1. po Veľkej noci 2007
Kázňový text: Marek 16:9–16
Ešte v 60-tych rokoch minulého storočia prebehla novinami správa, že 20 rokov po skončení 2. svetovej vojny v malajzijských pralesoch sa stále skrývali niekoľkí japonskí vojaci – zbehovia. Nechceli bojovať, a preto sa ukryli v pralesoch. Lietadlá s ampliónmi ich vyzývali, aby vyšli z pralesa, nebáli sa vyjsť, lebo je už dávno koniec vojny. Ale oni týmto výzvam neverili a odmietli sa ukázať, aby neboli potrestaní za zbehnutie z boja.
Evanjelista Marek napísal najkratší a najstručnejší opis Kristovho života. Táto stručnosť niekedy pôsobí stroho – udalosti nie sú opisované tak šťavnato. No na druhej strane, stručnosť niekedy prispieva ku veľmi presnému a trefnému vyjadrovaniu. V našom prípade vidíme, že Marek sa nezaoberá vysvetľovaním, ale jasne hovorí, že správe o Kristovom vzkriesení spočiatku nikto neveril. Učeníci neverili Márii Magdaléne – hovorili sme o nej v nedeľu popoludní. Podľa Marka neverili ani dvom mužom, ktorí šli na vidiek – možno to boli práve emauskí učeníci, o ktorých sme hovorili v pondelok. Neverili. Až sa im zjavil Kristus osobne – a pekne im to „nandal“. Musela to byť dosť jasná a tvrdá kritika, keď sa takto vryla do pamäti evanjelistu Marka. Dôvodom bolo, že „že tak zanovito odmietali uveriť tým, ktorí videli, že je živý“.
Radostné svedectvá a piesne o Kristovom slávnom vzkriesení znejú v mnohých miestach celé stáročia. Vidíme však, že mnoho ľudí neverí. Môže im svedčiť ktokoľvek a akokoľvek, títo ľudia neveria. Možno prídu do chrámu, aspoň na sviatky, ale vnútorne s tým nie sú stotožnení.
Nechcem tu teraz rozoberať, čo by znamenalo, ak by Kristus nevstal z mŕtvych. Myslím, že apoštol Pavel to povedal veľmi jasne: „A ak Kristus nebol vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj vaša viera. Tak potom nachádzame sa tu aj ako falošní svedkovia Boží, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak totiž mŕtvi nie sú kriesení z mŕtvych. Lebo ak mŕtvi nevstávajú, ani Kristus nebol vzkriesený, ale ak Kristus nebol vzkriesený, daromná je vaša viera, ešte vždy ste vo svojich hriechoch. A vtedy zahynuli aj tí, čo umreli v Kristovi. Ale ak jedine v tomto živote máme nádej v Krista, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí.“ Pavel, ktorý tiež spočiatku neveril, že Kristus žije a preto kresťanov prenasledoval, sa však tiež stretol so živým Kristom. A preto túto úvahu o „čo ak by Kristus nevstal z mŕtvych“ končí jasným a jednoznačným: „Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych“ (1. Kor 15:14–20).
Učeníkov Kristus tvrdo karhá za to, že neverili svedectvu očitých svedkov Jeho vzkriesenia. My máme svedectvá mnohých ľudí. Pavel hovorí, že Kristus sa ukázal asi 500 ľuďom! To už je veľká masa ľudí – to už je napríklad celý náš cirkevný zbor. Verme teda svedectvám očitých svedkov Kristovho vzkriesenia.
Verím však, že mnohí z nás sa stretli so vzkrieseným Kristom, živým Kristom. Pretože len živý Kristus dokáže od základu meniť životy, hodnoty, priority ľudí. A ja sa na vlastné oči presviedčam, že je to tak. Človeku, ktorý je kresťanom len zo zvyku, len na sviatky, len v nedeľu, takému človeku sú duchovné veci, služba Bohu, zodpovednosť v Kristovom tele – cirkvi ľahostajné. Taký človek si v nedeľu splní svoju náboženskú povinnosť a hotovo – padla. Má čiarku (tak si myslí) a všetko je v poriadku.
No z Písma vieme, že živá viere nie je o čiarke v zozname povinností. Živá viera je o zápale, nadšení, zodpovednosti – áno, aj o obetovaní sa.
V piatok sme po brigáde debatovali o tom, ako pozvať ľudí na brigádu. A vtedy ktosi spomenul podobenstvo, kde sa pozvaní vyhovárali a každý mal milión dôvodov, prečo nemohol prísť: „Ale všetci sa začali jednomyseľne vyhovárať. Prvý mu povedal: Pole som kúpil, musím ísť a obzrieť si ho; prosím ťa, vyhovor ma. Druhý povedal: Päť párov volov som kúpil a idem ich vyskúšať; prosím ťa, vyhovor ma. Iný zasa povedal: Oženil som sa, a preto nemôžem prísť“ (Lk 14:18–20). Prečo sa vyhovárali? Lebo vo svojom vnútri neboli presvedčení, že toto pozvanie je dôležité. Ak by sa ich niekto spýtal, či si ctia a vážia pána, ktorý ich pozval, všetci by iste jednohlasne a zborovo odpovedali: Áno, jasné! Ale keď to mali prakticky dokázať prijatím pozvania na hostinu, ktorú pán pre nich, pre nikoho iného, pre nich pripravil, každý sa vyhováral, každý mal niečo dôležitejšie. O čom to svedčí? Povedzte sami.
Čiže vidíme, že od takýchto „neveriacich učeníkov“ nemôžeme nič očakávať. Človek, ktorí nestretol živého Krista nemá zápal, nadšenie, zodpovednosť a už vôbec nemá ochotu niečo urobiť, niečo obetovať.
Aj my máme svedectvá očitých svedkov o tom, že Kristus žije. Verme im. To tvrdé karhanie „neveriacich učeníkov“ je pre nás pozvaním, keď nás samotný živý Kristus pozýva ku viere. Tu nešlo o pár ľudí – stovky ľudí videli vzkrieseného a živého Krista. A odovzdali nám o tom svedectvo. Je zachytené v Písme. Ono je sprievodcom života, mapou do neba.
Tých, ktorí sa naozaj obrátili, z ktorých sa stali nové stvorenia, noví – Boží ľudia, tým Kristus zveruje dôležité poslanie: „Potom im povedal: Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený“ (v. 15–16). O živom Kristovi nemôžu svedčiť ľudia, ktorí si myslia, že On je mŕtvy. No tí, ktorí prežili, že Kristus skutočne žije, si to nemôžu a nemajú nechať pre seba. Máme toto evanjelium zvestovať všetkému stvorenstvu! To je naša úloha, ktorú nám dal samotný Kristus. Pri jej plnení, pri tréme a podobných pocitoch si môžeme spomenúť na Kristove podobenstvá o šafároch. No On tiež jasne hovorí, že budú ľudia, ktorí neuveria. Možno budú pokrstení, možno budú „učeníci“, no budú to „neveriaci učeníci“, ktorí vo svojom vnútri nebudú veriť, že Kristus bol vzkriesený, že žije. Nebudú veriť, čo by sme hneď lietadlami z ampliónov hovorili o Kristovom vzkriesení.
No my vieme, že Kristus vstal z mŕtvych a viac neumiera a smrť už viac nepanujem nad ním. O tom hovorme ďalej – celému stvorenstvu. A žime pre živého Krista s nadšením, zápalom, zodpovedne a obetavo. Amen.
Texty: Ján 20:19–31
Piesne: 129; 143; 151; A: 57
