Veľkonočný pondelok 2009

Kázňový text: J 20,11–18

Istý muž menom Christian Kalb povedal takúto vetu: Niektorí ľudia veľa cestujú, aby videli nové veci; žiaľ, pozerajú sa na ne starými očami.

Dnes svoj príhovor začínam týmto výrokom, pretože ma oslovil. Máme dnes Veľkonočný pondelok a stále spomíname na nedeľné ráno, keď ženy, ktoré išli k hrobu Pána Ježiša, aby sa naposledy postarali o Jeho telo, zažili najväčší šok vo svojom živote. Na vlastné oči videli prázdny hrob a na vlastné uši počuli, že Ježiš vstal z mŕtvych. Pre nás dnes je to dávna udalosť. Nie je to žiadna šokujúca novina. Určite dnes začnú správy na Markíze, alebo Jojke nejakým bombovým útokom, alebo nejakou vraždou. To, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, pre dnešného človeka nie je správa číslo jedna. Provokuje ma trochu aj podanie. Správy v tieto sviatočné dni väčšinou začínajú slovami: Kresťania na celom svete oslavujú…... Všimnite si, nič osobné, niekto iný, niekde inde, len nie ja a nie tu a nie teraz. A sú ochotní popripomínať niekoľko zvykov a tradícií, ale nikdy sa nevenujú základnému faktu – vzkrieseniu z mŕtvych.

No napriek tomu by bolo dobre, aby sme sa pozreli na túto, síce starú, správu novými očami. Očami viery, očami lásky a očami nádeje.

Každá nová správa časom stratí svoju priebojnosť a zaujímavosť, ale sú správy, ktoré dokážu byť pre človeka vždy potešujúce, vždy aktuálne, vždy motivujúce. A vzkriesenie Ježiša Krista takouto správou je.

Inak, viete, kto dnes ráno v Trebejove (Kysaku) zomrel? Nepočuli ste? – toto je správa, ktorá ľudí zaujme. Sme hneď pozornejší a vnímavejší. Aj keď to môže byť niekto, koho nepoznáme dobre a jeho smrť sa nás nijako nedotkne.

Odpoveď je nikto. Oveľa dôležitejšie je, či viete, kto v takéto ráno vstal z mŕtvych. Nie, kto zomrel, pretože to nám nepomôže. Správa o vzkriesení sa nás dotýka. Dotýka sa nášho života, ovplyvňuje našu budúcnosť. To, že niekto zomrel, to veľa vecí nezmení, a najmä, ak to bol niekto ďaleký. Preto je dôležitá, preto sa na ňu treba pozrieť inými, novými očami.

Skúste dnes počúvať a vnímať Božie slovo ako najnovšiu informáciu zvestovanú iba vám a nikomu inému. Predstavte si, že sedíte pred televízorom a počúvate správy zo sveta a medzi nimi je jedna, ktorá je pre vás osobne veľmi dôležitá. Nešla cez tlačovú agentúru, zaznamenal ju jeden z očitých svedkov, ktorý Ježišov hrob videl prázdny. Bol to evanjelista Ján a píše sa v nej:

Čítanie kázňového textu: J 20,11–18

Správanie sa Márie Magdalény bolo veľmi zvláštne. Videla prázdny hrob, videla dvoch anjelov, ktorý jej oznamovali, že Ježiš vstal a že žije, rozprávala sa o tom, ale vôbec neuvažovala nad tým, čo počula. Akoby všetky jej vnemy boli v tej chvíli vypnuté. Bola naprogramovaná, že ide pomazať Ježišovo telo do hrobu, a stále prežívala smútok a bolesť nad Jeho smrťou, ktorú videla na vlastné oči, lebo stála pod krížom. Je to pochopiteľné, takýto hrôzostrašný obraz zo svojej pamäte len tak ľahko nevymažete. Dokonca ani príchod samotného Ježiša, ktorý sa pred ňu postavil, ju neprebral z toho, čo mala v pláne. Všetko si to pripravila premyslela, čo, kedy a ako urobí. Čo všetko je ešte pred ňou, a čo ju ešte čaká.

Nie je to predsa nič zlé. Určite už všetci máme premyslené, čo budeme dnes poobede robiť, kam chceme zájsť, koho navštíviť. Koho ešte treba ísť oliať atď., atď.

Skúste na to teraz nemyslieť, pretože sa vám stane to, čo sa stalo Márii Magdaléne. Prehliadnete Toho, kto je dnes tak veľmi dôležitý a to podstatné, čo aj pre vás urobil. Dnes je veľmi veľa takýchto Márií aj tu v dedine. Možno pre svoj žiaľ, pre svoje bolesti a trápenia prehliadajú Toho, kto je veľmi dôležitý. Pre všetky starosti a všelijaké prípravy s týmito našimi slovenskými zvykmi ozaj nevidia dôležité veci, ktoré sa odohrávajú tak veľmi blízko. Možno preto, že si ako Mária myslia, že je mŕtvy, že je koniec, že je zbytočné zaoberať sa Ním. Asi by sme mali na nich nejako zakričať, ako vtedy Ježiš na Máriu Magdalénu, žeby sa zobudili a spamätali. Že Veľká noc je aj pre nich, že to Ježišovo víťazstvo nad smrťou je aj ich víťazstvom. Škoda len, že na mnohých to nezaberá, ale na Máriu to zabralo, a pozrela sa na to novými očami.

Je zvláštnosťou, že vôbec Mária mala problém rozpoznať Pána Ježiša. Podobne to bolo aj s učeníkmi idúcimi do Emaus. Tam sa však píše, že ich oči boli držané, aby ho nespoznali. Uvedomili si to až po lámaní chleba. Ale napríklad, učeník Tomáš sa mohol dotknúť Ježišových rán. To bol očividný a rukolapný dôkaz. Nevieme, či oslávený Ježiš vyzeral inak ako pred ukrižovaním. Ale venovať sa tomu, by bolo len špekulovaním. Keď na Máriu Ježiš zakričal, hneď ho spoznala a povedala: Rabbúni, to znamená Majstre.

Mária Magdaléna je dokonalým príkladom človeka, žijúcim v minulosti a obracajúcim sa za tým, čo už bolo. Pozerá sa do hrobu a nedokáže prijať to, že Ježiš žije. Napriek zázrakom, ktoré na vlastné oči pri Ježišovi Kristovi videla, stále pozerá a vidí len piatok, smrť, utrpenie, križovanie. Mária sa úplne vžila do pozície ochrankyne Ježišovho mŕtveho tela. Aj keď ju o to nikto nežiadal. Vidí Ježiša tvárou v tvár a pýta sa: Kde si mi dal Ježišovo telo? Lebo si myslí, že je záhradník. Zobrala si do hlavy, že sa musí postarať o mŕtvolu. Nič iné si nepripúšťa.

Pri všetkej úcte k našim zosnulým, ani našim poslaním nie je byť strážcom zosnulých. Kto je príliš zahľadený do minulosti, kto príliš pozerá do hrobu, nevidí nové veci a nové skutočnosti, ktoré sa okolo nás dejú. Od Veľkého piatku a Bielej soboty je už všetko inak, všetko sa zmenilo, nič nie je také, aké bolo predvčerom.

V živote veriaceho človeka nie je nič, čo by bolo iba Veľkým piatkom. Čo by nemalo už žiadne východisko a žiadne riešenie. Niet beznádejnej situácie pre toho, kto pozná Ježišovo vzkriesenie a pozerá sa naň novými očami viery. Po každom smutnom a beznádejnom piatku prichádza radostná nedeľa, ktorá hovorí, že všetko je inak, ako to vyzeralo na začiatku.

Pre nás kresťanov dokonca ani smrť nie je beznádejná. Pretože v hrobe veriaceho človeka svieti svetlo vzkriesenia. Nie je tmavý, je tam akoby prerazený tunel von, preč odtiaľ.

Na tento pohľad viery potrebujeme nové oči. Nepozerajte sa na to tak ako Mária Magdaléna, že nevnímala to, čo mala pred očami.

Možno aj vy máte dnes pocit: • No, kto vie, či je to skutočne tak? • Či si to rokmi cirkev trochu neprikrášlila?

Pýtam sa: • Prečo toľko nedôvery? • Prečo sa na tieto veci pozeráte stále tými starými očami pochybností a beznádeje? • Prečo hľadáme iba mŕtve telo Ježiša?

My predsa nezvestujeme mŕtveho Krista. Neobraciame sa za Veľkým piatkom. Dnes je už všetko inak, ako to bolo predvčerom. Toto si, bratia a sestry, musíme uvedomiť. Nehovoríme o mŕtvom Kristovi, nezvestujeme mŕtveho Krista. Po Veľkom piatku je vždy Veľkonočné ráno, a to sa týka aj našich životov.

AMEN

Piesne: 122; 130; 126; 135; A: 35
Texty: J 21,1–14; Ž 116,1–9