24. po Trojici 2007

Kázňový text: Jer 8,4–7

Dnes bude reč o slovách proroka Jeremiáša, ktorý žil v časoch najväčšieho úpadku Judského kráľovstva. Boli to roky 625 – 580 pred narodením Ježiša Krista. Tomuto mužovi oznámil Pán Boh, že má hovoriť o treste a súde, ktorý príde na celé kráľovstvo. Oznamoval vlastne koniec kráľovstva, rozpad krajiny a hrôzy vojny, ktoré prídu pre hriechy a neveru Izraelského ľudu, teda jeho vlastného ľudu.

A jeho národ ho pokladal za muža, ktorý je plný škodoradosti a zrádza vlastnú krajinu. Namiesto toho, aby povzbudzoval a potešoval, čo všetci ostatní očakávali, on musel na Boží rozkaz oznamovať súd a trest. Zvestoval vlastnému národu, vlastným bratom to, čo by neprial ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi. Napriek tomu, že sa prorok Jeremiáš veľmi snažil, nepodarilo sa mu Izraelský národ presvedčiť ani k ľútosti, ani k pokániu. Dokonca to neprišlo ani vtedy, keď tie hrôzy prestali byť proroctvom a začali byť krutou realitou.

Babylonský kráľ Nebukadnecar dobyl mesto Jeruzalem a tisícky ľudí odvliekol do zajatia do Babylónie. Ešte ani vtedy Izraelský národ nehľadal príčinu toho všetkého v sebe, vo svojich hriechoch a vo svojom vzdialení sa od Hospodina. Až po niekoľkých rokoch života v Babylonskom zajatí si ďalšie generácie uvedomili, že toto všetko je následkom toho, že opustili Hospodina, svojho Boha.

Keď som si Jeremiášové slová nášho textu čítal viackrát, pripadalo mi to:

• ako keby bol sám Pán Boh bezradný.
• ako keby sám nevedel, čo si počať s Izraelským ľudom.

Tie slová vyznievajú ako slová matky, ktorá už nevie, čo urobiť so svojím synom, a tak mu iba vyčítavo dohovára:

• Necítiš ľútosť nad svojou zlobou?
• Nepovieš: čo som to urobil?
• Každý pozná čas svojho príchodu a ty nepoznáš?

Zo svojho detstva si na také dohováranie dobre pamätám. Bolo to oveľa nepríjemnejšie ako bitka. Mama si ma zavolala do izby a začala. Bolo to také hranie na city, výčitky. Veľmi som to nemal rád. Vždy som si tak v duchu hovoril: daj mi facku, raz dva to vybavme a bude pokoj. Aj keď musím povedať, že vo väčšine prípadov to zabralo. Ale bolo to ozaj horšie ako bitka.

Mám pocit, že pán Boh cez proroka Jeremiáša robil presne to isté. Snažil sa dohovoriť, napraviť zlé cesty, ale Židia sa znova ukázali ako tvrdošijný národ, ktorý si bude robiť radšej po svojom a pôjde svojou cestou. Boh teda nemal inú možnosť, len naplniť hrozby, ktoré oznamoval ústami prorokov.

Ja by som sa však dnes nechcel venovať iba histórii. Je pravda, že sa z nej dá niečo naučiť, ale vždy to ostane iba história a osudy a nešťastia tých ľudí, ktorí skončili v Babylonskom zajatí sú pre nás predsa len cudzie. Keď však rozmýšľam nad týmto textom, mám pocit, že do dnešných časov je tiež aktuálny.

Prečo odpadol tento ľud k trvalej nevere? Držia sa klamu, nechcú sa obrátiť. Naslúchal a počul som: Nepravdu hovoria. Nik necíti ľútosť nad svojou zlobou a nepovie: Čo som to urobil?

Slová ako vyšité na dnešnú dobu. Len vyjsť von na ulicu a začať kričať, aby to ľudia počuli. A každé Jeremiášovo slovo je ozaj krutá realita a pravda.

• Kde je ten náš kresťanský štát a v ňom vyše 80 % kresťanov?
• Kde sú?
• Ukážte ich?
• Kde sú tie kresťanské rodiny, ktoré boli každú nedeľu v chráme?

Prešli, ako hovorí prorok, k trvalej nevere. Možno ani nevedia, ako sa to stalo. Stačí raz vynechať spoločenstvo, potom zase neprísť dvakrát a zrazu vám stačí len raz za čas na veľké sviatky. A potom si uvedomíte, že ani vtedy nemusíte nikde ísť, že v pohode budete fungovať aj bez spoločenstva, bez Božieho slova a bez modlitby. Tak načo mi je potom nejaký Pán Boh? A tak sa človek drží klamu a nechce sa obrátiť, lebo si myslí, že žije dobre.

Cesta od Boha je vždy cesta pomalého pokusu. Málokedy sa stane, žeby veriaci človek odišiel a zanevrel na Boha z jedného dňa na druhý. Väčšinou je to pomalá cesta, pri ktorej sa Bohu vzďaľujeme a skúšame to sami bez Neho.

Ako keď sa z človeka stáva zlodej.

• Najprv ukradne nejakú drobnosť zo samoobsluhy z potravín,
• potom prejde na drahšie veci niekde v hypermarketoch
• a potom skončí pri nejakých benzínových pumpách.

Polícia chytá takýchto ľudí len vďaka tomu, že keď začnú, už potom nevedia prestať a raz to dobabrú.

Takto postupnými krokmi aj ľudia odchádzajú od Boha. Zvyknú si žiť bez neho, myslia si že ho nepotrebujú. A keď párkrát neprídete do spoločenstva už sa potom aj hanbíte začať. Všetci by sa len pýtali, prečo som už toľkokrát nebol, a tak je pohodlnejšie zostať doma. Potom len nájsť vhodné výhovorky a povedať, že nemám čas, ale že sa doma i pomodlím, i prečítam a služby Božie idú aj v rádiu. Ale to je iba otázka času, keď bez spoločenstva uhlík viery doma vyhasne.

Takto to bolo aj za čias proroka Jeremiáša. No, a cesta späť k Bohu je vždy komplikovanejšia ako od Neho. Pán Boh sa pýta: Ak niekto padne, či znova nevstane? Áno logiku to má. Neostaneme ležať, keď sme niekde na ceste spadli. Človek chce vstať a ísť ďalej, ale v duchovnom živote nám to tak nepripadá. Človek odpadne od Boha, z duchovného pohľadu padne, ale ostane tak, nemá chuť vstať a dvihnúť sa, dať veci do poriadku, aby mohol žiť normálne!

Jeremiáš hovorí o vtákoch, ktoré poznajú čas svojho príchodu. Lastovičky vedia, kedy priletieť a vedia, kedy odletieť. Vedia prejsť stovky kilometrov vďaka inštinktu, ktorý majú zabudovaný od Boha. A my, koruny tvorstva, ľudia inteligentní a mysliaci nepoznáme poriadok Hospodinov.

• Nie je to čudné?
• Nie je to trochu na hanbu?

No tento text a história vyvoleného starozmluvného Božieho ľudu nie je iba výčitkou. Keď nepomôže dohováranie nevyhnutne nasleduje ďalší krok. Nasledujúci odstavec Jeremiášovho proroctva má názov HROZNÝ SÚD A PROROKOV ŽIAĽ.

Ten hrozný súd je nevyhnutnosťou.

Keď nepomôže dohováranie dieťaťu, nasledujú prísnejšie tresty. Zakázané vychádzky, televízor, počítač, mobil. Ale Pán Boh nás nepostaví všetkých iba do kúta. Čo všetko môže prísť, keď dohovárajúce slovo už nestačí?

AMEN

Piesne: 350, 663, 245, 638, A 49
Texty: Ámos 4,12–13; Zj 20,11–12