23. po Trojici 2007

Kázňový text: Mt. 21,28–32

Tento biblický text začína otázkou, preto by som ju aj ja rád zopakoval: „Tak, bratia a sestry, čo sa vám zdá o tomto?“

Je tu otec, ktorý sa poctivo stará o svojich synov, od malička ich vychováva k zodpovednosti a svedomitosti. Keď sú malí, dáva im úplne všetko. Malé deti sú na svojich rodičoch úplne závislé. Nie je jednoduché vychovávať ich. Nebolo to jednoduché vtedy, a nie je to jednoduché ani dnes. Už to môžem kľudne povedať aj ja, pretože máme doma dvoch chlapcov.

Je tu rodičovská láska, ktorá sa prejavuje od narodenia. Od perinky. To je čas, to sú peniaze, prebdené noci, starosti, nervy, stres. Pokiaľ som deti nemal, nevedel som to pochopiť. A po tom všetkom, keď niečo od tohto dieťaťa chcete, dočkáte sa toho, o čom hovoril Pán Ježiš. Vy, ktorí ste rodičmi, asi viete, o čom hovorím. Možno ste to zažili na vlastnej koži, že vaše deti sa k vám takto neférovo a nečestne zachovali. Je to realita aj dnešných dní, kde to nefunguje tak, ako by malo. Rodičia to vnímajú ako ranu pod pás a je to veľmi bolestivé, pretože vtedy sa vynárajú všetky obete, ktoré rodičia pre svoje deti priniesli.

• Čo si teda o tom myslíte?
• Zaslúžia si nejaký trest za to, že si svojich rodičov nevážia?
• Alebo deti nemusia splácať poslušnosťou námahu svojich rodičov?
• Nemajú rodičia právo niečo od svojich detí vyžadovať?
• Nemá zmysel niečo dobré od svojich detí čakať?

Možno by sme na tieto veci mali rozličné názory, ale určitá úcta a poslušnosť by voči rodičom mala byť. No dvaja synovia, o ktorých Pán Ježiš hovoril v podobenstve, túto úctu voči otcovi nemali.

Jeden bol síce naoko poslušný a úctivý, preto s úsmevom súhlasil. Možno ho k tomu viedla výchova, že otcovi, ktorý požiada o pomoc, sa predsa nehovorí nie. Ale „áno“ bolo všetko, čo dokázal povedať a urobiť. Druhý syn bol surovejší a priamejší, vôbec nebral ohľad na zásluhy svojho otca a priamo povedal „nie“. To, že to potom oľutoval a išiel urobiť, o čo ho otec požiadal, to už bola druhá etapa. Myslím si, že po odpovedi syna mal otec dosť problémov vyrovnať sa s tým, čo počul.

Celé toto podobenstvo však nie je iba o vzťahoch v rodine. Je ukážkou toho, s čím sa Pán Ježiš stretol počas svojho účinkovania tu na tejto zemi. Na jednej strane zbožnosť mnohých ľudí, ktorí boli ku nej vedení a v nej vychovávaní, a ktorí na Božie volanie ani ináč ako slovom „áno“, nemohli odpovedať. Nemôžem predsa Bohu povedať nie, veď ma stvoril a dal mi život. Natrápil sa so mnou a teraz, keď ma volá, nemôžem povedať: „Nie, Bože, nemám záujem.“ Správna odpoveď je predsa áno. „Bože čokoľvek povieš, nebudem odporovať, so všetkým súhlasím.“ A to, že to ostane iba pri slovách, iba pri prázdnych sľuboch, je už druhoradé. Dôležité je, že som bol úctivý, a že som prejavil ochotu.

Mne je veľmi ľúto, že dodnes tento fenomén v cirkvi je. Je vo vzťahu medzi ľuďmi a Pánom Bohom. Aj keby som chcel povedať, že po dobe komunizmu a prenasledovania, v čase demokracie, už nebudú ľudia hovoriť Bohu áno iba so slušnosti a zvyku. Toto však stále ostalo. Stále konfirmujeme deti, ktoré to s Bohom nemyslia vážne, ale pred ľuďmi i Bohom povedia jednohlasne áno. Presne ako ten prvý syn z podobenstva, ktorého otec pošle pracovať na vinicu, a on vie, že sa nesluší povedať nie.

Patrí sa dieťaťu a vnúčaťu ísť ku konfirmácii. Patrí sa nám dnes ísť do kostola. Už by sa mi patrilo dnes ísť k Večeri Pánovej. Je rok od smrti, tak by sa patrilo ísť celej rodine do kostola, lebo je modlenie. To všetko a ešte mnoho iných vecí pripomína prvého syna z podobenstva. Zbytky vplyvu kresťanskej výchovy sa prejavujú takýmto spôsobom. Ale to je iba to slovné áno, za ktorým nenasleduje požadovaná práca na vinici. Sľubujeme Pánu Bohu poslušnosť, ale veľakrát ostane iba pri sľuboch. Pomyslite si na to množstvo krstných sľubov rodičov a krstných rodičov, že budú dieťa vychovávať v kresťanskej viere, ale nikdy si k svojmu dieťaťu nesadnú a nepovedia mu ani jediné slovo o Pánu Bohu.

• A čo konfirmačné sľuby?
• Presbyterské a dozorcovské sľuby?
• A čo so sľubmi manželskými?

Aj tam, ako by sa nepatrilo povedať nie, patrí sa vyrieknuť áno. A to, že realita za tým bude iná, to už je druhá vec.

Nechcem dnes povedať, že je lepšie nič Bohu nesľubovať. Niet za čo pochváliť ani toho druhého syna. Nevážil si otca, aj keď nakoniec oľutoval a splnil otcovu vôľu. Pán Ježiš však nepovedal v podobenstve úplný ideál, ale nepovedal ani tú najhoršiu možnosť. Nespomenul človeka, ktorý ani nič nesľúbi, ani nič neoľutuje a otcovi nepomôže. Najlepšie by bolo povedať Bohu áno a to slovo aj dodržať. Tak ako to na inom mieste v evanjeliu povedal Pán Ježiš: „Vaše áno nech je áno a vaše nie nech je nie.“

Aj na konci podobenstva bola poslucháčom položená otázka: „Ktorí z tých dvoch splnil vôľu otcovu?“ Toto bolo dôležité vo vzťahu k otcovi a na toto bude raz Pán Boh zvedavý aj pri nás. Či sme ja a vy, bratia a sestry, splnili vôľu nebeského Otca vo svojom živote. Nebude ho zaujímať, koľkokrát sme pri Večeri Pánovej sľúbili, že si polepšíme život a zanecháme svoje zlé obyčaje. Ani či sme pri konfirmácii sľúbili, že budeme vo viere v Pána Boha žiť. Ani či sme ako rodičia a krstní rodičia sľúbili vychovávať deti v kresťanskej viere. Pána Ježiša vôbec nezaujímalo, ktorý z tých synov bol slušný, dobre vychovaný a vážil si otca, keď povedal: otče, pôjdem pracovať na vinicu. Otázka stojí, či sme splnili vôľu nášho nebeského Otca alebo nie.

Ľudí zaujíma, čo sa patrí. Oni sú zvedaví, či pri prvom výročí smrti bude celá rodina v kostole. Vášho farára možno zaujíma, či chodíte pravidelne do kostola, k Večeri Pánovej a či si pravidelne čítate Bibliu a modlíte sa. Či ste svoje deti prihlásili na náboženstvo, a prečo nechodíte na biblické hodiny. Či ste kresťanmi, ako sa patrí. Ale Pán Ježiš je zvedavý na to, kto splnil alebo splní vôľu nebeského Otca. A tam sú naozaj iba dve možnosti. Áno, alebo nie.

Myslite na to aj v dnešný deň, nech už budete robiť čokoľvek. Je toto vôľa môjho nebeského otca?

AMEN

Piesne: 264,311,520, 620 A 55