16. po Trojici 2007

Kázňový text: Žid 12,12–15

Dnes budem hovoriť, bratia a sestry, o našej zodpovednosti pred Bohom. Nie však za seba samých, to je pre kresťana – aspoň by mala byť – samozrejmá vec. Bude to o zodpovednosti za druhých ľudí, ktorí žijú v našej blízkosti. Od najbližšej rodiny až po bratov a sestry zo spoločenstva kresťanov.

Je to pohľad veriaceho človeka, ktorý nehodil FLINTU DO ŽITA, ale žije v tomto svete, hľadá pokoj s každým človekom a hľadá POSVÄTNOSŤ. A čo je dôležité, nie je mu ľahostajné, že človek, ktorý žije vedľa neho, sa rúti do záhuby.

Viem, že mnohí kresťania sa už vzdali, napr. pri spolupracovníkoch v práci. Vidíte, že žijú bez Boha. Možno ste im párkrát na Pána Boha ukázali, možno ste sa s nimi už skúšali rozprávať o viere, o Ježišovi Kristovi, a oni nereagovali, neboli schopní vás počúvať a brať vážne, a tak ste to vzdali. Je to normálne a prirodzené – nechceme ísť proti ich vôli, nemôžeme predsa nikoho donútiť, aby veril. A sú to v podstate cudzí ľudia. Ale fakt je, že sme to vzdali aj pri mnohých našich blízkych, pri našej rodine, pri našich deťoch a vnúčatách, a to je zlé.

Skúsim sa Vás tak provokačne opýtať:

• Nezáleží nám na nich?
• Je vám jedno, že vaše deti žijú bez Boha a rútia sa do zatratenia?
• Je vám jedno, že váš manžel alebo manželka sú neveriaci?
• Je vám jedno, že vaše vnúčatá nič nevedia o Bohu a úplne žijú mimo cirkvi?

Odpoviem za Vás i za seba: NIE!!!!!! Nie je mi to jedno. Ale čo môžem robiť? Nasilu nikoho k viere v Boha neprinútime. Aj keď my vieme, že by to bolo pre nich dobré.

Viem, že každého úprimne veriaceho človeka to veľmi trápi, že niekto z jeho blízkej rodiny žije bez Boha a bolo by to odo mňa nefér, aby som vám to tu teraz vyčítal, pretože je to pre každého veľmi boľavá rana. Ale dnes je nedeľa, kedy vám to na základe nášho biblického textu musím pripomenúť – aj sebe.

Robím tak aj preto, že každá bolesť raz prebolí a človek sa s tým časom zmieri a vyrovná a potom to už nechá tak.

Stretol som nedávno jednu pomerne mladú ženu, ktorá je veľmi vážne chorá. Odumierajú jej nejaké prepojenia medzi mozgovými bunkami a svalstvom. Prvým prejavom bolo, že prestala ovládať jednu nohu. Choroba však postupuje ďalej a ona hovorí: s tou nohou som sa už zmierila, len aby sa to zastavilo, pretože to prechádza na ruku a už začínajú problémy s rečou.

Myslím si, že aj my sme sa už v niektorých prípadoch akoby zmierili s tým, že môj otec, mama, brat, sestra, vnuk, vnučka sú neveriaci. Prišlo to časom a dnes už nerobíme v tejto veci vôbec nič. Pisateľ Listu židom hovorí aj nám: dbajte, aby nikto nevypadol z milosti Božej, usilujte sa stále urobiť niečo preto, aby skutočne nikto z milosti Božej nevypadol.

Nepovažujte to nikdy za rozhodnutú či uzavretú vec, v ktorej sa už nič nedá robiť. To akoby ste už zlomili prút nad životom svojich blízkych. Vždy, až dokiaľ nepríde smrť, je nejaká možnosť. Nikdy by takáto vec z našej strany nemala byť uzavretá.

Aj keď je obdobie, kedy sa musíme na chvíľu stiahnuť, ale nemusíme sa vytrvalo prestať modliť.

Moji rodičia majú v Košiciach jednych známych, ktorí nie sú veriaci. V tejto oblasti mali vždy jasno. Neboli k viere nikdy vedení a nepovažovali to za žiadnu vážnu tému. Majú už dvoch dospelých chlapcov, ktorým by sa už patrilo založiť si rodiny, ale akosi sa nedarí. Oni to pochopili tak moderným štýlom – bez sobáša, bez záväzkov a po štyroch rokoch takého života sa rozišli. Je logické, že sa rodičia preto trápia, ale asi pred mesiacom boli pri svojej rodine niekde na západnom Slovensku. Tá ich rodina je veľmi veriaca, a keď sa odtiaľ vrátili, urobilo to na nich veľký dojem. Tá pani teraz chodí k nám a rozpráva o tom, v akom porozumení a pokoji tam tá ich rodina žije, ako ju to oslovilo a ona na to nevie zabudnúť.

Poviete si detail – ale ja hovorím veľmi mocný detail, ktorý neveriaceho človeka donúti v dôchodkovom veku rozmýšľať o tom, že v jeho živote nie je všetko v poriadku.

Božie slovo v našom texte hovorí: dbajte – teda snažte sa, buďte pedantný, aby nikto nevypadol z milosti Božej – akoby tam bolo aj povolené, vyvíjajte aj nátlak, snažte sa – a dôvod: Aby nevyrástol ako nejaký horký koreň a nepôsobil trápenie. Toto je veľmi nepríjemná vec. Ak úprimne veríte v Pána Boha, neveriaci človek vo vašej blízkosti bude pre vás vždy dôvodom na trápenie.

V prvotnej cirkvi, hlavne v oblastiach, kde sa kresťanstvo dostávalo neskôr, tí, ktorí uverili a stali sa kresťanmi, si začali spomínať na svojich blízkych, ktorí už boli mŕtvy. Zomreli skôr, ako k nim prišlo kresťanstvo. Nemali možnosť ani príležitosť uveriť a vtedy vznikla v cirkvi prax, ktorá sa potom hneď zrušila – dávali sa krstiť za mŕtvych, lebo si mysleli, že im to pomôže k spaseniu.

Bolo to o tom, o čom aj dnes hovoríme: Nie je mi jedno, že niekto v mojej rodine je neveriaci a rúti sa do záhuby. Je to trápenie, ktoré je asi v každej rodine, skutočne ako horký koreň. !!!!!!!!Len vás prosím neuspokojte sa s omrvinkami. Veľakrát som to videl, keď sa napríklad rodičia uspokoja s tým, že raz za rok to ich dieťa do kostola príde. Alebo dajú dieťa pokrstiť, či konfirmovať, neskôr prípadne aj sobášiť.

• Neuspokojte sa s tým. To nie je viera, ktorá prinesie spasenie, ktorá stačí.
• Neuspokojte sa s tým, že je to všetko, čo môžete najviac dosiahnuť. Živá viera je o úplne niečom inom.

Opýtate sa: tak čo s tým máme robiť?

Viete, čo na to hovorí Biblia?

Preto: zase vzpružte ochablé ramená a podlomené kolená a urovnajte si chodníky nohám. Viem, zase sa to začína iba od nás. Najprv my ukážme ten najlepší kresťanský život, aký vieme žiť, a začnime odznova vydávať svedectvo o Bohu svojim neveriacim blízkym. Tak, akoby nič pred tým nebolo.

Znova vytrvalo a znova od začiatku aj napomínajme, aj upozorňujme aj pripomeňme, aj poukážme na Krista, bez urážania, bez hnevu s láskou a porozumením.

Či chcete, aby vo vašej rodine bol nejaký horký koreň? Nebudete mať preto nikdy pokoj. Vždy vás to bude trápiť a zožierať, aj keď sa možno jedná o dospelých ľudí, za ktorých už vy nenesiete zodpovednosť. Sú zodpovední sami za seba.

• Či otec a matka iba tak zabudnú na svoje dieťa?
• Starý otec a stará mama si iba tak bez trápenia povedia – tie moje vnúčatá sú neveriace?
• Alebo veriace dieťa bez trápenia povie, tak moji rodičia žijú bez Boha?

AMEN

Texty: Iz 51,12–16;Žid 2,14–15; L 7,11–17; Ž 68,4–7.21–22