10. po Svätej Trojici 2008 - Kajúca nedeľa

Kázňový text: Rímskym 2,1–11

10. nedeľa po Svätej Trojici je nedeľou spojenou so súdom. My máme v našej cirkvi tendenciu hovoriť viac o milosti, láske a odpúšťaní. A ak aj máme hovoriť o súde, vždy na koniec pridáme zopár slov o milosti. Neboli by dobré sa vyhrážať Božím súdom a trestom. Prispôsobili sme sa poslucháčom, aby sme ich viac nedráždili a neprovokovali.

Neviem, či je to dobré, alebo nie. Kto vie, akoby dopadol výskum v tejto oblasti. Viac osloví človeka zvesť o láske a odpustení, alebo napomínanie a slová o súde a treste? Ako je to napríklad s vami? Nevadí vám, že Božie slovo je niekedy prísne?

Dnešný deň však musíme hovoriť o súde, o treste, o Božom hneve a aj o vypršaní Božej trpezlivosti. Aj Božia milosť má určité hranice, ktoré keď prekročíme musíme počítať s Božím hnevom. A neplatí to iba do času starej zmluvy. Zničenie mesta Jeruzaleme je čas novej zmluvy, je to čas po Kristovi.

Najväčším paradoxom na tom je to, že Pán Boh nie je nútený vykonávať trest, On len zdvihne svoju ochrannú ruku a ľudská zloba a krutosť hneď vykoná čo je treba.

Pán Boh nemusel ničiť Jeruzalem prírodnými katastrofami, ani ničím podobným. Toto vieme my ľudia už urobiť celkom sami a dokonale. Ako sme počuli aj vtedy v roku 70 boli snahy vzdať sa Títovej armáde čakajúcej pred hradbami mesta, ale nevyšlo to. Vyhrala ľudská pýcha tvrdosť zelótov, skupiny odbojných židov, ktorí si v naivnej zbožnosti mysleli, že ich Boh bude ochraňovať a hradby mesta nepovolia. Nestalo sa. Hradby boli aj dosť silné, ale najväčší strážca a ochranca židov prestal chrániť a pomáhať.

Je zvláštne, že po toľkých rokoch si my v cirkvi pripomíname túto udalosť, ktorá sa nás ani priamo nedotýka. Nie je to naša história. Nie je to náš národ, dokonca to nie je ani náš chrám. Tak prečo sa k tomu každý rok v 10. nedeľu po Svätej Trojici vraciame? Prečo sa tomu toľko venujem?

Takéto čierne obdobia zažil aj náš národ. Či už to boli rôzne vnútro národné boje, svetové vojny či iné tragédie a hromadné nešťastia. Je toho dosť aj v našej histórii. Tak prečo zničenie Jeruzalema? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Nie vždy vieme rozhodnúť či zlo, ktoré sa nám stane je trestom. Nie vždy pri tom keď nás postihne niečo zlé môžme zodpovedne povedať, že je to Boží trest.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––––––

Vo štvrtok ráno som šiel do školy v prírode v Kysaku. Mal som tam prednášky na rodinnom tábore Bardejovského cirkevného zboru. Hornád bol už vtedy dosť vysoko. Prechádzal som popred chatky, ktoré tam mali chatári. Ešte pred týždňom sme s manželkou obdivovali, aké to tam majú krásne. Vykosené trávniky, kvetinové záhony, upravené dvory do najmenších detailov Vonku na tráve bazén. Aké pekné to potom muselo byť dnu v chatkách. Vo štvrtok tam na tých miestach už tiekol 1,5 až 2 metrový Hornád. Je to trest? Boží trest pre každého tohto majiteľa? Možno keby sme skúmali každého tohto človeka osobne prišli by sme na to, že nie je dôvod. Že si nič také nezaslúžili.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––––––

Je veľmi jednoduché povedať, že je to trest a uzavrieť to. Za niečo zlé si to títo ľudia zaslúžili. Ale nemusí to byť vždy pravda a ani to nemusí byť vždy ten pravý dôvod. Len preto, že nová fara je na kopci a nás nevytopilo znamená, že som lepší človek ako tí, ktorí bývajú blízko Hornádu? Podľa takého uvažovania by bolo jednoduché stať sa dobrým človekom. To znamená, že tí, ktorí bývajú dole sú horší a tí, ktorí bývajú hore sú lepší? Bol by to veľmi jednoduchý súd, ale myslím, že by bol aj ďaleko od pravdy.

Pri zničení Jeruzalema vieme, že išlo o trest, pretože toto mesto nespoznalo čas svojho navštívenia. Jeho obyvatelia si neuvedomili, kto k nim prišiel a akej veľkej milosti sa im dostalo. Na základe slov Pána Ježiša vieme, že išlo o trest, ktorý bol roky pred tým jasne a zrozumiteľne oznámený. Bol to Ježišov plač nad Jeruzalemom v čase, keď hradby mesta ešte stáli a boli pýchou vtedajšieho ľudského umenia. Tak sa to aj vtedy začalo. Jeden z učeníkov sa prihovoril: Majstre, pozri, čo sú to za kamene a za stavby? To dielo skutočne vzbudzovalo rešpekt. No Pán Ježiš videl aj to, ako bude vyzerať po 40 rokoch a ako po celej tej kráse nezostane kameň na kameni.

Židovskému národu nepomohla vyvolenosť, nepomohla mu slávna minulosť, nezavážili ani veľký ľudia, vplyvné osobnosti. Nepomohlo ani to, že sú to deti Abraháma, Izáka a Jákoba. Boží trest bol pre Židov nevyhnutnosťou. A nebol to hocijaký trest. Vzbura židov v roku 70 priniesla vojnu a vo vojne sa neberie ohľad na nevinných na starých či chorých ani na deti. Trpia všetci aj tí ktorí si to zaslúžia, aj tí, ktorí by taký tvrdý trest dostať nemali. To na tej celej situácii bolo to najťažšie.

Pán Boh je ten, ktorý môže súdiť a jemu toto právo plne prináleží. Aj keď my mu túto funkciu veľmi radi preberáme. Náš text však hovorí: „…...nemáš výhovorky človeče, ktorýkoľvek súdiš iného.“

My sme veľmi rýchli v súdoch. Pozrite sa ako ľahko je nám povedať hoci aj konečný verdikt o druhom človeku. Ten je zlodej, ten je cigán, ten je smilník….… Bez vypočutia, bez hľadania pravdy, bez skúmania z viacerých strán a pohľadov.

Nedávno Slovenskom otriasla autonehoda známeho moderátora z Markízi. A skoro v každých novinách sú pohľady ľudí a vyjadrenia. Sudcami vieme byť všetci. Kvôli smrti dieťaťa do toho vedia zapojiť ľudia všetky svoje emócie. Musí to byť veľmi ťažké a ani si to neviem predstaviť.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––––––––––

Ale niečo iné chcem použiť ako príklad. Kto zo šoférov dodrží v Obišovciach dole kopcom, pri vstupe do dediny 40 km rýchlosť? Bývam tam necelý rok, tak viem, že veľmi málo a ani ja ju nedodržujem, keď sedím za volantom. Ale je to celkom iné keď vodím svoje deti cez týždeň ráno do školy a škôlky a cez tú cestu potrebujem prejsť peši, aby som sa dostal na chodník. Ako sa viem nazlostiť na tých, ktorí idú rýchlo, lebo je to tam ozaj nebezpečné. Nepočuť ho a zrazu je pri vás. A som naštvaný, ako tam šoféri chodia. No keď sedím za volantom, pripadá mi to iné. Stačí byť len v inej situácii a postoje človeka sa rýchlo menia.

Takéto sú aj naše súdy. Neobjektívne, nekompetentné, zaujaté, či obmedzené na jeden pohľad. Preto výčitka apoštola Pavla: „Veď v čom iného súdiš, odsudzuješ sám seba, lebo veď ty, ktorý súdiš, robíš to isté.“

Veľmi dobre sa nám na chybách druhých ukazuje, aký sme my sami dobrí. Pán Ježiš keď oznamoval súd nad Jeruzalemom nebolo to z pozície pomsty ani vyvyšovania. Poznáme to ako Ježišov plač nad Jeruzalemom. Bolo mu to mesto a hlavne obyvateľov ľúto.

Naše súdy sú súdmi pýchy. Kto z nás však vopred vie, že neskončí v takej istej, alebo podobnej situácii? Je len jeden, ktorému prináleží súd nad našimi blízkymi, ale aj nad nami a tým je Boh.

AMEN.

Piesne: 328; 330; 282; 629; A:79
Texty: Ž 74,1–3.8–12; Mt 11,20–24; Zjav 3,1–3; Jer 7,1–11