11. po Svätej Trojici 2009

Kázňový text: Sk 9,36–43

Chcel by som dnes od vás, aby ste si spomenuli na poslednú rozlúčku, posledný pohreb niekoho z vašich blízkych. Nejde mi o to rozplakať vás, len o to, aby ste si predstavili, čo ste vtedy, ako blízky človek, prežívali. Nie je to iba nejaký pocit človeka bez nálady. Je to smútok a bezmocnosť, s pocitom bolesti a straty.

Asi najhoršie poznanie pritom je poznanie, že tá rozlúčka je konečná, že toho človeka už nikdy viac neuvidíte a nikdy viac sa k vám neozve, nestretnete ho niekde na ulici a neobjímete ho. Z vášho života je navždy preč. Ostanú iba spomienky a minulosť, ktorá sa nedá vrátiť, nedá zopakovať. Tie pocity sú vtedy veľmi ťažké.

Veľmi nepríjemný je aj pocit bezmocnosti. Vždy existuje nejaká nádej, nejaká možnosť, nejaké riešenie. Keď je človek chorý, aj keď lekári povedia, že z medicínskeho hľadiska už nevedia nič urobiť, vždy ešte existuje aspoň zrniečko nádeje, veď sa môže stať malý zázrak, ešte môže prísť zmena. Ale smrť je koniec, všetky nádeje, ktoré človek v sebe živil, na ktoré sa ako tak spoliehal, sú v tej chvíli preč. Sú márne a zbytočné. Toto poznanie je veľmi bolestivé, už nie je nádej, už nie je nijaká možnosť.

A teraz si predstavte, že je vo vašej moci niečo také zmeniť. Žeby ste mali silu vrátiť život. Niekomu, alebo niečomu. To by bola ozaj úžasná vec. A ja vám dnes chcem povedať, že je taká možnosť, že ju máme priamo my, každý jeden bez rozdielu. Viem, že je to dosť odvážna veta. A myslíte si, že teraz trošku blafujem. Ale ja vážne myslím na vzkriesenie, ktoré je v moci ľudí, aj takých, ako sme my.

Myslím na vzkriesenie Tabity, ženy, ktorá už roky je v Božom slove symbolom pomoci a služby, ochoty a štedrosti, nezištnej lásky a dobročinnosti. A keď dnes hovorím o vzkriesení, tak myslím práve na vzkriesenie takéhoto života. Života príkladnej starostlivosti a služby. A toto vzkriesenie je v našej moci. Na toto máme aj schopnosti, aj možnosti. Vzkriesiť späť lepšie vzťahy a vzajomnú pomoc a súdržnosť.

Viem, že ste čakali nejaký iný uzáver. Aj keď, aj tou cestou môžeme ísť. Vzkriesenie z mŕtvych pozná aj Biblia skôr ako niečo výnimočné, ale nie nemožné. Tých prípadov v Božom slove dokážeme spočítať na dvoch rukách. V Starej zmluve je to vzkriesenie syna sareptánskej vdovy, ktoré urobil Eliáš.

V Novej zmluve tri Ježišove vzkriesenia:
• mládenca z Naim – ohromný prejav Ježišovho súcitu so ženou, ktorá už nemala nikoho,
• Jairovej dcéry – išlo o prejav Ježišovej moci v dome pohana a
• vzkriesenie Lazara – znova prejav Ježišovej moci, po ktorom sa začalo otvorene plánovať jeho zavraždenie.
• Ešte veľmi zvláštne vzkriesenia mŕtvych pri Ježišovej smrti, ktorí sa ukázali v Jeruzaleme (nevieme počet)
• V prvotnej cirkvi to bolo ešte vzkriesenie mládenca, ktorý počas Pavlovej kázne zaspal a padol z okna – spôsobilo to veľkú bázeň pred celým zhromaždením.

A nakoniec to Petrovo vzkriesenie Tabity, ktoré tiež nebolo nijako extra vopred plánované. Peter vôbec netušil, prečo ho do Jopy volajú. Bola to iba ponuka: nech ti nie je zaťažko prísť k nám. No, čo si mal apoštol Peter pod tým predstaviť? Všetky tie situácie boli viac výnimočné, ako bežné.

Určite bolo viac pohrebov, ktorých sa zúčastnili, či už učeníci, alebo Pán Ježiš a neurobili vzkriesenie. Nezasiahli Božou mocou. Práve to je tá výnimočnosť. Biblia hovorí: ***….človeku je uložené raz umrieť a potom príde súd. *** Nie je dôvod toto rozhodnutie meniť, pretože to nie je rozhodnutie človeka. Aj keď my ľudia takéto dôvody vždy máme a vždy by sme mali. Skoro pri každom pohrebe by tí najbližší povedali, veď by ešte mohol, mohla trošku požiť. Vždy je dôvod na život. Ale rozhodnutie o tom, či má človek zomrieť, alebo žiť robí Boh.

Tak to bolo aj vtedy v Jope. Aj keď sa v tom texte vôbec nehovorí, že Tabita chcela ešte žiť. Píše sa, že onemocnela a zomrela. Nie je tam zmienka o tom, že by ona vyjadrovala počas choroby nejakú túžbu žiť. Dôvod na život tejto ženy mali ľudia v tomto meste. Píše sa tam o ženách vdovách, ktorým pomáhala, šila im plášte a sukne a dávala štedré almužny a oni si vtedy uvedomili, že ju potrebujú. Že jej odchodom veľmi veľa strácajú.

Myslím si, že toto svedectvo donútilo Petra, aby niečo urobil. Možno v tej chvíli ani sám nevedel, aká je vôľa Pána Ježiša Krista a prečo sa práve on v tom dome ocitol. Ale viem si predstaviť, aký musel byť Peter ohromený, keď ho obstúpilo množstvo žien a ukazovali mu, čo všetko pre nich Tabita urobila. A tak poslal všetkých von a začal sa modliť.

Krásny dôvod na život, ktorý nevychádza z človeka, ktorý zomiera, ale z ľudí, ktorí ho potrebujú. A tu si uvedomte, že to nebola iba rodina. Nie len zopár tých najbližších, ale množstvo cudzích ľudí, ktorí prijali službu z jej rúk. Nech sa vám nezdá hlúpe, keď sa teraz opýtam, koľko ľudí by sa prihovorilo dnes za mňa, za vás, ktorí by prišli dosvedčiť moju, či vašu ochotu, štedrosť a službu?
Kto by sa prihovoril a vydal svedectvo o našej štedrosti a dobročinnosti?
Mal by sa vôbec kto pri nás za niečo také postaviť?

Myslím tie otázky ozaj vážne. Ale musím pripomenúť, že nie sme spasení pre dobré skutky, ale veriaci človek slúži a pomáha preto, že to vyplýva z jeho viery.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––––––––––––-
Fiodor Michajlovič Dostojevský napísal jednu poviedka o cibuli a starenke.
Žila raz jedna starenka, ktorá v živote nič dobré neurobila. Zomrela a služobníci Lucifera ju zobrali do ohnivého jazera.

Strážny anjel sa bezmocne pozeral a hútal v pamäti, či ozaj táto žena nikdy nikomu nepomohla. A vtedy si spomenul, že raz jednej žobráčke dala jednu jedinú cibuľu.

Išiel za Pánom Bohom, predniesol svoju prosbu a aj dôvod, prečo by tú starú ženu bolo treba zachrániť. A Pán Boh súhlasil. Spusť tú istú cibuľu do jazera a ak ju po nej vytiahneš, bude zachránená pre večnosť.

Anjel aj tak urobil. Nahol sa nad ohnivé jazero tak, aby sa starenka mohla chytiť cibule a začal pomaly ťahať. Ale keď ju ťahal, starenka kopala a odstrkovala všetkých, ktorí sa jej chceli chytiť a využiť príležitosť. Lenže všetko to poťahovanie a trhanie cibuľa nevydržala, roztrhla sa a ona ostala v ohnivom jazere.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––––––––––––––-

Je to iba poviedka, ktorá sa však postupne v praxi života dnes stáva realitou. Nie to, že anjeli musia každého vyťahovať z pekla po cibuli, ale že si ľudia prestali pomáhať.

Dnes sa málokto aj na dedine zastaví, aby vám pomohol s ťažkou taškou, alebo s niečím podobným. Ľudia sa hanbia druhého človeka poprosiť o pomoc, lebo v tej chvíli sa cítime veľmi zaviazaní, a to už treba nejakým spôsobom aj vrátiť. Neostať nikomu nič dlžný – to je heslo dnešného človeka.

V minulosti oveľa viac fungovala vzájomná pomoc a bolo to vidno aj na tom, že ľudia mali k sebe bližšie. Rodinné, ale aj susedské vzťahy, boli lepšie. Ak ich dobré ešte máte, snažte sa ich zachovať, ak už nie, snažte sa ich obnoviť, lebo toto bude naša skaza. Zase budem apelovať na to, že sme bratia a sestry. A to si nehovoríme iba pre nič za nič. Tak sa jeden voči druhému máme aj správať.

Preto som na začiatku povedal, že je v našej moci urobiť zázrak vzkriesenia. Oživiť štedrosť a ochotu pomáhať a slúžiť. Nepozerať iba na seba, nemyslieť iba na seba. Božie slovo hovorí, že Pán Boh sa postará, aby sme mali dostatok pre seba i nadbytok pre každý dobrý skutok. Tak, prečo i ten nadbytok míňame znova iba na seba?

AMEN

Piesne: 481; 500; 202; 496; A:80
Texty: Zach 4,6; R 7,14–25; Luk 18,9–14; Ž 33,3–4