24. po Trojici 2006

Kázňový text: Ján 18:33–37

Veľmi populárnou kapelou, keď som končil základnú školu, bola skupina Tublatanka. Dve ich piesne: Starý kabát a Pravda víťazí sa stali hitmi, či skôr symbolmi Nežnej revolúcie, ktorej výročie sme si nedávno pripomenuli. Refrén piesne Pravda víťazí znie: Pravda víťazí, pravde čas nevadí, ani lesk všemocných peňazí. A práve o tejto pravde, ktorá víťazí, a ktorej čas naozaj nevadí budeme hovoriť v dnešnú poslednú nedeľu cirkevného roka – Nedeľu večnosti.

Situácia v Izraeli tej doby nebola vnútorne veľmi odlišná od tej našej. Veľa sa hovorilo o slobode, o duchovných hodnotách, o Mesiášovi, no keď prišlo na lámanie chleba, tak sa ukázalo, že ide len o moc a peniaze. Tak, ako dnes. Je tragické, že aj vtedy túto stranu peňazí a moci zastupovali kňazi, farizeji a zákonníci – teda náboženskí predstavitelia. Rokovania a zasadnutia cirkevných predstaviteľov – farárov, presbyterov a spolupracovníkov sa dnes obsahovo tiež vo veľkej miere venujú peniazom. Preto som bol včera nesmierne rád, že na stretnutí presbyterov sa nehovorilo o peniazoch, ale o motívoch, obsahu a cieľoch našej služby. Myslím, že to včerajšie stretnutie bolo obsahovo revolučné.

Predstavitelia Izraela teda odmietli Ježiša ako stáročia očakávaného Mesiáša. A to, že Kristus neodmietal, ale prijímal božské pocty zneužili proti Nemu. Jednoducho, ako v americkom filme: Máte právo mlčať, všetko, čo poviete môže byť (a bude) použité proti vám. Kristus nemlčal a naozaj – všetko, čo povedal bolo nakoniec použité proti nemu.

Vyhlásenie sa za kráľa bolo v tom čase naozaj životu nebezpečné. Je preto zaujímavé, že Pilát veľmi pokojne a zhovievavo pristupuje ku Ježišovi. Dokonca, aj po tejto časti výsluchu konštatuje, že na Ježišovi nenachádza vinu, za ktorú by mal byť potrestaný, nieto ešte zabitý – lebo presne s cieľom zabiť Ježiša prišli náboženskí predstavitelia.

Ježiš pri výsluchu používa logiku a argumentuje, že ak by bol zemským kráľom, tak sluhovia by za Neho bojovali. A hoci neodmieta, že je kráľom, vysvetľuje, že mu vôbec nejde o zemskú vládu. A dostáva sa ku podstate veci: Cieľ môjho poslania je úplne iný: Ja som sa nato narodil a nato som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.

1: Poznáš cieľ svojho života? Máme nedeľu večnosti, je dobré hovoriť o smerovaní života. O čo ti v živote ide? S akým cieľom robíš to, čo robíš? Včera na stretnutí presbyterov sa veľa hovorilo o tom, že cieľom života veriaceho kresťana je slúžiť Bohu. Ak veríme, že On nás stvoril, že sme Jeho deti, potom tiež uznávame, že On nám dáva dôvod žiť. Tým dôvodom je napĺňanie svätej Božej vôle. Poznáš cieľ, dôvod, zmysel svojho života? Ako ho napĺňaš? Ježiš vedel prečo sa narodil, vedel prečo prišiel na svet. Možno cieľ Jeho života je dobrým príkladom aj pre nás.

2: Vydávaš svedectvo? Všeobecne uznávame, že Pán Ježiš je Majstrom a Pánom. Z toho ale vyplýva, že my sme Jeho učeníkmi, služobníkmi. Máme teda nasledovať svojho Majstra, učiť sa od Neho a robiť to, čo On. On sa ani apoštolom nevenoval 3 roky len preto, aby sa oni len prizerali a čudovali. Pán Ježiš ich učil a oni napodobňovali svojho Majstra. Trvalo to 3 roky. Potom Pán Ježiš vstúpil na nebesia a apoštolovia fungovali – vydávali svedectvo sami.

Kresťan má vydávať svedectvo. To je úplne samozrejmé a prirodzené, rovnako, ako je samozrejme a prirodzené, že živý človek dýcha. Pomerne často nás „opaľujú“ jehovisti. Bol som raz u nich na tzv. „teokratickej škole“, čo bola zrejme obdoba našich biblických hodín. Jeden pán – Róm – mal prednášku na tému Transubstanciácia. Naštudoval si to, predniesol, vysvetlil a povedal stanovisko jehovistov ku tejto problematike. Potom vytiahli dve ženy, ktoré šli dopredu, jedna mala hrať neveriacu, druhá bola jehovistka a mali sa rozprávať na tému dôveryhodnosti Biblie. Nehovoriac o tom, že hneď zistili, že ja som nový a od začiatku dokonca sa mi niekto venoval a vysvetľoval jednotlivé časti programu.

Určite je veľkou chybou, že my sa takto prakticky a názorne neučíme využívať svoje biblické vedomosti. Posedíme v chráme, popočúvame, ale keď príde na to prakticky niečo urobiť – použiť to, čo sme počuli, čomu sme sa teoreticky naučili, tak sa tvárime, akoby sme s cirkvou nič nemali. Nevieme prakticky svedčiť. To je zlé, je to tragédiou našej cirkvi. Pretože potom sme kresťanmi len teoreticky, ale nie prakticky. A viera je praktická. Viera, to je svedectvo každodenného života.

3: Poznáš pravdu a žiješ podľa nej? Čo je pravda?, pýta sa Pilát už v nasledujúcom verši. Čo je pravda?, to je otázka, ktorá zamestnáva ľudí od nepamäti. Pohľady na pravdu sa v dejinách menili. A dnes je stav taký, že každý má tú svoju pravdu. No môže existovať jedna všeobecne platná objektívna pravda, keď každý má tú svoju pravdu? Môže existovať pravda platná pre všetkých bez ohľadu nato, či ju uznávajú alebo nie? Ako kresťania veríme, že áno.

Téma pravdy je u evanjelistu Jána veľmi dôležitá. Tu počujeme Krista hovoriť o vydávaní svedectva pravde. V známej 17. kapitole – v Arcipastierskej modlitbe sa Kristus modlí ku Otcovi: Posväť ich (učeníkov) v pravde – Tvoje slovo je pravda. A v 14-tej kapitole počujeme Pána Ježiša hovoriť: Ja som cesta i pravda i život. Pilátovu otázku by sme teda mali preformulovať: Kto je pravda?

Teda On – Kristus je pravdou. Pravdou o našom hriechu, ktorý prináša smrť; pravdou o Božej spravodlivosti, ktorá nenávidí a trestá všetko hriešne; pravdou o Božej láske k nám, ktorá je zosobnená práve v Ježišovi, ktorý je Kristus. On je pravdou o súde a večnom živote. Pravda zvíťazí, pravde čas nevadí. Poznajme Krista – tú pravdu, ktorá je cestou do večného života, žime podľa nej a vydávajme o tejto pravde svedectvo. Amen.

Texty: Daniel 7:9–10, 13–14; Zjavenie 1:4b-8; Ján 18:33–37
Piesne: 210; 314; 273; 644; A: 54