20. po Sv. Trojici 2009

Kázňový text: Zj 21,1–4

Albert Einstein raz povedal: „Problémom našich čias nie je atómová bomba, ale srdce človeka.“

Žijeme vo svete, kde všetko napreduje míľovými krokmi. Deň čo deň sme ďalej. Deň čo deň ľudia vymýšľajú nové technológie a nové stroje. Deň čo deň objavujú nové veci. Technický pokrok sa akoby nedal zastaviť. Každý rok modernejšie autá, menšie mobilné telefóny, rýchlejší internet, avantgardnejšia móda, vyššie budovy a veľkolepejšie stavby. Až sa niekedy sám čudujem, čo všetko už vlastne ľudia dokážu. Všetko toto, akoby chcelo povedať: „Si dobrý človeče! Si pánom tejto zeme, si pánom, ktorý vie mnohé veci riadiť, o mnohých veciach rozhoduje a veľa toho pozná.“

Je to pravda, na prvý pohľad to ozaj vyzerá tak, ako keby sme boli šéfmi a pánmi toho všetkého, čo nás obklopuje. Ako keby všetko záviselo na nás a našom úsilí, či snažení. Ale je to pravda?

Skúsme teraz trochu vystúpiť z radu a neskrývajme sa za množstvo, ale hovorme o sebe. Môžete vy a ja o sebe povedať, že sme úspešný, že napredujeme míľovými krokmi, že sme uvedomelí a stále postupujeme vpred? Že sa nám tak v živote darí a že všetko máme pod kontrolou?

Asi NIE. Keď stojí človek sám a za nikoho sa neskrýva, je ozaj len človekom. Maličkým a nepatrným, o ktorom sa nehovorí vždy v superlatívoch. Nie je vždy naj. Nie vždy je šťastný a usmiaty. Nejde mu všetko iba tak bez problémov. Na nás a našich životoch je skôr badať aj zlé stránky. Viac si uvedomujeme svoju nemohúcnosť. A mnohí z nás sa cítia bezradní a bezmocní a naša snaha mnohokrát nedokáže zmeniť veci k lepšiemu.

Ak človek stojí sám, zrazu niet až tak veľmi načo byť hrdý a čím sa vystatovať.

Tento týždeň sme sa na biblických hodinách venovali otázke, či sme lepší ako ľudia v minulosti. V Matúšovom evanjeliu sú zachytené Ježišove slová o tom, že keby sa znamenia, ktoré urobil Ježiš v Kafarnaume, boli udiali v Sodome, bola by ešte stála, a jej obyvatelia by sa boli odvrátili od svojej zlej cesty.

Vy starší veľmi radi spomínate, ako to bolo niekedy – žilo sa síce ťažšie, ale ľudia boli k sebe lepší. Je ťažké povedať, či sa lepšíme, alebo horšíme. Ale väčšina žije v domnení, že ľudstvo postupuje vpred, že sa vyvíja. Veď už tisíce rokov je tu snaha ľudí zmeniť svet k lepšiemu. Dostať sa ďalej.
• Lenže čím viac sa hovorí o mieri, tým viac máme vo svete vojen.
• Čím viac hovoríme o pomoci, tým viac ľudí na svete zomiera od chudoby a hladu.
• Čím viac počúvame o lepších a dokonalejších liekoch, tým máme horšie a zákernejšie choroby, na ktoré nezaberajú.

Nie je to čudné? Skôr mi to vychádza, že sa človek nezmenil. Že je stále chorý a nakazený hriechom a na medziľudských vzťahoch vidíme, že je to čím ďalej, tým viac. Otázka teda je: ako chce takýto človek vyliečiť a zachrániť tento svet? Dennodenne tento svet zachraňujú americký filmový hrdinovia, ale to nebude asi ono. Nesmerujeme k dokonalosti. A je veľký omyl myslieť si to. Aj keď máme dokonalejšie autá, pracie prášky, služby a spojenia sú tiež dokonalejšie, napriek tomu všetkému svet dokonalejší nie je. Prečo? Lebo to všetko chceme robiť bez Boha. A Božie slovo na jednom mieste píše: …že všetko, čo robíme bez Boha, je hriech.

Sú ľudia, ktorí stále žijú v tom, že človek sám dokáže zmeniť svet, že ho zmení svojím úsilím a snahou. Ale nevyzerá to dobre. No Božie slovo v našom texte hovorí o inej možnosti: Videl som nové nebo a novú Zem, lebo prvotné nebo a prvotná Zem sa pominuli a mora už niet.

Nové nebo a nová zem, prečo? Veď naša zem je krásna, príroda, hory, lesy, jazerá a moria aj ľudia. Všetko dobré a užitočné, všetko do seba presne zapadá, jedno s druhým presne súvisí. Ale Ján vo svojom videní na ostrove Patmos nevidel túto našu zem a toto naše nebo. Pretože medzi novým a starým je jeden veľký rozdiel. V tom novom už nebude smrť.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––-
Čítal som raz príbeh o rabínovi, ktorému bolo vo sne umožnené, aby videl peklo a nebo. Keď ho prorok Eliáš voviedol do pekla videl v ňom dlhé stoly a pri nich mnoho ľudí sediacich presne naproti sebe. Mali v rukách veľmi dlhé lyžice a pred nimi boli velikánske misky a v nich chutné jedlo. Oni však boli vychudnutí a biedny. Tými dlhými lyžicami si nevedeli dať jedlo do vlastných úst. Bol to veľmi smutný a beznádejný pohľad.
Poprosil teda Eliáša, aby mu ukázal nebo, a keď ho zbadal bol veľmi prekvapený. Aj v nebi boli dlhé stoly, na nich jedlo a v rukách ľudí boli také isté dlhé lyžice, ale tu boli ľudia usmiaty a šťastní. Tými dlhými lyžicami sa kŕmili navzájom.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––

Je to vymyslený príbeh, ktorý hovorí o snahe ľudí byť šťastnými a usmiatymi, ale hovorí aj o tom, ako sa to dá dosiahnuť. Pritom jedni i druhý mali rovnaké podmienky, a predsa ten výsledok nebol rovnaký.

Pán Boh nám dnes cez Božie slovo ponúka nové nebo a novú zem, ale nie každý sa tam dostane, aj keď i pri nás platí, že máme rovnaké možnosti.

V tej prvej miestnosti boli ľudia, ktorí pozerali iba na seba. A to im prinieslo mnoho nešťastia. V tej druhej boli ľudia spokojní a šťastní, lebo sa starali jeden o druhého.

Toto je problém aj dnešného sveta. Chcel by ísť ďalej k lepšiemu, chcel by napredovať, ale ľudia v ňom sú čím ďalej, tým viac sebeckejší.

Starať sa o iných. Koľkokrát sme sa snažili postarať sa len sami o seba? Najesť sa sami svojou lyžicou?

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––
Pred Boží súd raz prišiel človek so slovami: Pozri sa, Bože, zachovával som prikázania, nič zlého som neurobil, ani nič nespravodlivé a žiadny zločin som nespáchal. Pozri, moje ruky sú čisté. Pán Boh mu na to povedal: To je pravda, ale, žiaľ, sú aj prázdne.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––

Dnes je výročie posvätenia tohto chrámu, miesta určeného na to, aby sme sa tu stretávali s Pánom Bohom pri Jeho slove, piesňach a modlitbách. Táto stavba má svoje roky a napriek tomu, že z jej obdobia sú aj veľkolepejšie a honosnejšie stavby, táto budova má svoju zvláštnosť. Ona žije. Život do týchto múrov prinášajú ľudia. Kým tu budete, bratia a sestry, vy a po vás vaše deti a vnúčatá, bude to Boží dom. Ale keď sa tu prestaneme stretávať, bude to iba hŕba kameňov a tehál pospájaných maltou.

Vy prinášate do tohto kostola život, vy ho robíte kostolom. Vy svojou chuťou počúvať Božie slovo, vy so svojou chuťou prejavovať vďaku Pánu Bohu. Pretože Pán Boh nepotrebuje dom, v ktorom by býval, On potrebuje nás.

Božie slovo hovorí ešte o jednom chráme, chráme duchovnom, ktorým je cirkev. Je to jedna ohromná stavba, ktorej základným uholným kameňom je Ježiš Kristus. No, a my sme tými tehlami, ktoré navzájom spája láska Kristova. Ale tak, ako aj táto budova má svoje praskliny, trhliny a slabšie miesta, tak má svoje problémy i tá duchovná budova.

Je pravdou, že jej ani tak nevadia poveternostné podmienky, dážď, sneh, či zima, alebo teplo, jedinou zlou vecou, ktorá tú duchovnú stavbu narúša, je ľudský hriech. On spôsobuje trhliny, či dokonca to, že vypadne nejaká tehla a zrazu ostane v múre diera.

• Dnes sa chcem opýtať práve teba, brat, sestra, či ty nie si tým, kto tú duchovnú stavbu narúša?
• Či ju neničíš svojim hriechom, ktorý ťa ovláda?
• Alebo, či si pevným a stabilným kameňom, ktorý nesieš aj druhých?

Keď si dnes pripomíname posvätenie tohto chrámu, teda miesta, ktoré je oddelené a zasvätené Pánu Bohu, musíme povedať aj to, že na tomto mieste sa aj my posväcujeme Božím slovom a modlitbami. Preto je dôležité tu byť vždy, keď sa otvoria dvere a Pán Boh tu koná službu pre každého jedného z nás.

AMEN

Požehnanie: Pokoj všetkým, ktorí sú v Kristu.

Piesne: 279; 579; 200; 482; 263; A:74
Texty: 1M 9,8–17; Ef 4,22–32; Mt 9,1–18; Ž 78,5–8