Veľkonočná nedeľa 2009

Kázňový text: Rim 6,3–11

Človek sa na tento svet narodí, prežije nejaký čas života a potom musí zomrieť. Tento kolobeh života všetci veľmi dobre poznáme. Niekto prežije na zemi dlhší život, iný zase kratší, ale to povedomie, že všetci zomrieme je v každom jednom človeku. Bežne o ňom hovoria ľudia ako o kolobehu prírody. Je nevyhnutný a nemenný.

Povedal som si, dobre, smrť sa nedá premôcť. Tak to hovoríme, ale je to skutočne aj pravda? Občas to takto vykĺzne aj z úst veriaceho človeka. Ale nemalo by. Pretože ako kresťania veľmi dobre vieme, čo prinieslo Veľkonočné ráno, a to pomenilo aj to, čo my nazývame zákonmi prírody.

Poviem to trochu inak. Najvyšším vrchom na svete je Mount Everest. Je vysoký 8.848 metrov. Do roku 1953 to bola hora, ktorá sa nedala zdolať. Jednoducho to bolo tak. V roku 1924 bol George Mallory naposledy videný tesne pod vrcholom, ale nikdy sa už nedozvieme, či ho pokoril, alebo nie. Dole nikdy nedošiel. Ale od roku 1953 je jasné, že najvyššia hora sveta sa dá zliezť. Dokázal to Edmond Hillary so svojím šerpom. To, čo bolo dovtedy platné a zdalo sa nemenné a nemožné, to títo dvaja muži zmenili. A odvtedy sa na najvyšší vrch sveta dostalo aj 15-ročné dievča (najmladší človek), ale aj 70-ročný muž Japonska. Aj keď o nich už toľko nevieme. Najznámejším mužom navždy ostane práve Edmond Hillery, pretože on ako prvý dokázal, že sa dá dostať na vrchol a dá sa z neho aj zliezť.

Ak mi niekto hovorí o kolobehu prírody a o tom, že človek sa narodí a musí zomrieť, tak ja viem, že to nie je pravda. Táto téza platila iba do roku 32–33. Pretože vtedy Pán Ježiš dokázal, že sa veci môžu udiať aj proti „prírode a jej zákonom“ (sú Božie). Čoho dôkazom je aj Veľkonočné ráno.

Mŕtvy je živý. Bol mŕtvy a je živý naveky vekov, tak to videl apoštol Ján na ostrove Patmos vo svojom videní. Vďaka Pánovi Ježišovi vieme, že sa to dá, že je to možné.

Ježišova smrť a Jeho vzkriesenie je najväčším základom našej viery. Je to pilier, na ktorom ona stojí. Pretože On bol prvý, ktorý zvládol to, čo sa nám zdá z nášho ľudského pohľadu nemožné. A naše spojenie s touto udalosťou potvrdzujú aj slová apoštola Pavla, ktorý kresťanom do Ríma v 6. kapitole svojho listu napísal toto:

Čítanie kázňového textu: Rim 6,3–11

Keď rozprávam rodičom, ktorí prídu požiadať o krst dieťatka, tento biblický obraz, vidím, že väčšina z nich to na začiatku nijako nechápe.

• Čo má čo krst, ako radostná udalosť pri narodení dieťaťa, spoločného so smrťou? • Prečo sa taká radostná udalosť v rodine spája s niečím, čo je pre človeka nepríjemné, čoho sa bojíme a neradi o tom aj rozprávame?

Pokrstení sme boli v smrť Ježiša Krista. Takto hovorí apoštol Pavel. Každý jeden, kto tu dnes sedí a bol pokrstený, bol pokrstený v smrť Ježiša Krista. Ale Pavel ide ešte ďalej, keď hovorí, že sme s ním boli krstom aj pochovaní, teda uložení do hrobu a považovaní za mŕtvych.

Krst skutočne všetci vnímame ako niečo dobré, niečo radostné a pozitívne, ale apoštol hovorí, že krstom je človek zabíjaný a pochovaný do hrobu. Presne tak, ako to bolo pri Pánovi Ježišovi Kristovi. Bol zabitý a Jeho telo uložené do hrobu vytesaného do skaly.

Keď si predstavíte, čo všetko sa dnes udeje, keď človek zomrie, je to množstvo povinnosti a overovania. Ak človek zomrie, musí prísť lekár, aby jeho smrť medicínsky, teda vedecky, podľa našich poznatkov potvrdil. Až potom, keď to potvrdí lekár, môže ho štát vyhlásiť za mŕtveho, teda je potrebné predložiť papiere na matriku, ale ani to ešte nie je všetko. Uložiť telo človeka do hrobu môžete až v zákonnej lehote, teda až po 48 hodinách. Je to teda množstvo nepríjemností. Prečo je krst človeka teda spájaný s touto pre každého z nás nepríjemnou udalosťou?

Pretože krst je doslova a do písmena smrťou človeka. Takto nám to hovorí Božie slovo. Zrozumiteľnejšie je to vysvetliť pri dospelom človeku. Ak niektorý uveril v Krista ako dospelý, má za sebou život, ktorý žil v hriechu. Mnohokrát zlú i nepríjemnú minulosť. Veď všetko, čo robíme bez Boha, je hriech. Ale to, že začne žiť už inak od toho času, to ešte nevymaže jeho zlý život predtým.

Aj v našom štáte je to tak. Ak spáchate nejaký zločin a odpykáte si ho, napriek tomu ostane zapísaný vo vašom registri trestov. A ten sa vymazať nedá. Ale keď zomriete, je všetkému koniec. Môžete spreneveriť peniaze, môžete spáchať akýkoľvek zločin, ale keď zomriete, niet koho potrestať, niet koho postaviť pred súd, niet od koho vymáhať dlžoby. Je koniec.

Toto je podstata sviatosti krstu svätého, ktorý nám Pán Ježiš dal. V deň krstu zomierame a niet koho postaviť pred súd, niet koho volať na zodpovednosť za hriechy, ktoré sme popáchali. Pretože krstom človek zomiera. Sme pokrstení v smrť a pochovaní. Pavel dodáva: …veď, kto umrel, je ospravedlnený od hriechu. To je koniec, táto vec minulosti človeka je vybavená. Spolu s Kristom sme zomreli. Aj my vieme, že o mŕtvych už iba dobre. Mŕtvy človek je už na Božom súde, takže v tomto máme aj my rešpekt. Čiže, čo človek žil do svojho krstu, nech to bolo čokoľvek, je mŕtve a pochované v Kristovom hrobe. Je zavalené kameňom a tam už ostáva navždy. Pavel píše: …čo umrelo, umrelo hriechu raz navždy, čo však žije, žije Bohu.

A tu sme už pri dnešnom tak slávnom a dôležitom dni. Náš krst je aj obrazom znovuzrodenia. Keď sme sa stali jedno s Ním podobnosťou Jeho smrti, práve tak jedno s Ním budeme aj podobnosťou vzkriesenia. Rim 6,5

Takto to na Veľkonočné ráno vyzerá. Všetci, ktorí sme boli pokrstení v meno Trojjediného Boha, boli sme už raz mŕtvi a pochovaní a bolo nám už raz dovolené vstať z hrobu a začať žiť odznova svoj vlastný život. Boli sme vzkriesení k novému životu.

Poviete, si tak dobre. Symbolicky by to teda tak mohlo byť, lenže ja nehovorím o niečom symbolickom, ale o niečom, čo bolo skutočné a reálne. Kristus nezomrel symbolicky. Jeho smrť nebola len nejaká symbolická, nejaká neskutočná. On tam na tom kríži visel reálne a zomieral reálne. Aj Jeho telo bolo reálne položené do hrobu a bol reálne mŕtvy, so všetkým tým, čo sme mu my zavesili svojím krstom na Jeho plecia. …vediac, že náš starý človek spolu s Ním bol ukrižovaný, aby bolo zničené hriešne telo a my sme neboli viac otrokmi hriechu. R 6,6

Všetci, ktorí sme pokrstení v Krista, sme zažili jednu smrť a jedno pochovanie, ale zažili sme s Kristom aj jedno vzkriesenie k lepšiemu a novému životu. Lenže to nie je všetko. Nedostali sme nový život bez minulosti iba tak. Stalo sa to preto, aby sme chodili v novote života.

Toto je však kameň úrazu. Máme nový život, ktorý by mal byť mŕtvy pre hriech, ale živý Bohu. Ale, či si skutočne tak veľmi vážime šancu, ktorú nám Pán Boh dal? Na svojom čele odo dňa krstu nosíme znak kríža. Nie je viditeľný, ale náš život by mal jasne svedčiť o tom, že sme ľudia, ktorí svoju šancu už dostali. Boli mŕtvi s Kristom a skrze Krista boli vzkriesení k novému životu. Podotýkam novému, nie starému, životu s Kristom.

AMEN

Piesne: 136; 123 1.v; 132; 125;156; A: 33
Texty: J 20,1–10; Ž 118,14–24