Pamiatka zosnulých 2007

Kázňový text: J 17,24

Pamiatka zosnulých, ktorú si v dnešný deň pripomíname je sviatkom, ktorý nás, ľudí, robí rovnakými. Je to síce kresťanský sviatok, kedy myslíme na tých, ktorí zomreli a odišli z tohto sveta, ale na našich cintorínoch sme si všetci veľmi podobní. Prichádzame tam veriaci i neveriaci. Stratili sme niekoho blízkeho, ktorý nám chýba a ktorého už tu, na zemi nemáme možnosť vidieť.

Smrť s tým, čo prináša je pre každého rovnaká. Či je človek bohatý alebo chudobný, známy a populárny alebo úplne bezvýznamný, je to jedno. Nahí sme prišli na tento svet a takí, úplne bez všetkého, odtiaľ aj odchádzame. Zanechávame všetko, čo milujeme a na čom nám záleží, čo sme počas života budovali a o čo sme sa snažili. Zomierajú veriaci, zomierajú i nevriaci. Dokonca neplatí ani to, že ak ste veriacimi, tak smrť bude k vám milšia, či menej bolestivejšia. Niekedy i úprimne veriaci ľudia prechádzajú pred smrťou veľkým utrpením a nemôžu nič iné robiť, iba v pokore niesť kríž, ktorý Pán Boh naložil na ich plecia.

Ale napriek tomu, že na našich cintorínoch sa veriaci človek úplne podobá tomu neveriacemu, predsa len je v tom veľký rozdiel. Nie je to vo výzore, ani v tom, čo nesieme v rukách. Nie je rozdiel v tom, či pálime, alebo nepálime sviečky a ani v tom, či pri hrobe stojíme zo založenými rukami, alebo ich máme iba tak voľne. To základné, čím sa na cintoríne líšime od neveriacich ľudí, je v našom vnímaní a chápaní smrti. V našom pohľade na smrť. Ak niekto vidí iba tmavý hrob, niekde hlboko v zemi truhlu s rozpadajúcim sa telom a ohromne veľkú beznádej, pretože už nič viac nie je, nikdy už nič nebude a všetkému je koniec… – tak je to, čo my, veriaci ľudia, nevidíme. Pre nás je cintorín miestom nádeje, miestom akejsi prestávky, ktorá sa raz na hlas nášho Spasiteľa skončí a začne nový život.

Ak skutočne veríme v Pána Ježiša Krista na našich cintorínoch, aj v dnešný deň musíme byť iní, v našich srdciach iní.

Počul som teraz nedávno jeden príbeh.

Bol o otcovi, ktorý mal krásnu galériu cenných obrazov. Manželka mu zomrela, keď sa im narodil syn a on ako otec pracoval a žil už iba pre neho. Myslel si, že potom, keď bude už starý, jeho syn prevezme jeho miesto a bude sa venovať galérii, obchodovaniu s obrazmi. Ale syn skončil strednú školu a prosil otca, aby mohol ísť študovať medicínu, v tom sa akosi viac videl. Otec súhlasil. Keď dokončil školu, začal pracovať v nemocnici a popri tom občas pomáhal aj otcovi v galérii. Ale po pár rokoch praxe, prišiel za otcom a povedal mu, že chce ísť na misiu a tam pomáhať a liečiť ľudí, že to vníma ako svoje poslanie. Otcovi sa to nepáčilo, ale súhlasil. Po roku na misii prišla otcovi smutná správa: jeho syn, počas prepadu nemocnice zomrel, keď vlastným telom chránil štyri černošské deti. Táto správa starého muža úplne položila. Zrazu nemal pre koho žiť, celá jeho práca sa mu zdala zbytočná a nezmyselná.

Asi mesiac po smrti syna zazvonil pred ich domom jeden muž. Keď ho služobníctvo pustilo dnu, predstúpil pred starého pána a odovzdal mu v jednoduchom drevenom ráme fotku svojich štyroch detí zo slovami: Tieto moje deti žijú vďaka vášmu synovi. Otec zobral najcennejší obraz zo svojej galérie, dal ho tomu človeku a fotku štyroch detí, ktoré zachránil jeho syn, zavesil na jeho miesto.

O pár rokov zomrel aj otec a keďže nemal dedičov, celá jeho vzácna galéria bola ponúknutá na aukcii. Prišlo množstvo odborníkov, expertov a zberateľov, pretože očakávali, že v aukcii by sa mohli dostať k veľmi vzácnym exponátom, lenže na počudovanie všetkých sa aukcia začala predajom fotky štyroch černošských detí. Vyvolávacia cena bola úplne nízka, ale všetci, ktorí tu fotku videli, boli trochu urazení – veď prišli kupovať cenné obrazy a nie zaoberať sa nejakou bezcennou amatérskou fotografiou. Nikto o túto fotku nemal záujem, až na jedného starého sluhu z tohto domu, ktorý si ju za vyvolávaciu cenu kúpil.

Keď prevzal fotografiu, muž, ktorý viedol celú aukciu oznámil prítomným, že aukcia sa skončila. Všetci boli zrazu pobúrení, a čo ostatné obrazy? Kvôli nim sme cestovali a sme ochotní zaplatiť za ne veľkú sumu peňazí. Odpoveď bola jednoduchá: Podľa posledného závetu zosnulého: Iba ten, kto pozná cenu tejto fotografie, môže vlastniť aj všetky ostatné obrazy.

Viete bratia a sestry, s akým symbolom sa na cintoríne najčastejšie stretnete? S KRÍŽOM.

• Iba ten, kto pozná cenu kríža, iba ten môže vlastniť ten ohromný dar nádeje večného života.
• Kto vie, čo sa na Golgotskom kríži udialo a verí tomu, môže prísť na cintorín nie ako na miesto posledného odpočinku, ale na miesto nádeje.

To je tá najzákladnejšia odlišnosť, ktorá je v dnešný deň medzi veriacim a neveriacim človekom.

Ja som dnes na začiatku čítal jeden verš z Ježišovej modlitby, ktorú sa modlil v Getsemanskej záhrade. Len jedna časť tejto modlitby sa týkala Pána Ježiša. Prosil, ak by bolo možné, aby nemusel prejsť tým utrpením, ale oveľa dlhšia časť tejto modlitby bola venovaná Jeho učeníkom. Pán Ježiš tam prosil za to, aby jeho učeníci vo svete vydržali. Aby ich viera dokázala prejsť cez všetky skúšky a pokúšania, aby, keď raz príde čas, mohli prísť tam, kde odchádza aj On.

Ježiš išiel na smrť, ale v tej modlitbe nenájdete slová beznádeje, sú to slová avizujúce blízke stretnutie. Aby boli so mnou, kde som ja a videli moju slávu.*** Na toto myslite aj dnes, keď prídete k hrobom svojich blízkych. **My sme iní ako tento svet, sme iní, pretože máme nádej tam, kde iní vidia iba beznádej. Sme iní ako tento svet, lebo poznáme hodnotu kríža, ktorý vidíme skoro na každom mieste na našich cintorínoch.

Na pamiatku posvätenia chrámu v Kysaku sme so spevokolom spievali jednu pieseň – veľmi ťažkú, melodicky veľmi krásnu, ale je to pieseň napísaná na pohreb. Spomínate? Začínala slovami:

Viete, čo je na tej piesni čudné? Hovorí o smrti človeka a začína Tak vzácna milosť, krásny deň. Koľko viery treba, aby sme sa mohli pozrieť na smrť ako na krásny deň, keď bezcenný žobrák a tulák, taký ako sme my ľudia, je nájdený a prijatý Pánom Bohom?

AMEN

Piesne: 676, 700, 696, 679, A 83