6. po Svätej Trojici 2009

Kázňový text: Sk 11,1–18

Ak ste pozorne sledovali tento text, určite ste zbadali, že hovoril o niečom, čo v tom čase malo byť už úplne samozrejmé. Keď Pán Ježiš v 40. deň po svojom vzkriesení vstupoval na nebesá, povedal učeníkom, aby chodili po celom svete, kázali evanjelium všetkému stvorenstvu a krstili všetky národy. Bolo to povedané zrozumiteľne a dostatočne jasne. Učeníci už nemali robiť rozdiel medzi pohanmi a medzi židmi. Ich Majster ich poslal ku všetkým ľuďom, z akéhokoľvek národa.

Po zoslaní Ducha Svätého kázal učeník Peter v Jeruzaleme, kde boli ľudia z mnohých národov, ale keďže prišli do Jeruzalema a Jeruzalemského chrámu, mali blízko k židom. Buď konvertovali na židovstvo, alebo boli židia žijúci niekde v zahraničí. Takže túto udalosť ako veľký krok k misii pohanov nazvať nemôžeme.

Napriek tomu sme dnes v našom texte počuli, ako sám Peter mal ohromný problém po nejakom čase, po všetkých tých udalostiach, vojsť do pohanského domu. A ako sa zo začiatku zdráhal dostať sa vôbec do kontaktu s nežidmi. Táto Petrova reč len dokazuje, aké ťažké bolo židom nájsť si cestu k pohanom, a ako komplikovane ich Pán Ježiš k tomuto musel viesť.

Sú veci, pri ktorých nestačí povedať niečo len raz, a príde požadovaná zmena. Keď Pán Ježiš vstupoval na nebesá, povedal to svojím učeníkom jasne, ale vidíme, že nejaký čas potom to ešte vôbec jasné nebolo.

Je zaujímavé, že oveľa viac bol v tomto aktívnejší apoštol Pavel. On si jednoznačne uvedomoval, že jeho práca je na misii medzi pohanmi a vôbec nemal problém s tým, kto žid je a kto nie je. Apoštola Petra to musel Pán Ježiš naučiť komplikovane cez videnia a všelijakých poslov.

Tu sa chcem zastaviť a trochu odbočiť od histórie k súčasnosti. V poslednej dobe mám pocit, že sa vo svojich kázňach často opakujem. Neviem už celkom roztriediť, či som o tom hovoril tu v Obišovciach, alebo ešte v predošlom zbore, všetko sa mi to akosi pletie. Keď nad niečím rozmýšľam, vždy ma napadne: toto som už hovoril, na túto vec som už upozorňoval a toto sme už rozoberali. Uvedomujem si však, že niekedy nestačí povedať jednu vec raz. Že niektoré veci nám Pán Boh musí pripomínať viackrát, aby sme sa pohli z miesta a zo zaužívaných zvykov.

Pre židov boli pohania neznabohovia a apoštola Petra v tomto nepresvedčili ani Ježišove slová pri vstúpení. Musel mu to teda Pán Ježiš veľmi názorne pripomenúť, až tak sa to potom naučil.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––––
Už dávnejšie sa stalo, že malá delegácia z jedného zboru prišla za biskupom sťažovať sa na svojho farára.

• Brat biskup, on stále káže tú istú kázeň. Každú jednu nedeľu počúvame to isté. Musíte s tým niečo urobiť.
• A pán biskup zareagoval hneď otázkou: A o čom je tá kázeň, čo ju stále opakuje?

No, a cirkevníci nevedeli povedať nič. Rozhodnutie bolo: Nech vám pekne ďalej káže to isté, kým si to nezapamätáte.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––––

Aj také sa stáva, aj keď to toho kazateľa neospravedlňuje.
My sme v tom veľmi zvláštny. Človek zaeviduje aj nejakú novú vec, zoberie ju na vedomie, ale to ešte neznamená, že ju prijal. S mnohými novými zmenami nesúhlasíme, a aj keď ich začneme akceptovať, nepáči sa nám to a vieme to dať aj dostatočným spôsobom najavo. No, a keď nakoniec nemáme inú možnosť, tak sa s tým uspokojíme.

Spomeňte si, ako sme s nevôľou niekedy dávno prijímali nový spevník. Hlavne pre starších to bolo ako rana pod pás. Niečo viem, v niečom som od mladosti vyrastal a teraz prichádza zmena, ktorú neviem tak ľahko prijať. A vidíte to dodnes, keď sa niekde otvorí diskusia okolo spevníka, stále sa nájdu kritici, ktorí na ten starý nezabudli. Nový spevník má vyše 20 rokov a my ho ešte stále voláme nový. Aj to svedčí o tom, ako ťažko je prijať nejakú zmenu, a ešte ťažšie je, aby ju aj ľudia v zboroch vedeli akceptovať a zžili sa s ňou.

Keby sme tak dnes dali hlasovať, ktorý spevník bol lepší, neviem, či by sme aj po 20 rokoch prehlasovali ten predošlý.

To len dokazuje, aké to bolo aj pre židov ťažké, zrazu prijať a akceptovať aj pohanov. A s akým úžasom, ale aj s nevôľou, prijímali konštatovanie apoštola Petra, že Duch Svätý zostúpil aj na pohanov. Evanjelista Lukáš, ktorý napísal Skutky apoštolov, to zachytil slovami: …uspokojili sa a velebili Boha hovoriac: Teda aj pohanom dal Boh pokánie, aby mali život. Nečudujme sa tomu, že sa táto vec rodila tak ťažko. Židia boli celý život vychovávaní a vedení k tomu, že sú výnimočnejším národom ako všetky ostatné. Že sú prví medzi mnohými a nakoniec sú iba jedny z mnohých.

Celá táto Petrova správa o tom, ako ho Pán Boh voviedol do domu Kornéliovho, je správou pre celú cirkev. Učí nás pokore a skromnosti a vedie k tomu, aby sme neboli príliš upjatý na seba alebo na určité formy a spôsoby viery.

Pamätám sa na čas, keď v Rankovciach na službách Božích prvýkrát vystúpila mládež a spievala za doprovodu gitary. Pre niektorých ľudí to bola Sodoma a Gomora. Niečo absolútne neslýchané a neprijateľné. Niektorí vychádzali z kostola pohoršení, pretože také niečo v kostole nemá čo robiť. A bol to aj určitý boj, aby niečo také prešlo. Aj keď sa o citarách a oslave Pána Boha na nich v Biblii na viacerých miestach píše. Problém bol, že ľudia na gitaru neboli naučení.

Veci sa trochu zmenili a my si v kostole s úsmevom pozrieme, ako nám deti zahrajú scénku a myslím si, že sme pochopili, že sa môžeme aj usmiať a že môžeme byť aj prirodzení. A nikomu nevadí, že na Vianoce malé deti popletú básničku, či sa zaseknú v nejakom naučenom texte a farárovi častejšie v kázni vybehne slovo z východniarčiny. Musím povedať, že na Gemeri to viac bilo do uší.

Ale sú aj ďalšie veci. V niektorých zboroch fungujú rodinné spoločenstvá. Stretávajú sa aj mimo nedeľných služieb Božích a niektorí si myslia, že toto rozdeľuje a rozbíja cirkev, lebo nie sú ako všetci ostatní. Na ich stretnutiach im nehrá organ, ale hudobná skupina a cirkev ich má problém prijať a akceptovať takých, akí sú.

Bojíme sa všetkého nového, čo prichádza. Je to pochopiteľné, nie všetko nové je hneď dobré. Ale vzťah židov a pohanov, ktorí uverili v Krista, nás dnes učí veľkej tolerancii. Toto v cirkvi bolo a stále bude. S novými ľuďmi prichádzajú nové spôsoby a nedá sa to zastaviť. A myslím si, že by to ani nebolo dobré.

Ak budeme v cirkvi priveľmi strážiť to, čo tu doteraz bolo, staré spôsoby a formy, uzatvoríme sa pred svetom a pred ľuďmi. A takú cirkev tu Pán Ježiš nikdy nechcel mať.

Ale je tu aj druhá strana mince. Sú ľudia, ktorí hovoria: Toto nie je evanjelické, toto nie je lutheránske, toto nič dobré našej cirkvi neprinesie.

Ja by som v tejto veci bol za to, aby sme skúmali, čo je a čo nie je biblické. Aby sa nám potom nestalo, že sa budeme s úžasom diviť, že aj takýmto ľuďom dal Boh milosť, aj týchto prijal a dal im večný život.

Na detskom tábore sme s deťmi preberali podobenstvo o Farizejovi a publikánovi. Kto by bol pri východe z chrámu povedal, že ten publikán bol Bohom vypočutý a ten zbožný farizej nie? To je ten paradox.

Myslím si, že sa tak, ako apoštol Peter, aj my dnes musíme učiť tolerancii a láske. Nezatvárajme dvere našich spoločenstiev ľuďom, ktorým Pán Boh otvoril dvere nebeského kráľovstva.

AMEN

Piesne: 396; 456; 199; 570; A:61
Texty: 5 M 15,7–8.10–11; 1Pt 1,13–21; L 9,51–62; Ž 139 1–4.6–12