15. po Trojici 2007

Kázňový text: Luk 17:5–6

Biblický text, ktorý som vám dnes, bratia a sestry, prečítal, je Službou slova určený na dnešnú nedeľu. Dosť dlho som rozmýšľal nad slovom, ktorým sa vám po svojom menovaní do tohto zboru, prvýkrát prihovorím z kazateľnice. Napadlo ma, že by som sa mal tak na začiatok nejako blysnúť, ukázať v čo najlepšom svetle, ale potom som si uvedomil, že kostol i toto miesto tu nie je na pýchu a vyťahovanie sa človeka, ale na to, aby z tohto miesta znelo Božie slovo.

A potom mi došlo, že text zo Služby slova sa na dnešný deň veľmi hodí. Je to zároveň aj taká moja prosba pre prácu v tomto novom cirkevnom zbore. Neprichádzam tu ako farár, ktorý už všetko vie, a prišiel tu, aby vás poučoval a radil vám, ani ako ten, ktorý pozná všetky riešenia a východiská. Som tu preto, aby som spolu s vami ako brat kráčal po ceste za Kristom. Ani nie ako ten, ktorý vedie. Cirkevný zbor predsa nestojí na farárovi, a ak by to tak bolo, tak je to zlé. Na vedenie zboru je tu celé presbyterstvo, ale aj vy všetci, ktorí ste jeho súčasťou. Bratia a sestry, ktorých by sme mohli nazvať staršími vo viere.

Náš text je toho jasným dôkazom. Apoštolovia sú pre nás mužmi viery. Sú to dodnes také idoly zbožnosti. Zbožní ľudia, ktorých dodnes obdivujeme. A predsa títo muži, ktorí svoju vieru mnohokrát predtým dokázali, po nejakom čase v Ježišovej blízkosti pochopili, že tej úprimnej viery potrebujú podstatne viac. Mnohokrát do tohto rozhovoru sa prejavili ako silne veriaci ľudia. Či spomenieme len to, ako ich Pán Ježiš pozval k tomu, aby sa stali jeho učeníkmi, všetci do jedného zareagovali skoro ihneď, a to bol prejav silnej viery. To, čo dokázali Peter s Ondrejom, či Zebedeovi synovia, keď zanechali živobytie, prácu, svoje rodiny a istotu a nasledovali Ježiša – kto z nás by toto v dnešnej dobe dokázal? Môžeme iba obdivovať veľkosť viery týchto mužov.

Náš text však zaznamenáva, ako ľudia v našich očiach veľmi veriaci sa obracajú na Pána Ježiša a prosia: PRISPOR NÁM VIERY, daj, aby tá naša viera bola ešte väčšia – potrebujeme to.

Prišiel som do tohto zboru ako farár po 10 rokoch praxe, ale keď na tú svoju službu spomínam, veľakrát by mi Pán Ježiš vynadal do maloverných, ako to urobil aj pri svojich učeníkoch. Do mnohých akcií v zbore som sa nepustil len preto, lebo som sa bál, či vyjdú, či niekto príde, či to neskončí fiaskom. A nehovoriac o tom, ako som sa veľakrát zahanbil, keď niečo vyšlo nad moje očakávania a predstavy.

Dokedy budem ešte s vami, ľudia malej viery? To bola aj pre učeníkov veľmi krutá otázka Pána Ježiša, keď sa báli na mori, počas búrky. Ľudia malej viery – a pre nás sú to apoštoli, ktorých vieru obdivujeme. Ako by potom tú našu, moju i vašu, vieru ohodnotil Pán Ježiš?

Človek môže naoko pôsobiť veľmi zbožne, ale nemusí to tak vyzerať aj vo vzťahu k Bohu. Práve Božie slovo hovorí, že ten kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol. Viera v Boha teda nie je hotová vec. Nie je to niečo, čo by sme mohli nazvať, že je to dokončené. Mám to, získal som to a je to navždy moje. Aj keď takýmto spôsobom by sa nám to asi najviac pozdávalo.

My luteráni to povieme niekedy tak hrdo: Ja som luterán, kto je viac. Ja verím v Boha. Podľa slov nášho textu takéto slová asi nie sú celkom na mieste. Skôr by sa hodilo povedať: Verím, Pane, pomôž mojej nevere.

Keď som sa v Chyžnom niekedy pýtal ľudí, najčastejšie tých, ktorí prišli kvôli pohrebu na faru, aký mal ten zosnulý vzťah k Bohu, aká bola jeho viera, väčšinou tá odpoveď bola: Chodil do kostola, on veril v Boha. Takto jednoducho sme si my ľudia zaškatuľkovali slovo viera.

• viera je chodenie do kostola
• nevera je nechodenie do kostola

Ale ak by to bolo tak, načo by si učeníci, ktorí boli každý deň s Pánom Ježišom, prosili: prispor nám viery? Nebolo by to vôbec treba. Veď malo stačiť to, že boli s Ježišom, že sa stali učeníkmi.

Viera v Boha, to je ako budovanie domu. Začnete stavať a namáhate sa, je to úmorná práca, ktorá stojí mnoho peňazí a ešte väčšie množstvo času, ale ak bývate na dedine, tak viete, že starostlivosť o dom sa nekončí kolaudáciou. Tak to bolo asi aj s Obišovskou farou. Ale každý dom treba pravidelne maľovať, pravidelne opravovať nejaké detaily, a časom prídu i väčšie opravy, nové okná, nové dvere, nové kúrenie, výmena kotla atď., atď. Tak je to počas celého života. Mnohí, ktorí prídu na dedinu bývať z mesta, sú nemilo prekvapení, že to nie je také ružové, ako to vyzeralo z činžiaku.

Takto to je aj s vierou človeka. Začína niekde na začiatku, keď sa o Bohu niečo dozvedá a naučí a z poznania a životných skúseností sa rodí viera človeka. Čím viac Pána Boha človek spoznáva, tým aj jeho viera rastie. Možno si teraz v duchu poviete: Ja verím od svojej konfirmácie, keď som svoju vieru vyznal, vyznala pred Bohom. Pri niektorých z vás to bude už aj dosť rokov. Ale ja sa dnes, brat, sestra, spýtam tak prakticky:

• Čo si na svojej viere odvtedy dobudoval?
• Čo si prestaval a opravil?
• Čo si za tie roky vylepšil a prepracoval?
• Postúpil si už viac odvtedy dopredu?

Znelo by to asi trochu čudne, povedať, že dom postavený pred 40 rokmi nepotrebuje dnes žiadnu opravu, ani údržbu. Vždy som v Boha veril, aj budem veriť!

Nie! Nie je to tak. Každý jeden deň sa učíme veriť. Pri každodenných starostiach a radostiach musíme pracovať na tom, aby naša viera tieto veci zvládla a nezanikla. Pán Ježiš to veľmi krásne v osobnom rozhovore povedal Petrovi: Prosil som za teba, aby tvoja viera nezanikla. Sú ľudia, ktorí povedia, že kto už raz úprimne uveril, ten už od Boha nikdy neodpadne. Asi to celkom tak nie je.

Poznám jednu rodinu, veriacich ľudí, ktorých postretlo veľké nešťastie. Smrť syna. S dieťaťom, zomrela aj ich viera v Boha. Nedokázala cez to prejsť. Boh nie je, ak nám toto urobil.

Myslím si, že je veľkou Božou milosťou, keď ako veriaci ľudia pochopíme, že viera v Boha nie je na vystatovanie, ale že je to každodenný zápas a boj, aby obstála v pokušeniach tohto sveta. Pane, daj nám viac viery, to je to, čo učeníci pochopili, keď aj pri Pánovi Ježišovi videli, čo všetko viera dokáže.

Prenášať hory, to bol príklad, ktorý Pán Ježiš použil. Je to jednoduchý obraz, prirovnanie. Ale keď je treba, tak viera skutočne bude prenášať aj hory. Na Gemeri sa hovorí také príslovie: Oči sa boja, ale ruky urobia. Keď to platí o ľuďoch – zoberte si športovcov, ktorú dokážu úžasné veci. Za pár sekúnd zabehnú 100-ky metrov. Ja so svojimi kilami o tom môžem tak akurát snívať. O čo skôr to musí platiť, keď človek nebude veriť v seba a svoje sily, ale v BOHA, ktorému nič nie je nemožné. A my takúto vieru máme, takú aj tu v tomto spoločenstve budujeme.

AMEN

Texty: 2. Moj 32,7–14; 1.Tim 1,12–17; Mt 6,25–34; Ž 127,1–5