15. po Svätej Trojici 2009

Kázňový text: R 1,16

Keď apoštol Pavel písal tieto slová kresťanom žijúcim v Ríme, malo to byť jeho vyznanie. Napísal to hneď v úvode svojho listu. Bolo dôležité predstaviť sa, pretože Pavel sa do Ríma chystal a chcel, aby skôr, ako tam dorazí, vedeli, kto je, v čo verí a aké má názory.

Celý tento list Rímskym bol veľmi dobrou myšlienkou ako sa predstaviť kresťanom, medzi ktorých chcel prísť, a povedať o sebe tie najdôležitejšie veci. Mňa pri čítaní týchto slov napadlo, že sa to podobá tomu, čo dnes ľudia veľmi podobným spôsobom používajú.

Hľadali ste si, povedzme v posledných desiatich rokoch, prácu? Ak áno, budete presne vedieť, o čom hovorím. Čo potrebujete, keď sa uchádzate o nejaké zamestnanie v dnešnej dobe? Profesný životopis. Je to nutnosť. Ak vás dnes majú prijať do zamestnania, musia o vás vedieť aspoň základné veci vášho života. Preto so žiadosťou o prácu musíte poslať aj svoj životopis. Na internete som si našiel, čo by taký profesný životopis mal obsahovať.

1. Osobné údaje – kto ste, kde ste sa narodili, kde žijete
2. Pracovná prax – kde ste už boli zamestnaný a akú prácu ste v minulosti vykonávali
3. Vzdelanie – aké školy máte ukončené, prípadne nejaké kurzy
4. Ďalšie schopnosti – či ovládate nejaký cudzí jazyk, prácu s PC
5. Záujmy – niečo, čo radi robíte a čo by ste mohli využiť vo svojom budúcom zamestnaní
6. Referencie – odporúčania z predošlých zamestnaní

Takto to funguje dnes. Prečítajú si váš životopis a keď ich zaujme, pozvú vás na nejaký osobný pohovor.

Na mňa takto nejako zapôsobil aj list apoštola Pavla do Ríma.

1. Osobné údaje – Pavel sa v úvode predstavil, povedal, že je služobníkom, Ježiša Krista a že je povolaný apoštol, oddelený zvestovať evanjelium.
2. Spomenul trochu svoju prax, pretože privádzal k viere už mnohé národy na svojich misijných cestách. Spomenul, na ktorých miestach bol.
3. V oblasti vzdelania napísal, že prijal milosť a apoštolstvo a že bol povolaný priamo Ježišom Kristom.
4. V liste neskôr spomína aj mnohé svoje schopnosti a hovorí o svojom učení.
5. Potom hovoril aj o svojich záujmoch, čo má rád a na čom mu v živote najviac záleží
6. No, a v tom liste nájdete aj preferencie, sú tam vymenovaní ďalší Pavlovi spolupracovníci, ktorí ho ako apoštola rešpektujú, poznajú a prijímajú jeho svedectvo.

Je to obraz, ktorý chcem dnes použiť. Určite nemôžeme nazvať list Rímskym profesným Pavlovým životopisom, to nebola ani jeho predstava. Nemal to byť, a ani to nie je, list o apoštolovi Pavlovi, ale skutočne sa v ňom apoštol na začiatku snaží predstaviť a ukázať v koho a ako verí.

Moja otázka dnes na vás, bratia a sestry, je, či to, že ste veriaci ľudia, patrí k vášmu bežnému predstaveniu?
• K takým tým základným znakom vašej osobnosti?
• Napísali by ste si do profesného životopisu, ak by ste sa uchádzali niekde do zamestnania, že ste veriaci ľudia?
• Alebo ste viac toho názoru, že sa to tam nehodí a že to do takýchto oficiálnych papierov nepatrí?

Sú ľudia, ktorí hovoria, že viera v Boha je ich osobná vec, do ktorej nikoho nič nie je. Dokonca som nedávno bol na školení o ochrane osobných údajov, kde sa hovorilo o tom, že vierovyznanie patrí k osobným údajom tak, ako rodné číslo. Teda, ak je pri vašom mene napísané, že ste evanjelik augsburského vyznania, už je to osobný údaj, ktorý by mal byť chránený a verejne sa nesmie uvádzať.

Osobne si myslím, že to, že je niekto veriacim človekom, vo veľkej miere ovplyvňuje jeho osobu, charakter a správanie. A ľudia vo vašom okolí by to mali vedieť a mal by to vedieť aj váš zamestnávateľ. Nie je sa za čo hanbiť a nie je ani čo skrývať.

Apoštol Pavel to hneď v úvode svojho predstavenia povedal slovami: ….nehanbím sa za evanjelium Kristovo…. V podstate tým chcel povedať, že viera v Ježiša Krista má na jeho život vplyv. A ak má povedať niečo o sebe, nejako charakterizovať seba samého, nemôže vynechať túto dôležitú vec.

Je to vo vašom živote, bratia a sestry, dôležité?
Nehanbíte sa za evanjelium Ježiša Krista?

Ak máme niečo o sebe povedať, začneme menom, priezviskom, povieme, kde bývame, čo robíme, potom prípadne spomenieme, či sme vydatý, ženatý….. A ďalej? Myslím, že hneď potom nasledujúci dôležitý údaj pre veriaceho človeka je to, že sa nehanbí za Ježiša Krista.

Pred pár mesiacmi v televíznych novinách bola správa: Nejakí rodičia išli so svojimi deťmi na starej škodovke na mariánsku púť. Počas jazdy im odletelo zadné koleso a havarovali. Hneď pri tom bola televízia a jej redaktor sa ich pýtal, čo sa stalo. Ako prvý hovoril otec, že išli na púť a že sa išli poďakovať Bohu, potom hovorili ešte dve malé deti, že sa báli, ale že tiež ďakujú Pánu Bohu, že ich zachránil, lebo sa mohlo stať i niečo horšie.

Čo mňa veľmi prekvapilo bolo, že hovorili rovnako, a každý z nich vo svojej odpovedi spomenul Pána Boha. Bolo vidno, že tým žijú, že Boh do ich každodenného života patrí, aj viera v Neho je pre nich samozrejmá ako každodenný chlieb.

A nemuseli začať vetou: my sme katolíci, alebo my sme veriaci, aby to všetci vedeli. To by bolo umelé. Život s Bohom je pre veriaceho človeka samozrejmá vec. A malo by byť samozrejmé, že o Bohu hovorí.

Nežiadam od vás, aby ste niekde, hneď potom, čo poviete svoje meno a priezvisko, povedali: a som lutherán a chodím do kostola. Myslím, že to by vôbec nebolo dobré svedectvo. Zo slov veriaceho človeka musí byť cítiť, že s Bohom žije, že jeho konanie vidí dennodenne vo svojom živote.

Spýtam sa priamo: Čo myslíte, ako skoro by cudzí človek pri rozhovore s nami prišiel na to, že sme kresťanmi? Hovoríme úplne bežne o Božej pomoci? Je to poznať aj na našich rozhovoroch a našom konaní?

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––
Istý mladý advokát potom, čo sa osamostatnil, si zariadil prekrásnu kanceláriu. No, a vrcholom všetkého bol luxusný telefón, ktorý sa vynímal na písacom stole.

Práve mu ohlásila sekretárka prvú návštevu, prvého klienta a advokát ho najprv nechal zo zásady asi štvrťhodinku čakať. Aby naňho urobil ešte väčší dojem, keď vstúpil ten človek do miestnosti, zdvihol slúchadlo a predstieral dôležitý rozhovor: „…áno, pán riaditeľ, zbytočne strácame čas. Áno, keď tak veľmi chcete… ale nie, pod dvestotisíc korún nejdeme… Samozrejme… Dovidenia!"

Položil slúchadlo a na klientovi videl, že bol ozaj v rozpakoch. Zdal sa byť úplne zmätený. No, a mladý právnik sa ho triumfálne pýta: „Želáte si, pane?"

Ten muž sa na neho veľmi divne pozrel a hovorí: „Ja… som montér…z tele­komunikácií a prišiel som vám zapojiť telefón…"
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––-
Musela to byť poriadne trápna situácia.

Ak sa na veriacich ľudí len hráme, má to veľmi podobný výsledok, ako to bolo pri tom právnikovi. Väčšinou to končí poriadnym fiaskom. Či je niekto veriacim, alebo nie je, nezisťujeme podľa toho, koľkokrát povie, do ktorej cirkvi patrí, ale podľa toho, ako prirodzene vie o Bohu a Božej pomoci rozprávať.

Z niektorých úst to znie veľmi umelo, z iných absolútne prirodzene, lebo je to súčasť života.

AMEN

Piesne: 284; 316; 534; 638; A:67
Texty: 5M 4,29–31; F 4,1–6;