1. adventná 2007

Kázňový text: J 12,14–15

Tohto týždňa som sa so svojím synom učil, že komunikovať s ľuďmi môžeme aj bez slov.

• Výrazom tváre
• pohybmi rúk a nôh
• postojom, ako aj ďalšími gestami.

Faktom je, že čím viac sa ľudia poznajú, tým viac vo svojej vzájomnej komunikácii používajú takzvanú reč tela. Nemusíte nič hovoriť, iba niečo naznačíte rukou, zamračíte tvár a je to akoby za desať slov. Deťom doma stačí zdvihnutý prst, alebo zamračená tvár. Nahradí to celé vety. Rodičia nemusia povedať ani jedno jediné slovo. Ale nie každý takejto reči rozumie. Každá skupina ľudí má svoje znaky a symboly. Keď som sa pripravoval na túto kázeň, došlo mi, že aj Biblia má množstvo takýchto gest, neverbálnych prejavov, ktoré v sebe veľmi veľa skrývajú, a ktoré je potrebné vysvetliť a pochopiť, pretože je v nich pre človeka zachovaná určitá zvesť. A to, čo urobil Pán Ježiš, keď vchádzal do Jeruzalema pred svojou smrťou, je veľmi veľavravné gesto.

Na nás dnes je, aby sme to pochopili a prijali.

Po prvé: je to gesto, ktoré ľudia v Jeruzaleme poznali. Takýmto spôsobom vchádzali do miest noví panovníci. Bolo to väčšinou po vyhranej bitke, keď nejaký kráľ, alebo cisár dobil mesto, porazil ho a ovládol, ale aj vtedy, keď prichádzal nejaký nový panovník, aby zaujal trón po svojom predchodcovi. Mesto a jeho obyvatelia stáli okolo cesty, keď panovník prichádzal, a vítali ho. Niekedy to bolo s radosťou a očakávaním, inokedy s hnevom a odporom, pretože boli prehrou ponížení a násilím potlačení.

Privítanie Ježiša bolo dosť radostné. Ľudia mávali ratolesťami, dokonca zobliekali plášte a rozprestierali na cestu a po nich to zviera, na ktorom sedel, išlo. Bolo to milé prijatie, veľmi honosné. Skutočne, obyvatelia Jeruzalema privítali Pána Ježiša s veľkou vážnosťou a úctou. Aj keď to boli väčšinou jednoduchí, chudobní ľudia. Ale svojím postojom a správaním doslovne vítali Ježiša ako kráľa. Ako niekoho, kto dobil, porazil a podmanil si to mesto, alebo aspoň srdcia ľudí.

Prvý očividný rozdiel, ktorý sa nedal prehliadnuť bol vo zvierati, na ktorom Pán Ježiš prichádzal. Nebol to kôň, ktorý sa na takúto akciu hodil. Kráľ predsa prichádza s určitou hrdosťou a vážnosťou a kôň je zviera, ktoré sa na niečo také hodí. Ale Ježiš ide na osliatku, na mláďati oslice.

Pýtam sa: Neboli by učeníci zohnali na takúto udalosť niekde koňa? Prečo to ostalo pri tom mláďati ťažnej oslice? To zviera nijako reprezentatívne nepôsobilo. To ako keby naši ústavní činitelia chodili na Škode Fábii. Nie je to celkom reprezentatívne vozidlo. Ale nemusíme sa báť, toto nehrozí.

Pán Ježiš si toto zviera vybral sám. Toto bola určitá reč, reč symbolov, ktorú mali ľudia na ulici v ten deň pochopiť.

• Prečo osol, a nie kôň? Určite vieme jednu vec. Bol to obraz pokory. Králi prichádzali s hrdosťou a pýchou, mnohokrát násilím išli vládnuť a ich vláde sa musel každý podriadiť. Ale Ježiš prichádzal ako kráľ, ktorý svoje kráľovstvo ponúkal. Nevnucoval ho Jeruzalemu násilím. Ježišovým príchodom do Jeruzalema malo mesto možnosť prijať vládu Božieho kráľovstva. Aj keď Pán Ježiš vedel, že to mesto nepozná čas svojho navštívenia. Osol bol symbolom voľby, nie násilia a diktatúry. Toto dodnes Pán Ježiš tomuto svetu, aj nám prináša. Nemôžeme nikdy stáť s palicou, či zbraňou v ruke, a tlačiť na človeka, aby veril. Pán Ježiš dáva možnosť, pre ktorú sa ľudia musia slobodne rozhodnúť.
• Prečo osol, a nie kôň? Osol bol symbolom iného kraľovania. Kráľ neočakával, že ho zástupy budú milovať. Panovníkovi stačí, že ho budú počúvať. Nemusí sa im to páčiť, môžu nesúhlasiť, ale musia robiť to, čo chce on. Pán Ježiš je Kráľom, ktorý očakáva, že ho jeho ľud bude milovať, že si ho bude ctiť i vážiť. Že bude chcieť byť v jeho kráľovstve. Že bude slobodne počúvať. Milovať máme Pána Boha z celého srdca, z celej duše, sily i mysle….. To, čo robíme pre Božie kráľovstvo, máme robiť z ochoty, nie z prinútenia.
• Prečo osol, a nie kôň? Ježiš prišiel vládnuť biednym a chudobným. Jánovi Krstiteľovi to odkázal do väzenia: …chudobným zvestuje sa evanjelium. Ježiš prišiel ako Kráľ pre tých, o ktorých nikto nestál, nikto sa o nich nezaujímal, nikto na nich nemyslel. Toto je aj dnes naše miesto pôsobnosti v tomto svete. Aj keď sa nám viac pozdávajú ľudia mocnejší, bohatší, i vplyvnejší a takých by sme chceli mať aj v zbore, aj v cirkvi.
• Prečo osol, a nie kôň? Králi a všelijakí panovníci sa pýtali, čo vy môj ľud urobíte pre mňa, ale Pán Ježiš išiel do Jeruzalema, aby tam urobil niečo pre svoj ľud. Aby tam trpel i zomrel za hriechy ľudí. Kôň – obraz vlády, osol – obraz služby.
• Prečo osol, a nie kôň? Lebo kráľa čaká sláva a moc, kdežto Ježiša potupa, výsmech, ponižovanie, bičovanie a nakoniec smrť. Videl som raz v jednom historickom filme, ako sa pohania vysmievali kresťanom, ktorí hovorili o Ježišovi Kristovi: čo je to za Boh, ktorý trpí a zomiera na potupnom kríži? Boh musí byť mocný a neporaziteľný, krutý a slávny.
• Prečo osol, a nie kôň? Lebo to, čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil.

Myslím si, že v ten deň, keď Ježiš vchádzal do Jeruzalema, si tú odlišnosť Ježiša a panovníkov všimol každý. Ten osol namiesto koňa sa nedal prehliadnuť. Otázka je, či všetci, ktorí to videli, vedeli, čo to znamená a čo sa za rečou týchto symbolov skrýva. Ježišov plač nad Jeruzalemom prezrádza, že si to zástup poriadne neuvedomil, a neuvedomil si ani to, akú možnosť prepásol. Ježiš to ešte raz povedal ženám, ktoré ho sprevádzali na ceste na popravu. Nenariekajte nado mnou, ale nariekajte radšej nad sebou.

Toto by bolo také jednoduché vysvetlenie toho, čo Pán Ježiš naznačil v rôznych symboloch na ceste do Jeruzalema. To, či to ľudia vtedy pochopili, alebo nie, už nie je na nás a našom posudzovaní. Dnes by bolo skôr potrebné opýtať sa, ako sme tejto Ježišovej neverbálnej komunikácii porozumeli my.

Všimnite si nás ľudí a naše správanie dnes.

• Kto chce dnes, či už je to v rodine, práci, cirkvi, alebo aj kdekoľvek inde, stáť niekde bokom v pozícii toho, kto poslúcha, podriadi sa, rešpektuje druhého?
• Obrazne povedané: kto dnes chce chodiť na oslovi? Všade chceme byť na koni. Riadiť, rozkazovať, dirigovať, presadiť svoj názor. Musí byť po mojom, musia ma druhí rešpektovať, akceptovať. Aj v cirkvi by dnes každý farár chcel chodiť radšej na koni, ako na nejakom osliatku.

Ale to je len dôkaz, že sme nejako príliš ďaleko od toho, koho chceme nasledovať a od koho sa chceme učiť.

Stačí sa pozrieť na minulosť cirkvi. Vždy, keď chcela chodiť na koni, vždy vtedy išla zlým smerom. Učiť sa pokore od Ježiša Krista, to je zvesť na začiatku tohtoročného adventu. Preto aj takýto netradičný text zo služby slova na dnešnú nedeľu.

Pán Ježiš je pre nás príkladom pokory, tak hovorí aj jedna naša pieseň. Prečo my, ktorí chceme byť jeho nasledovníkmi, by sme sa chceli obrazne voziť na koni, keď On išiel na osliatku ťažnej oslice?

AMEN

Piesne: 1, 6, 3, 9, A 4
Texty: Zach 9,9–10; Zj 5,1–5; Ž 24,1–10; Mt 21,1–9