deň narobil.
2: Mať rituály viery. Tak, ako sme to počuli v našom texte, kde rodičia vydávali svedectvo viery. Aj my na to máme príležitosti. Napríklad počas veľkých sviatkov – Vianoce, Veľká noc – začať spoločné stolovanie čítaním z Písma, piesňou a modlitbou.
3: Mať doma „svätý“ priestor. Starší vedia, a všimol som si, že vo viacerých domácnostiach je to tak dodnes, že spevník, Biblia a Tesná brána majú svoje miesto na kuchynskom stole. Myslím, že to je krásny obraz o tom, že viera v Krista je praktická a má svoje miesto v každodennom živote – je v kuchyni na stole, je tam, kde sa rodina najčastejšie stretáva pri najbežnejších činnostiach života. Kde je „svätý“ priestor v tvojej rodine, brat, sestra?
4: Sú knihy. Zámienky, ako hovoriť o Bohu. Myslím, že tak sa volá kniha, ktorá pomáha podeliť sa o vieru pri bežných každodenných činnostiach. Stačí si kúpiť knihu a nechať sa inšpirovať.
Pripomíname si pamiatku posvätenia tohto chrámu. Pripomíname si ju len preto, lebo niekto našich predkov priviedol ku praktickej viere, ktorá sa prejavila tým, že obetovali čas, schopnosti, peniaze, prácu a tento chrám postavili. Oni o tom nemeditovali. Oni dali, obetovali, urobili.
My sme ho z Božej milosti mohli zatiaľ z časti opraviť. No táto naša námaha, tieto naše obete budú mať zmysel len vtedy, ak tento chrám bude aj v budúcnosti plný. A to bude len vtedy, keď veľmi konkrétne a prakticky naplníme rady samotného Pána Boha, ktorý nám dáva to najlepšie a najdrahšie, čo má: svojho Syna.
Pán Boh ustanovil rodinu, aby práve rodina bola tým miestom, kde deti prichádzajú ku poznaniu svätého Boha, kde sa naučia prijať odpustenie, ale aj odpúšťať. Rodina má byť miestom, kde deti odpozorujú vieru od svojich rodičov. Vieru, ktorá sa prejavuje v tisícke každodenných drobností. Amen.
Texty: Ž 100; Ján 4:19–26
Piesne: 387; 558; 579; 225; 263; A: 52
