1. po Zjavení 2009

Kázňový text: Mt 2,12

Ako už určite viete, dnešná nedeľa je venovaná misii. A tak to nebude iba v tom, že venujeme oferu na podporu nejakej misijnej práce, ale niečo viac si o týchto veciach povieme na základe slov apoštola Pavla.

Myslím si, že jeho osoba je asi tou najpovolanejšou, čo sa týka misijnej práce. Jeho si Pán Ježiš povolal na ceste do Damasku, aby sa stal misionárom medzi pohanmi, a aby niesol slová evanjelia do miest a dedín, kde o Kristovi ešte vôbec nikdy predtým nepočuli. A je potrebné uznať, že urobil kus misijnej práce, v ktorej ho Pán Boh požehnával.

Slovo „misia“ je definované ako základné poslanie cirkvi Kristovej. Teda aj našej evanjelickej. Konfirmandi by mali vedieť, že misia môže byť vonkajšia, keď sa evanjelium káže ľuďom žijúcim mimo cirkvi.

Do tejto kategórie spadá pôsobenie misionárov zahraničí, mimo civilizácie, ako aj v častiach sveta, kde je iné svetové náboženstvo. V tejto oblasti náš zbor nijakú iniciatívu nevyvíja.

Ale k vonkajšej misii patria aj rôzne akcie nášho zboru, kde prichádzajú ľudia, ktorí do kresťanskej cirkvi nepatria. Nejaký kresťanský koncert, kde sme pozývali všetkých ľudí z okolitých obcí. Úprimne však musíme uznať, že v tomto veľké úspechy nemáme.

Možno ešte náš zborový časopis PÚTNIK, keď sa dostane do rúk ľuďom mimo cirkvi, plní určité misijné úlohy. No, a misijné poslanie nášho zboru plní aj webová stránka www.lutheran.sk, pretože sa dostáva aj k neveriacim ľuďom, a je verejne dostupná.

A k vonkajšej misii nášho zboru môžeme zaradiť, a tu sa asi budete čudovať, pohreby. Zvestuje sa na nich Božie slovo mnohým tým, ktorí žijú mimo cirkvi a kresťanského spoločenstva. Pre cirkevný zbor je to misijné pole.

Musíme teda uznať, že pre vonkajšiu misiu ako zbor toho okrem týchto vecí, ktoré sme spomenuli, veľa nerobíme.

Ale zámerne som nespomenul ešte jednu časť vonkajšej misie, a tou sú naše svedectvá a naša osobná misijná práca medzi ľuďmi tohto sveta, či už je to medzi kolegami v práci, medzi priateľmi a kamarátmi v škole. Patrí to tiež k vonkajšej misii. Ak vediete nejakého človeka k tomu, aby uveril v Ježiša Krista, ste misionárom a robíte vonkajšiu misiu cirkevného zboru.

Úspechy tejto misie sa však veľmi ťažko merajú, ale napriek tomu sa opýtam: • Vedeli by ste povedať, koľkým ľuďom ste hovorili o viere v Pána Boha? • Spočítate ich aj na prstoch jednej ruky? • Alebo je ich viac?

Toto je kameň úrazu našej cirkvi. A nie iba vonkajšia misia, ale druhou časťou je vnútorná misia. Tu patrí všetko vyučovanie, ktoré v cirkevnom zbore robíme. Od detských besiedok, cez dorast, mládež, konfirmáciu, biblické hodiny, až po nedeľné bohoslužby. To všetko je vyučovanie a vzdelávanie ľudí patriacich do cirkevného zboru. Vnútorná misia je rozvinutá celkom dobre. Akcie a priestor na vzdelávanie máme, ale ak hovoríme o vnútornej misii, tak musíme aj tu povedať, že v službe cirkvi ako misionári sme všetci. Aj keď je pravda, že sme si zvykli tieto veci nechávať na farárov.

Robiť misionára niekde v cudzine, na to je potrebné vnútorné povolanie, potom štúdium a celoživotná práca. Takýmto misionárom nemôže a ani nebude každý. Ale ten, kto uveril v Pána Ježiša Krista, kto ho prijal ako svojho Spasiteľa a považuje sa za kresťana, ten misionárom má byť.

Keď po zoslaní Ducha Svätého vypočúvali apoštolov Petra a Jána pred židovskou radou, obidvaja povedali: … my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme počuli a videli… Zažiť nejakú veľkú udalosť v živote a nikomu o tom nepovedať, je dosť divné. A uveriť v Krista a nikomu o tom nehovoriť, je tiež veľmi zvláštne. Toto je bieda, ktorú si nesieme na našich pleciach už z minulosti. A pritom na tomto stojí zvesť cirkvi. Misia je jej základnou úlohou a poslaním. A má ju robiť každý pokrstený a konfirmovaný člen cirkevného zboru.

• Takže, ako každý jeden plníme svoje základné poslanie veriaceho človeka? • Akú misiu robíme? • Opýtam sa ešte praktickejšie: Kto z vás, bratia a sestry, už sedel so svojimi deťmi a rozprával sa o viere v Boha?

Myslím to doslovne tak, že ste si sadli a hovorili im o tom, prečo veríte, čo vás k viere v Boha priviedlo, prečo chodíte v nedeľu do kostola. Mnohé veci doma vysvetľujeme svojim deťom. Keď idete niečo opravovať na dome, tak si zavoláte deti a vysvetľujete: …ideme opravovať strechu, lebo tečie, ty budeš robiť to a to.

• Prečo tak obyčajne nevieme hovoriť o dôvodoch svojej viery? Odpoveď viacerých by asi bola: nevieme. O týchto veciach sa v našich rodinách nerozpráva. Vieme povedať: choď do kostola, a keď sú už deti samostatné, tak sa vieme opýtať, prečo nechodíš, ale rozprávať o svojej viere nechceme.

Opýtam sa ešte inak: Počuli ste vy hovoriť o viere svojich rodičov? Sadli si s vami a vysvetľovali, prečo je dobré veriť v Boha, a čo im to dáva?

Apoštol Pavel hovorí: nekážeme seba, ale kážeme Krista; ale ako kážeme Krista, keď o ňom nehovoríme? Sú takí kresťania, ktorí povedia, že o Bohu má hovoriť farár, veď má na to školu. Lenže takto to fungovalo v minulosti niekoľko rokov a dnes vidíme, že z toho veľa požehnania nie je. Asi to nebolo v poriadku.

V evanjeliách sa bežne píše o tom, že tí, ktorí stretli Ježiša Krista a uverili v Neho, o týchto veciach rozprávali vo svojom okolí. Najväčší prírastok kresťanov prišiel, keď židia začali prenasledovanie v Jeruzaleme a kresťania sa rozišli do okolitých krajov a každý o viere v Ježiša rozprával. Vďaka týmto ľuďom cirkev rástla. Nestálo to na farároch, ale na svedectvách obyčajných kresťanov.

Raz, ešte v Chyžnom, sme na biblickej hodine hovorili o tom, ako povedať svedectvo o Ježišovi Kristovi inému človeku. Vysvitlo, že nevieme, čo máme povedať. Dôvod bol: nás to nikto neučil. A to je čudné, pretože základom cirkvi je misia a vždy aj bola.

Myslím si, že sme týmto v rodinách mnoho premeškali. Od malička sme našim deťom mali hovoriť, prečo sme veriaci. Otcovia a mamy si mali sadnúť k deťom a hovoriť, aké požehnanie im viera do života prináša, a toto nebolo. Nehovoriac o tom, že keď sú deti už staršie, alebo dospelé, je to teraz ešte oveľa ťažšie.

A keď sme neboli misionármi vo vlastnej rodine, budeme sa vedieť o duchovných veciach rozprávať s cudzími ľuďmi, kolegami v práci, či priateľmi?

Nemusia a nemajú to byť hĺbavé teologické myšlienky, či odborné úvahy nad biblickými textami, ale praktické životné skúsenosti, ktoré vám viera v Ježiša Krista priniesla. Nedávno som čítal jeden rozhovor s mužom, ktorý sa zaujíma o ufológiu. Rozprával o tom, kde všade na Slovensku sa už ufo zjavilo, a rôzne iné veci okolo toho. Kde-kto vie rozprávať o tom, čomu verí, aj keď sú to niekedy úplné hlúposti. Len veriaci ľudia nevedia rozprávať o svojej viere v Ježiša Krista. Pripadá nám to cudzie, alebo sa za to akoby až hanbíme. Pre mnohých mužov je to doslova neprijateľné. Ako je to možné? Azda sa hanbíme za svoju vieru a svoje presvedčenie?

Ak je základným poslaním cirkvi misia, tak kde je a kto ju má robiť? Na tieto otázky si musíme dať raz konečnú odpoveď. Sme to my, každý otec a každá matka, každý človek v tomto zbore.

AMEN

Piesne: 482; 475; 461; 642 A 24
Texty: Iz 42,1–4; Kol 1,15–19; L 3,15–17.21–22; Ž 1,1–6