9. po Svätej Trojici 2008

Kázňový text: L 7,36–50

Veľmi často v správach počúvame o oficiálnych stretnutiach našich čelných predstaviteľov. Či už sú to stretnutia prezidenta, premiéra, či rôznych ministrov. Veľakrát sa pri tom opakuje, že je to oficiálne stretnutie, oficiálna návšteva, kde sa musí dodržiavať nejaký dekór – protokol. Človek si nemôže dovoliť byť formálny a robiť veci, ktoré sú prirodzené.

Všetko má svoj poriadok. Je určené, ako musíte byť oblečený, kde máte stáť, kto komu podáva prvý ruku, kto sa usádza prvý pri stole atď, atď. Aj keby títo ľudia boli dobrými priateľmi, aj tak musia na takýchto stretnutiach zachovať predpísané poriadky. Na žiadny formalizmus tam nie je miesto.

Vy ste si pred chvíľou vypočuli jednu situáciu z takého oficiálneho stretnutia Pána Ježiša v dome farizeja Šimona. Počítajte s tým, že to bolo pred 2000 rokmi, takže aj spôsoby a poriadky boli v tej dobe trochu iné, ako je tomu dnes. Pozvať niekoho do svojho domu a sadnúť si s ním za jeden stôl, bol znak priateľstva. S nepriateľmi, ak nemusíme, tak si ani dnes nesadáme za jeden stôl. A keďže bol Ježiš známou osobnosťou, tak toto pozvanie bolo oficiálnou udalosťou a týkalo sa aj ďalších ľudí, ktorí Ho sprevádzali a boli toho svedkami. Bola to už dosť veľká spoločnosť. Farizej Šimon však urobil pri privítaní hosťa aj nejaké fopá, chyby. Mal tam byť nejaký bozk na uvítanie, na ktorý zabudol, ako dnes povedzme podanie ruky. Mal ponúknuť Ježišovi vodu na umytie nôh, ale ani toto neurobil. Dnes by sme to mohli prirovnať k papučiam, keď sa hosť zobuje, aby nechodil v ponožkách. Na tú dobu to bolo niečo úplne prirodzené. Židia mali vždy pohostiť pocestného, na to bolo prikázanie. Ako naše: Hosť do domu, Boh do domu. Bolo to, ako keby ste si dnes pozvali hosťa a nedali by ste mu papuče na nohy, nepodali ruku a nechali ho stáť niekde pri dverách a nepovedali by ste: poďte ďalej a usaďte sa.

No nič vážne sa nestalo, Pán Ježiš ako slušný hosť nič nepripomínal a nevyrobil žiadnu aféru. Stolovanie pokračovalo a my už úplne presne nevieme, čo sa tam dialo, ale celé to stretnutie pripomínalo skôr akúsi oficiálnu návštevu, kde sa nerozoberalo nič osobné, len niečo všeobecné a povrchné. Ako dnes, keď sa stretnú ľudia, ktorí si nemajú čo povedať, tak hovoria o počasí a o tom, ako je chladno, ale včera bolo celkom teplo, aj keď ešte ráno pršalo, ale minulý týždeň to tiež nebolo až tak zlé….…. Asi to všetci dobre poznáte. Viem to povedať aj podľa toho, že Biblia pozná aj iné stretnutia v dome, kde bol Pán Ježiš prizvaný ako hosť. Bol na návšteve v dome Zachea, kde nakoniec Ježiš povedal, že do toho domu prišlo spasenie. Zacheus sa otvorene priznal, že kradol a oklamal mnoho ľudí na daniach a že to všetko napraví a zmení sa. To bolo úplne iné stretnutie a tie veci, ku ktorým sa priznal, boli veľmi osobné a nie veľmi lichotivé. Ale tohto muža stolovanie s Ježišom, v dobrom slova zmysle, poznačilo na celý život.

U farizeja Šimona to bolo akési suché. Môžeme to porovnať aj so ženou hriešnicou, ktorá ako nevítaný hosť prišla do Šimonovho domu. Za celý čas nepovedala ani slovo, ale všetko, čo sa tam odohralo, bolo oveľa osobnejšie a oslovujúcejšie, ako pri Šimonovi. A pritom to bolo stretnutie s Kristom aj v jednom, aj v druhom prípade. Viem, že je to iné, keď títo ľudia mohli stretnúť Pána Ježiša tvárou v tvár. Keď sa dostali do jeho úplnej blízkosti. My už takúto návštevu nezažijeme, ale stretnúť Krista môže aj dnešný človek. Aj vy aj ja.

Je to každé stretnutie s Jeho slovom.

Môže to dopadnúť, ako v dome farizeja Šimona, neosobné a cudzie, alebo také oslovujúce, ako to bolo pri žene hriešnici. Poznám to aj sám na sebe. Niekedy sa to Božie slovo človeka dotkne a v tej chvíli viem na 100% povedať, že je to pre mňa a o mne, a inokedy je to také cudzie a človek to číta len z povinnosti. Len ako keby zachovával nejaký predpísaný protokol. Plnil si povinnosť a dodržiaval postup, ktorý je určený.

Aj naše bohoslužby budia mnohokrát takýto dojem. Človek príde a počúva, lebo to patrí k našej kresťanskej povinnosti a vtedy sa skutočne podobáme na farizeja Šimona, ktorý pozve Ježiša do svojho domu, ale vyzerá to ako povinnosť bez osobného zaujatia. Sedel a počúval Ježiša, ale mal pocit, že sa to vôbec netýka jeho a jeho osoby. Veľa takýchto ľudí som v kostole videl a veľakrát aj ja sám som takým poslucháčom, či hostiteľom Ježiša bol. Ale viem s určitosťou povedať, že boli aj iné stretnutia. Nebolo treba nič hovoriť, stačilo iba počúvať. Tak, ako pri žene hriešnici a bolo to obyčajné slovo, ktoré sa tak dotklo srdca človeka, že sa zlomil a povedal: budem so sebou niečo robiť. Musím zmeniť svoj život. Musím začať žiť inak. Vtedy vyhŕknu aj slzy do očí a príde pokánie a ľútosť. A už to nie je oficialita, ale je to niečo osobné a veľmi oslovujúce. Naše bohoslužby, liturgický poriadok všetko to vstávanie i sadanie, spievané texty a modlitby pôsobia veľmi oficiálne, ale zvesť Božieho slova taká nemôže byť. Veľa záleží na kazateľovi, ale ešte viac na človeku, ktorý počúva.

Znova si zoberte Šimona. Ten možno ani nevedel, o čom Ježiš rozpráva. Nevieme o čom zo začiatku rozmýšľal, ale keď prišla táto žena do jeho domu, jeho uvažovanie bolo hneď voči Ježišovi nepriateľské.

• Koho som to zavolal do svojho domu, mal to byť prorok, a keď by to prorok bol, vedel by, kto je táto žena.
• Ak jej dovolí dotýkať sa ho, tak to nevie?
• Načo som si takého človeka pozval do svojho domu?
• Veď to nie je prorok?

Toto nie je uvažovanie priateľa. To je veľké pohoršenie človeka, ktorý sa vo svojom hosťovi sklamal. Ježiš nenaplnil jeho očakávania. Ja mám na vás zopár osobných otázok:

• Stretnutia s Kristom tu v našom kostole napĺňajú vaše očakávania?
• Odchádzate odtiaľ znudený, ako to bolo pri Šimonovi na začiatku?
• Alebo to stretnutie s Kristom a jeho slovom vás ovplyvňuje tak mocne, ako ženu hriešnicu?

Väčšinou je to tak, že človek čaká od Boha niečo iné. Keď sedím ja ako poslucháč a vypočujem si text, hneď si predstavím, o čom by mohla byť kázeň a čo sa k tomu textu dá povedať, ale nikdy to nie je presne to isté, čo osloví iného človeka. Niekedy čakáme ocenenie, ale dočkáme sa iba napomínania a kritiky. A niekedy máme pocity viny a čakáme prísne slovo a počujeme o prijatí a milosti.

A tak raz ideme zo zhromaždenia ubití a plní výčitiek a hryzie nás svedomie a inokedy zase potešení a povzbudení, že nám Boh už dávno odpustil a že vždy stojí pri nás. Šimon bol zo stretnutia s Ježišom sklamaný. Čakal niečo celkom iné. Očakával nejaké ocenenie a pochvalu a ušlo sa mu napomenutia a kritiky. Na druhej strane žena hriešnica, ktorá si uvedomovala svoj zlý a hriešny život, čakala nejakú ťažkú kritiku a jej sa dostalo láskyplného pohľadu a prijatia. Je to čudné, ale Božie slovo je také. Ak už počúvate kázeň, čítate nejakú kresťanskú knihu, čítate si Bibliu, či nejaké slovo na každý deň, berte to vždy ako stretnutie s Kristom, ako keby bol vo vašom dome, za vaším stolom a rozprával sa s vami.

A vždy rozmýšľajte:

• prečo mi to hovorí?
• je to nejaký môj problém?
• týka sa to mojej osoby a ako?

Pre človeka môže byť stretnutie s Božím slovom nutná povinnosť, ktorá mu nič neprinesie, ale môže to byť aj veľmi oslovujúca a mocná udalosť, ktorá ho v dobrom ovplyvní a poznačí aj na celý život.

Prajem vám veľa takýchto stretnutí.

AMEN

Am 8,4–6; 1Pt 4,7–11; Mt 25,14–30; Ž 40,9–14
piesne: 544; 641; 218; 352; A60