22. po Sv. Trojici 2008 - Pamiatka posvätenia chrámu v Kysaku

Kázňový text: 1Kron 17,1–7.11–14

Milí bratia a sestry, zišli sme sa tu dnes, pretože tento kostol má svoj sviatok, svoje výročie. Je to miesto modlitby, oslavy Hospodina, miesto, kde počúvame Božie slovo, v ktorom je napomínanie, karhanie, povzbudenie, miesto, kde sa prichádzame stíšiť a upokojiť.

Prichádzajú tu rozliční ľudia, v rozličnom rozpoložení a rozličnou motiváciou. Niektorí sa sem tešili, niektorých možno dotlačil zvyk, iných donútili rodičia a zase iných farár (napr. konfirmandov). Tých pohnútok a motivácií je veľmi veľa a takisto sú rozličné aj naše očakávania a túžby. Niekto si chce zaspievať, iný čaká na kázeň a niekto na vytúžený koniec. Takže aj dnes bude z čoho vyberať a bude na čo aj čakať.

Vybral som si dnes biblický text zo starej zmluvy, ktorý hovorí o prvej túžbe postaviť chrám pre Hospodina. Bola to taká typická ľudská myšlienka, ktorá sa zrodila v hlave veľmi mocného a vplyvného muža izraelského národa, kráľa Dávida.

Čítanie textu: 1Kron 17,1–7.11–14

Ak ste pozorne počúvali, tak viete, ako sa so stavbou prvého chrámu pre Hospodina začalo. Bolo to veľmi ľudské uvažovanie zo strany takého vplyvného muža, ako bol Dávid. Pozrel sa na svoj palác, v ktorom býval, na prepych a bohatstvo, v ktorom žil v čase, keď bol Jeruzalem v najväčšom rozkvete. A vtedy si uvedomil, že truhla Božia s prikázaniami je v stane, ktorý sa používal od čias, keď ich dostali na vrchu Sinaj. Bolo to veľmi logické – postaviť dom aj pre Hospodina, dom, v ktorom mal Pán Boh bývať. Dávidova predstava nebola predstavou o chrámoch, aké máme my dnes. Tento kysacký kostol je chrámom pre ľudí, ktorí sa schádzajú k Božiemu slovu, ale nikdy nebol postavený preto, aby to bol dom pre Pána Boha, v ktorom bude On sám bývať a žiť.

Dávid však chcel postaviť dom, v ktorom by Pán Boh mal žiť, a tá predstava bola strašne naivná. Pán Boh predsa nie je človek, ktorý potrebuje strechu nad hlavou, kde by sa mohol uchýliť v nečase.

Preto bola Božia odpoveď cez proroka Nátana pre Dávida zamietavá. Nie, ty mi nepostavíš dom. Ale bude to jeden z tvojich potomkov, ktorý bude vládnuť naveky, a nikdy mu nebude už odňaté kráľovstvo. Tak znela Božia odpoveď.

Ale Dávid to nepochopil. Počul o svojom potomkovi a tak začal so zháňaním materiálov na stavbu Jeruzalemského chrámu. Mal veľkú bázeň pred Bohom, preto aj tá budova mala byť ozaj skvostná, veľká a prepychová. Držal sa iba toho, že to bude jeho potomok, teda logicky jeho syn, ktorý preberie kráľovstvo.

Tak sa teda rozbehla stavba domu pre Hospodina, aby truhla zmluvy už nebola položená v stane, ale mala dôstojné miesto. Keď Dávid zomieral, poveril stavbou chrámu svojho syna Šalamúna a ten už iba dokončil dielo a túžby svojho otca. Mysliac si, že proroctvo sa naplnilo. …vzbudím po tebe potomka spomedzi tvojich synov a On mi postaví dom…. Celé to honosné Šalamúnovo dielo vystavené v Jeruzaleme sa berie ako naplnenie Božej vôle a Božích proroctiev.

Skutočne, pri posvätení tohto chrámu zostúpila sláva Hospodinova na to miesto a Pán Boh to, čo Dávid začal a Šalamún dokončil, akoby odklepol. Božie slovo potvrdzuje, že určitý čas sláva Hospodinova prebývala v svätyni svätých. Ale slová povedané prorokom Nátanom vtedy na začiatku Dávidovi, sa vôbec nenaplnili postavením Jeruzalemského chrámu. V Skutkoch apoštolských Pavel hovorí: Boh, ktorý stvoril vesmír a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba a zeme, nebýva v chrámoch rukami vybudovaných. A toto skutočne platí. Pán Boh nepotrebuje dom, je predsa Pánom neba a zeme.

Nechcem, milí bratia a sestry, znehodnocovať tento náš kysacký kostol. Je to krásna stavba a je tu ozaj veľmi príjemne. Najmä preto, že sú tu vždy ľudia a že je ešte vždy dosť plný. Chcem len v dnešný deň pripomenúť, že nebol postavený pre Pána Boha, ale pre nás, pre ľudí, ktorí sa tu kvôli Bohu a Božiemu slovu stretávajú. My potrebujeme tento dom, Kysak potrebuje toto miesto, ľudia ho potrebujú, pretože sa tu človek kvôli Bohu stretáva. Toto je podstata tohto miesta. Pána Boha, Všemohúceho stvoriteľa neba a zeme predsa nemôžeme zatvoriť do nejakej budovy, a nech by človek urobil tú najkrajšiu a najdokonalejšiu stavbu, akú je len schopný urobiť, nikdy nebude hodná Pána Boha.

Keď si tak teraz predstavíte všetky tie velikánske katedrály postavené po celom svete, s vysokými vežami a mohutnými klenbami, tak aj na základe nášho textu vidíte, akého omylu sme sa my ľudia dopustili. Nepotrebujeme baziliky, ale obyčajné jednoduché miesto, kde si môžeme v kľude sadnúť, modliť sa a oslavovať Boha. Či je nad vašou hlavou 100 metrová veža, alebo sedíte v obyčajnej modlitebni, či jednoduchom kostolíku, nie je v tom žiadny rozdiel.

Tak prečo potom tak vyzerajú chrámy, ktoré ľudia postavili?

Je to stále ten istý opakujúci sa omyl človeka, v ktorom žil Dávid, a v ktorom žili aj mnohí ďalší stavitelia. Chceme stavať domy pre Pána Boha, ktoré on vôbec nepotrebuje. Chrámy sa robia pre nás, pre ľudí.

Ale vráťme sa späť k nášmu textu. Ak mal nejaký Dávidov potomok postaviť Hospodinu dom, tak kto tým človekom je?

Biblia spomína nie veľmi vydarený koniec vlády kráľa Šalamúna. Začínal veľmi slávne. Prosil si od Hospodina múdrosť, aby vedel viesť židovský národ, a zo začiatku bolo celé jeho kraľovanie na slávu Božiu a prospech národa, ale na konci života to už bola bieda. Len kvôli Dávidovi, jeho otcovi, mu Pán Boh neodňal kráľovstvo, ale po jeho smrti sa kráľovstvo rozpadlo na dve časti. Lenže Nátan hovoril Dávidovi o potomkovi, ktorý postaví Hospodinu dom a Pán Boh upevní jeho kráľovstvo naveky. O tom však vôbec nemôže byť reč v súvise zo Šalamúnom.

Kto je teda ten syn Dávidov? Keď sa po vyčistení chrámu pýtali farizeji Ježiša, odkiaľ má právo na niečo také, a žiadali od neho znamenie, povedal im Ježiš tieto slová: Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím. Nato Mu Židia povedali: Štyridsaťšesť rokov budovali tento chrám, a Ty ho postavíš za tri dni? Ale On hovoril o chráme svojho tela. (J 2:17–21) Ježiš bol potomkom Dávidovým. Veľmi často ho takto ľudia v tej dobe oslovovali: …Syn Dávidov. A práve na jeho osobu úplne sedia slová proroka Nátana. Pán Boh upevní jeho kráľovstvo, jeho trón bude trónom naveky a On postaví Hospodinu chrám – chrám svojho tela. Nie budovu, ale chrám, ktorý tvoria živé kamene, živí ľudia, ktorí budú žiť na česť a chválu Pánu Bohu.

Pán Boh nepotrebuje dom, ale potrebuje človeka. Vás, aj mňa, bratia a sestry, aby sme mu slúžili, jeho ctili a žili v tomto svete jemu na česť a chválu. My sme ten Boží chrám v ktorom má Pán Boh prebývať.

Som preto rád, že kostol v Kysaku je jednoduchou budovou, ničím honosným a nijako prehnane vyzdobeným. Ozdobou tohto domu sú tí, ktorí tu pravidelne prichádzajú, pretože oni tvoria chrám Boží, ktorý z nás živých kameňov postavil Ježiš Kristus.

AMEN

Piesne: 264; 347; 260; 311; 263; A:72
Text: Ž 145,15–21