Smrtná nedeľa 2007

Kázňový text: Ján 11:47–53

Ku komu pôjdem, Pane, keď hriech dušu kormúti? Pred kým si zložím dlane, pred kým kľaknem s prosbami? Len k Tebe, Vládca sveta, zrak dvíhame kajúci, zmiluj sa, Všemohúci, zmiluj sa nad nami. Amen.

Keď sa ráno zobudíte, v dnešnej ubehanej dobe si určite kladiete otázku: Čo dnes urobím? Čo urobím skôr? Čo urobím ako prvé? Čo a ako urobiť, aby som dnes stihol všetky povinnosti, ktoré mám? A často sa počas dňa stane, že naše plány sa zmenia. Že nejaká situácia nám zmení priority daného dňa.

V dnešnom príbehu sme svedkami jednej takej zmeny priorít. Pán Ježiš už tri roky verejne pôsobil. Učil, robil znamenia a divy. My vstupujeme do deja, keď Pán Ježiš vzkriesil Lazara. Obrovský, úžasný, ohromujúci moment! Mnohí stáli v úžase, keď videli, čo sa stalo. No iným tento veľký div spôsoboval vrásky na čele. Pre farizejov a veľkňazov to bola posledná kvapka do pohára. Kristus sa im od začiatku nepozdával a nepáčil, ale tri roky Ho tolerovali. Hádali sa s Ním, ukrývali sa pod paľbou kritiky z Jeho úst. No vážnejšie nezasiahli. Teraz však už šlo do tuhého. A tak sa priority zmenili. Hoci bolo pred Veľkou nocou a starostí s prípravou na sviatky bolo viac než dosť, naliehavosť situácie okolo Krista si vyžadovala neodkladné riešenie. Čo robiť?, znela zúfalá otázka? Čo robiť s týmto Ježišom, ktorý tvrdí, že je Božím Synom, že je Kristom – teda Božím pomazaným, Božím vyvoleným? Čo robiť s Ježišom z Nazareta?

Táto otázka je na stole aj v dnešnej dobe, aj dnes. Vždy znova a znova sa objavuje a vyrušuje nás z našej pohody, z našej každodennej všednosti. Vyrušuje nás pri našich životných plánoch. Čo robiť s Ježišom?

Táto otázka nás vyrušuje o to viac, že Kristus je neodlučiteľne spojený s cirkvou. A tá – buďme úprimní, má všeličo za ušami. Čo robiť, keď sa v médiách, v spoločnosti pretriasajú cirkevné kauzy?

A pod tým všetkým je ešte vedomie našej nedokonalosti (Oh! Človek a nedokonalý????), našej hriešnosti, našej smrteľnosti. Čo robiť s Ježišom? Táto otázka je veľmi vážna. A každý sa s ňou musí vysporiadať sám za seba. Každý sám si na ňu musí odpovedať a urobiť rozhodnutie – čo urobí s Ježišom. My sme svedkami jedného možného riešenia. Ani učenie, ani život, ba ani divy a zázraky nepohli so zatvrdnutými srdcami farizejov a veľkňazov. Ak dnes niekto povie: Veril by som, keby sa stalo toto alebo ono…., nie je to také isté. Zázraky nie sú zárukou viery. Hovorí to aj Abrahám boháčovi v príbehu Boháča a Lazara: Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal (Lk 16:31). Zázraky teda nezabrali.

Nezabrala ani starosť o večný život. Predsa len: „Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche.“ Lepšie si teraz žiť po svojom, ako sa zaoberať akýmsi večným životom vzdialeným kdesi v budúcnosti. Treba sa najprv postarať o tento život a vyťažiť z neho pre seba, čo sa dá. Nie sa zaoberať akýmsi večným životom.

Presne tento postoj zabral na farizejov a veľkňazov. Teraz je naša pohoda, naše postavenie ohrozené. Prídu Rimania a prídeme o svoje výsady. Musíme to nejako riešiť. Musíme túto hrozbu zlikvidovať.

Iste si všetci priali zbaviť sa Ježiša. Kaifáš to za všetkých povedal jasne a nahlas: Vy nič neviete, ani neuvážite, že lepšie bude pre vás, keď jeden človek umrie za ľud, a nezahynie celý národ (v. 49–50). Ani sám si neuvedomoval dosah svojich slov. A od toho momentu bolo všetko jasné, kocky boli hodené: Od toho dňa boli rozhodnutí, že Ho zabijú (v. 53).

Čo robiť s Ježišom? Táto otázka stojí teraz pred nami. Môžete si ju povedať každý pre seba: Čo urobím s Ježišom? Táto otázka chce zmeniť nie len priority dnešného dňa, keď si pred Veľkou nocou viac ľudí nájde čas a príde do chrámu. Odpoveď na túto otázku ovplyvní celý náš život.

Čo teda urobíš s Ježišom? Amen.