17. po Sv. Trojici 2009

Kázňový text: Zachariáš 7:8–13

Bolo to okolo roku 520 pred narodením Ježiša Krista. Z Babylonského zajatia sa po 75 rokoch vrátili prví ľudia do zničeného mesta Jeruzalem, ktoré celý ten čas ležalo v troskách a ruinách. Začala sa veľká obnova mesta, hradieb, Jeruzalemského chrámu, zasväteného jedinému živému Bohu, a ich domov a príbytkov. Napriek všetkým ťažkostiam to pomaly postupovalo. Nakoniec sa podarilo obnoviť chrám a začať bohoslužbu.

Aj keď už stavba nebola taká slávna, ako to bolo za Šalamúna. Ani vybavenie chrámu nebolo také cenné a hodnotné. Veď pre židov to boli povojnové roky a všetko, čo robili, robili v biede a chudobe. Ale podarilo sa. Mohlo to byť všetko znova hotové a rozvíjať sa ďalej, napredovať.

Až na to, že podľa slov proroka Zachariáša sa nezmenili ľudia. Akoby celé to 70-ročné zajatie pre židov neprinieslo požadovaný výsledok. Mal to byť výchovný trest. Židia zabudli na Hospodina a zabudli na ľudskosť, preto prišlo zajatie. Ale po návrate to predsa malo byť iné. Z Babylona sa mali vrátiť iní ľudia. Nové generácie, s novým myslením, s novou úctou k Bohu i k ľuďom. Ľudia poučení minulosťou, krutou históriou ich otcov a starých otcov. Všetko malo začať odznova.

Len realita bola iná. Veľké očakávania sa vôbec nenaplnili. Nové generácie boli veľmi podobné tým starým, predošlým. Prorok Zachariáš konštatuje, že zmena v ľuďoch neprišla. Chrám sa opravil, mesto sa zrekonštruovalo, domy sa postavili nové, ale nové generácie sa veľmi podobali tým predošlým. Židovský národ ostal tvrdým, neohybným národom, ktorého bolo veľmi ťažké napraviť. V slovách prorokov to niekedy vyznievalo až tak, že sám Boh bol akoby bezradný.

Dnes musím povedať, že sa veľmi teším z opravy tohto kostola. Opravili sme strechu na veži, čoho sme sa dosť báli, od minulého roku máme nové okná, aj niektoré dvere. Vyšla nám veľká vec, vďaka vám a vašej ochote a práci. Ale ešte zďaleka to nie je to všetko, čo by bolo potrebné urobiť a čo by sa ešte urobiť mohlo. Táto časť roboty, o ktorej chcem teraz hovoriť, je podstatne ťažšia. A teraz nemyslím už na žiadne stavebné, ani maliarske roboty, ale na zmenu človeka. Opraviť dom, či postaviť nový, vymaľovať, či poopravovať omietky je v dnešnej dobe ťažká práca, najmä, keď nie je dostatok financií. Ale dá sa zvládnuť, čoho dôkazom je aj tento kostol.

• Ale viete, aké opravy by sme potrebovali my ľudia?
• Ako by sme potrebovali opraviť naše deti?
• Koľko všelijakých starostí máme vo svojich rodinách, kde by sa tiež zišla nejaká generálka zvonku, či zvnútra?
• Aké zmeny by boli potrebné, aby naše rodiny boli znova rodinami?

Lenže toto nie je ako opraviť dom, vymaľovať ho, či urobiť nejaké stavebné úpravy. • Keď máte problémy s manželom, či manželkou, a vaše manželstvo sa rozpadáva, neviete sa už spolu ani v pokoji a kľude porozprávať, nezavoláte odborníka, nezaplatíte mu a nepočkáte, kým to opraví.
• Keď sa hádate s rodičmi, či s niekým blízkym, nemáte odborníkov, aby vás za jeden, či dva dni uzmierili. To nie je ako zavolať si murára, vodára, či maliara.
• Keď si neviete dať rady s deťmi a vymykajú sa vám spod kontroly, odvrávajú vám a ignorujú všetko, čo im poviete. Niet na to liek, niet na to pilulka a musím povedať, že ani geniálny špecialista, či odborník. A ako hovorí aj skúsenosť Biblie, nepomáha ani poučná minulosť.

Židovskému národu jednoznačne nepomohla. Skúsenosť z Babylonského zajatia, ktorú na vlastnej koži zažili ich rodičia i starí rodičia vôbec nepriniesla požadovanú zmenu. Noví ľudia končili v starých hriechoch. Vrátili sa späť do Jeruzalema a opakovali to, čo predtým robili ich rodičia. Prorok Zachariáš píše: …zdráhali sa poslúchnuť, vzdorovite sa obrátili chrbtom a zapchali si uši, aby nepočuli. Skúsenosť druhých nepomohla a nič nepriniesla.

Napraviť človeka je podstatne zložitejšie, ako napraviť budovu. Dať do poriadku medziľudské vzťahy je podstatne komplikovanejšie, ako opraviť strechu na veži kostola.

A to je presne to, do čoho by sme sa mali všetci spolu pustiť aj tu v našom zbore v Obišovciach a všetkých jeho fíliách. Vy tiež viete, že je to treba. Naše dediny to skutočne potrebujú, aj ľudia v nich. Možno si to nechceme priznať. Možno vyvíjame mnoho úsilia, aby tie všetky problémy ostali v rodine a nevyšli na povrch, ale napriek tomu je veľa toho, čo treba naprávať.

• Dokážeme si priznať, že je to zlé?
• Vidíme ten problém bez toho, aby sme si niečo nahovárali?
• Dokážeme si povedať, že sami si s tým nevieme rady?
• Že potrebujeme pomoc nie od farára, ale od Boha?

Tento kostol, pokiaľ tu bude stáť, bude toto vždy pripomínať. Pomoc, otvorené Božie náručie, napomenutie i radu nájdeme tu, keď tu na toto miesto v pokore prídeme. Ja viem, že sme niekedy vzdorovitý a tvrdý, aj ja som taký, viem, že sa občas obraciame chrbtom a zavrieme si uši, aby sme to volanie a pozvanie nepočuli. Ale myslím si, že sme bez Boha už žiť skúsili a dnes na každom kroku vidíme, čo všetko to prinieslo. Pritom by stačilo otvoriť srdce a počúvať, prísť sem a dať si poradiť Božím slovom. Učiť sa, ako milovať a odpúšťať, ako s láskou napomínať, ale aj prijímať to, že nie som dokonalý, že robím chyby, za ktoré sa mám ospravedlniť a v budúcnosti sa ich vzdať.

Viem, že je ťažké zmeniť sa. Opraviť človeka je vždy komplikované. Vzdať sa imidžu možno tvrdého chlapa, ktorý si vždy zo všetkým sám poradí a prijať to, že zrazu potrebujem pomoc od Boha, že skladám ruky a modlím sa, že kľakám pred oltár na kolená a potrebujem odpustenie, to je skutočne ťažké.

Tak to môže byť aj na opačnej strane. Ja, mocná a emancipovaná žena, ktorá vždy vie, čo chce, ktorá vie byť rázna a rozhodná, zrazu priznáva, že nie je až taká silná a že nezvláda všetko tak, ako to na prvý pohľad vyzerá, to je ozaj ťažké. Vzdať sa toho obrazu rozhodných a dokonalých ľudí je zložité.

Ale práve to je riešenie. V takejto ľudskej slabosti začína konať Boh. Vtedy, keď mdliem, som mocný… napísal apoštol Pavel. Vždy vo svojej biede a slabosti, keď bol už na konci s ľudskými silami, vtedy začal cez neho konať Boh a on vydržal a prešiel ďalšími ťažkými prekážkami.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––
Pamätám sa na jedno svedectvo svojho profesora na fakulte, ktorý rozprával o tom, čo ho priviedlo k viere v Boha. Bol to jeho otec, ktorého ešte ako chlapec videl kľakať k oltáru pri Večeri Pánovej. Silný a rozhodný muž, ktorý bol hlavou rodiny a mal aj v dedine veľkú úctu a rešpekt, pravidelne chodil do kostola k Večeri Pánovej, kde si s bázňou kľakal na kolená pred Pánom Bohom. To bolo najväčšie svedectvo viery, hovoril náš profesor.

Veľakrát hovorím o Bohu deťom, ale viem, že oni ešte nemôžu všetkému rozumieť, ale vy dospelí áno. Vy viete, že bez Boha tomuto svetu niečo chýba. Že je nejaký prázdny. Že sa postupne človeku vytráca zmysel života a dôvod, prečo je tu, keď nemá vieru v srdci.

• Boh nie je rozprávkou pre pár ľudí, ktorí sú naivní a môžu veriť všetkému.
• Boh tu je pre človeka, ktorý chce na tejto zemi prežiť zmysluplný a plnohodnotný život.

Bola by to veľká vec pre celý náš zbor, keby sme neskončili opravou kostola, ale pokračovali opravou ľudských sŕdc.

AMEN

Piesne: 361; 316; 196; 633, 236; A:73
Texty: J 2,13–22; Ž 84,2–5;