4. po Svätej Trojici 2008 - konfirmácia

Kázňový text: R 4,17–21

Milí konfirmandi, dnešok je pre vás veľmi slávnostný, keď pre nič iné, tak preto, že sa veľa vecí točí okolo vás. Sedíte vpredu v kostole tak, aby na vás každý videl, všetko je krásne vyzdobené. Kvôli vám sa dnes chystá slávnostný obed, prišla vaša rodina, ujdú sa vám aj nejaké darčeky atď. Všetkou tou pozornosťou, ktorej sa vám dnes dostáva, vám aj vaši blízky chcú naznačiť, že sa vo vašom živote deje niečo dôležité.

Tých zlomových bodov je v živote človeka určite viacej.

• Maturita, ktorá vás ešte čaká;
• potom možno dokončenie vysokej školy;
• svadba;
• možno krstiny, ale to už predbieham.

Čo sa týka zlomových bodov v duchovnom živote, alebo živote viery človeka, je konfirmácia dosť dôležitá udalosť. Je to prvý krok vašej viery. Alebo, povedal by som skôr vášho verejného priznania sa k viere v Boha. Myslím si, že nikto z nás nie je dosť kompetentný na to, aby posúdil, aká veľká je vaša viera. Niekedy si myslím, že ani my sami nevieme celkom posúdiť tú svoju vieru v Boha, či je veľká, alebo malá. Toto je čisto Božia záležitosť.

Stalo sa to raz v jednej dedinke. Chlapi kosili obilie, keď ich počas práce prekvapila veľká búrka. Začalo liať, ale k tomu sa aj veľmi blýskalo a hrmelo. Utekali sa teda skryť do malej kaplnky, ktorá bola neďaleko poľa, ale búrka vôbec neustávala. Keďže boli veľmi poverčiví a búrka neprestávala, začali sa podozrievať. Niekto z nás je veľkým hriešnikom; prečo by sme tu všetci mali zahynúť kvôli hriechu niektorého z nás? Dohodli sa, že v búrke zavesia na plot, ktorý bol okolo kaplnky, svoje slamené klobúky, a ktorého klobúk vietor prvý zoberie, toho vyhodia von z kaplnky, pretože to bude ten vinník, pre ktorého sa toto všetko deje. Skutočne, po chvíli vietor jeden z klobúkov odniesol a oni ho jednomyseľne vyhodili von do tej strašnej búrky. Sčupil sa pod strom neďaleko kaplnky a čakal, či to vonku nejako prežije. V tom udrel blesk priamo do strechy kaplnky, tá vzbĺkla a zhorela do tla aj so všetkými sedliakmi v nej. Ani jeden sa nezachránil. Nakoniec ten, ktorý mal byť potrestaný, bol tým, ktorý jediný mal prežiť.

Tak posúďte, koho viera je veľká a koho zase malá? S vami som sa stretával jeden rok a ani tak neviem posúdiť, koho viera je veľká a koho malá. Koho viera vydrží a koho vo svete plnom skúšok padne a viac nevstane. Preto som vybral kázňový text z listu Rímskym, kde apoštol Pavel spomína na starozmluvného muža Abraháma. Preto, čo v živote dokázal urobiť, pre všetky tie kroky, ktoré urobil úplne naslepo bez dôkazov a záruk, ho Biblia nazýva otcom všetkých veriacich. Počul nejaký vnútorný hlas, aby vyšiel z Chaldejského Úru, že bude mať veľa potomkov a dostane krajinu do vlastníctva a on vstal a išiel, lebo uveril. Nemal v rukách nič, nevedel, či sa mu bude dariť, nevedel, kde putuje, čo ho čaká, ale išiel, lebo veril, že ho pozýva jediný a pravý živý Boh. To isté sa zopakovalo, keď čakal na syna, či keď ho na Boží rozkaz išiel obetovať. Abrahám sa naučil veriť niekomu, koho nikdy predtým nevidel a mal o ňom veľmi málo informácií.

Poviem to ešte raz: Abrahám sa naučil veriť Bohu, naučil sa spoliehať na neho, naučil sa na neho v každej chvíli svojho života obracať a pochopil, že ho potrebuje aj vtedy, keď to vyzeralo aj tak, že to zvládne sám. A to je presne to, čo ste sa mali za dva roky konfirmačnej prípravy naučiť. Nie sú to len vedomosti. Vedieť niečo odrecitovať naspamäť. Mali ste sa spolu so mnou naučiť dôverovať Bohu a spoliehať sa na neho. Na začiatok aspoň trochu.

• Čo z toho, že viete povedať zaradom knihy Biblie a hľadať v nej veľmi rýchlo, keď nikdy nebudete mať túžbu sami z vlastnej iniciatívy tú Bibliu otvoriť a čítať z nej?
• Čo z toho, že poznáte desať Božích prikázaní a viete ich expresne vymenovať, keď vás v bežnom živote nikdy nenapadne, že napríklad brať Božie meno nadarmo nie je správne?
• Čo z toho, že viete, že Božia vôľa je napísaná v Biblii, ale vás v každodennom živote žiadna Božia vôľa zaujímať nebude a vždy sa rozhodnete podľa toho, čo sami chcete?

A tak by som sa mohol pýtať a pýtať až do večera. Sú ľudia, ktorí si urobia vodičský preukaz a už nikdy si za volant nesadnú. Čo z toho?

Konfirmačná príprava by mala byť na to, aby ste sa naučili vnímať živého Boha vo svojom živote, počítať s ním a žiť s ním. Malo to byť také naštartovanie života s Bohom. Preto boli aj konfirmandské víkendovky s mládežou, s veriacimi ľuďmi, kde ste si mohli všimnúť, že sú aj iné spoločenstvá mladých ľudí, ako len tie, čo vysedávajú po baroch a diskotékach a skúšajú cigarety, alkohol, drogy, či iné podobné veci. Neviem, či ste si všimli, že aj veriaci ľudia sa vedia zabávať, vystrájať a nemusí to byť pri hlúpych a vulgárnych nadávkach. Že žiť s Bohom nie je nuda, ale že je to úplne normálny a dobrý život a oveľa hodnotnejší a lepší. A pritom sa rodičia nemuseli strachovať nad tým, kde ste a čo práve teraz robíte.

Je to to najmenej, keď ste niečo z tej konfirmačnej látky včera nevedeli. Pretože ak budete žiť svoj život s Bohom, máte pred sebou veľa rokov, kde to všetko môžete dobrať a doučiť sa. Abrahám sa celý život učil žiť s Bohom a dôverovať mu, takže sa nič zvláštne nedeje. Iné by to bolo, ak sa konfirmáciou vo vašom živote končí všetko, čo vás s Bohom spájalo. Potom tie dva roky boli úplne zbytočné.

Mali ste to trochu ťažšie, keďže ste mali dvoch učiteľov. Prvý rok to bol brat farár Daniel Mišina a druhý rok ja. Dokonca ste v druhom ročníku mali aj inú knihu a nepísali ste záverečný test, ale odpovedali ste na skúške. Ale ten cieľ bol rovnaký. Učiť vás žiť s Bohom. To, či sa toto nám dvom pri vás podarilo, ukáže iba čas, ale musím vám pripomenúť, že naša zodpovednosť tu končí, tak ako zodpovednosť vašich rodičov a krstných rodičov. Teraz po vašom sľube je tu už iba zodpovednosť vaša.

Dva roky konfirmačnej prípravy je len začiatok. Je na vás, aby to nebol aj koniec.

AMEN

piesne: 605; 588; 652; 643; 624; 263 A68