Nedeľa po Vstúpení 2016

Kázňový text: Rut 1,16b

Dnešný môj príhovor nemá byť len ku dňu matiek. Hlavne  nie preto, žeby si bratia teraz nemohli povedať, že ich sa to dnes netýka, vypnú sluch a budú špekulovať nad nejakou robotou. Ja to beriem tak, že dnešná nedeľa je nedeľou aj kresťanskej rodiny a tak sa to týka nás všetkých.

Biblický text, z ktorého budeme dnes vychádzať, je zo Starej zmluvy z knihy Rút, kde sa hovorí o rodine, ktorú si ťažko môžeme predstaviť ako nejakú excelentnú a hodnú nasledovania. Ale jej životný príbeh je v dnešnej dobe nanajvýš aktuálny.

Židovská rodina bývajúca v judskom Betleheme sa pre ťažké podmienky v krajine vyberie bývať na Moábske stráne. Nie je to z nejakého rozmaru, či z túžby po nejakom ideálnom a lepšom živote. Dôvodom je hlad, ktorý nastal v Judsku v čase vlády sudcov. Prišla komplikovaná doba a muž, ako hlava rodiny, so ženou, uvedomujúc si zodpovednosť za život svojich detí, urobí vážne rozhodnutie. Ak chcem zachrániť svoje deti pred životom v ohromnej biede a možno aj  pred smrťou hladom, musím odtiaľ odísť.

V tomto vidno, že Noemi a jej manžel Elimelech boli zodpovední rodičia. Otázka je, či si poriadne premysleli, kam odídu. Či zvážili všetky riziká takéhoto odchodu. Opustili rodné mesto Betlehem, opustili aj Judsko, ale opustili aj kanaánsku krajinu, zem im darovanú samotným Bohom, a vybrali sa do cudziny. Do úplne inej krajiny, s inou kultúrou, inými zvykmi a tradíciami a s iným náboženstvom.

Úmysel bol dobrý, nič sa mu nedá vyčítať. Rodičia, ktorí myslia na budúcnosť svojich detí a starajú sa, aby sa mali dobre. Úžasný príklad v starostlivosti o deti aj pre dnešnú dobu. Problémom však boli riziká, ktoré táto rodina nezobrala do úvahy.

Cudzie prostredie má veľakrát aj neblahý vplyv. Ak žijete v nejakom spoločenstve, nejakej komunite, tá vám v mnohom zasahuje do vášho života. Napríklad aj to, že sa tu stretávame na bohoslužbách, hoci len raz za týždeň, to tiež ovplyvňuje náš život. Preberáme určité spôsoby správania, jednania, ovplyvňujeme sa svojimi názormi, obrusujeme sa. Ako keď dáte rôznofarebnú  bielizeň do práčky. Tým, že sa o seba obtiera, je namočené v tej istej vode, vplýva na neho ten istý prací prášok, v konečnom dôsledku sa rovnako ovplyvňuje. Hlavne sestry to nemajú rady, keď niečo z tej bielizne pustí farbu a všetko dnu prifarbí. Ale toto je zmysel spoločenstva. Vychovávať sa a obrusovať. Tu v zhromaždení odznieva rovnaké slovo a ovplyvňuje naše názory, naše pohľady na život a jeho hodnoty.

Teraz si predstavte, že z tohto spoločenstva vypadnete. Stratí sa zrazu niečo, čo bolo súčasťou vášho života. Stratí sa vplyv, kontrola, povzbudzovanie i napomínanie. A váš život bez tohto vplyvu v nejakom momente zmení smer.

Platí to aj v zápornom slova zmysle. Ak človek vypadne z nejakej zlej partie ľudí, ktorá prestane vplývať na jeho život, tak sa ten človek v niečom zmení. Veľakrát je to k lepšiemu.

O rodine Noemi a Elimelecha toho veľa nevieme, len úvod knihy spomína, že tým, že sa presťahovali na Moabské stráne, sa ich život zmenil. Po materiálnej stránke sa zlepšil. Ušli pred hladom a začalo sa im žiť lepšie, ale stratil sa vplyv židovskej kultúry, židovského náboženstva. V Moábe sa žilo inač. To, čo patrilo k životu v Judsku, bolo iné ako to, čo patrilo k životu v Moábe. Všimol som si, že my sa veľmi rýchlo prispôsobujme. Napodobňujeme do istej miery život ľudí v našom okolí.

Stačí len, keď sa dnes rodina presťahuje z dediny do mesta, niekde do bloku. Už je zrazu ten život iný. Anonymita mesta, iný druh povinností a práce, inak sa trávi voľný čas. Nemusí to byť vždy zlé. Je to však jednoznačne iné.

Veľa sa dnes hovorí o cestovaní po svete, o živote v iných krajinách. Utekáme do veľkých miest za prácou, za lepším zárobkom a lepším životom. Mladí ľudia v tom vidia svoju budúcnosť. To je v poriadku. Tie pohnútky môžu byť veľmi pozitívne. Ale neviem, či vieme v takýchto chvíľach zvážiť riziká, ktoré takáto zmena prináša.

Keď mi ľudia rozprávajú o svojich deťoch a príbuzných žijúcich v zahraničí, niekedy sa v duchu pýtam: Ako tam žijú? Možno majú dobrú prácu, možno si zvykli na iný život. Ale mám strach ako farár sa opýtať: A ako žijú s Bohom tam v tej cudzine? V tom Anglicku, či Kanade, či v USA? Bojím sa, že pre toho človeka, ktorého by som sa to pýtal, je to veľmi zlá a nepríjemná téma. Tam ich nemá kto potiahnuť. Chýba tam vplyv rodiny, blízkych, chýba tam vplyv toho spoločenstva, do ktorého niekedy patrili. Pred cudzími ľuďmi, medzi ktorými žijete, nemáte žiaden ostych. Tam sa stará každý sám o seba.

Ak by žili tu, možno by žili ako kresťania a nestratili by túto svoju náboženskú identitu, ale tam už nie sú nič. Stratí sa vplyv tej komunity, toho spoločenstva a je koniec s vierou a vzťahom k Bohu. Nemusíte kvôli tomu cestovať do zahraničia, niekedy sa stačí presťahovať do mesta a tam sa stratíte. Začnete napodobňovať život väčšiny ľudí okolo vás.  .

O tom hovorí úvod biblickej knihy Rút. Noemi sa s mužom presťahovali na Moábske stráne. Chlapci vyrástli, zobrali si za manželky moábky a zabudli kto sú a kam patria. Môžete namietať, veď jedna nevesta skutočne stála za to. Ona povedala tú vetu, ktorú sme si dnes prečítali ako kázňový text. Ale to nemení nič na tom, že keby neprišla tragédia do ich životov, nebolo by sa v ich živote nič menilo. Myšlienka na návrat do Judska prišla až potom, keď Noemi ostala sama a zrazu si uvedomila, že tu nepatrí, že tu nemá nikoho, že tu nie je doma, že je vlastne cudzinka. Bolo by jej to napadlo, keby jej synovia ešte žili? Ťažko povedať.

Ale na niečo iné by som chcel poukázať. Bola to veľmi krutá škola pre Noemi, ale určite si to po tom všetkom uvedomila. Utekali pred hladom a tým pádom pred smrťou. A keď došli do Moábu, mysleli si, že sa to podarilo, ale pravda bola iná. Neochránila svoje deti pred smrťou.  

Záchrana nespočíva v tom, odniekiaľ utekať, pretože pred smrťou človek neutečie. Záchranou je odovzdať deťom hodnoty, ktoré im prinášajú večnú spásu.

To vlastne povedala Rút v tom našom kázňovom texte svojej svokre. Kam ty pôjdeš, pôjdem aj ja, kde ty budeš bývať, budem bývať aj ja, tvoj Boh bude mojím Bohom...

V tomto bola Noemi pre svojich synov zlým príkladom. Ukázala im, že je podstatnejšie mať sa dobre a starať sa o pozemský život viac, ako o ten duchovný. Že stratiť svoj náboženský život nie je až také vážne, dôležitejšie je, že sa budem mať lepšie. Nevyšlo to a v ich prípade to nebola pravda.

Ak máme dnes nedeľu kresťanskej rodiny, tak je tu pre všetkých otcov i mamy otázka: Aké hodnoty ukazuješ svojim príkladom pre svoje deti? Vieš im dať najavo, že duchovný život je pre teba prvoradý?

Je mi ľúto, keď vidím rodiny, kde je podstatné len to materiálne, a pre deti je to vždy zložitejšie, keď si cestu k Bohu musia hľadať už sami vtedy, keď sú už dospelí. Nemajú žiadne základy, nemajú žiadne návyky a všetkému sa musia nanovo učiť.

Pri rodičoch a deťoch tá veta Rút platí obzvlášť: Kam ty pôjdeš, pôjdem aj ja...

Tu musíme trochu viac vďaky vyjadriť ženám, pretože tam, kde sme my muži pri náboženskej výchove svojich detí úplne zlyhali, tam nás z väčšej časti zastúpili ženy, matky. Ak by ste mali povedať, ktorý z rodičov vám o Bohu hovoril viac a kto vás viac vodil do kostola ako deti, som si istý, že prípadov, keď to bola mama, bude oveľa viacej. Milé naše mamy, ďakujeme!

AMEN

Piesne: 162; (163); 643; 164; A 40; 656/14

Texty: Pr 1,8-10; Ef 6,1-4; J 19, 26-27