1. pôstna 2010

Kázňový text: 1. Mojžišova 22,1–13

Udalosti spojené s obetovaním Izáka a aj celý príbeh, ako sa odohral, asi všetci dobre poznáte už od detstva. Skúšali ste sa však niekedy vžiť do kože Abraháma a do toho, ako to on, otec, musel všetko prežívať? Izák bol pre Abraháma zázrakom v jeho živote.

• Narodil sa mu veľmi neskoro, pravdepodobne už ani on, ani jeho žena Sára nedúfala, že sa ešte niečo také stane. Toto jediné zasľúbenie a jeho naplnenie sa s Abrahámom ťahalo celý život a nie a nie sa naplniť.
• Pán Boh ho požehnal presne tak, ako mu to sľúbil. Stal sa veľmi bohatým. Aj keď priamo nebol vlastníkom krajiny, vždy mal kde bývať a mali sa kde pásť aj jeho stáda, len potomstvo, ktoré bolo zárukou pokračovania – to mu chýbalo.

Dnes by to najlepšie vedeli pochopiť mladé rodiny, ktoré túžia po dieťati a z rôznych zdravotných dôvodov sa im veľmi nedarí. Abrahám až s výčitkou viackrát predstupuje v modlitbe pred Hospodina a konštatuje, že jeho dedičom bude jeho sluha. Čím bol starší, tým sa mu celá jeho námaha a práca stávala viac nezmyslenou, lebo vedel, že to nebude mať komu odovzdať. Pre koho to všetko vlastne bude?

Ale Abrahám sa naučil čakať – s pochybnosťami, s občasnými výčitkami, ale predsa čakať. A nakoniec, keď už nedúfal a strácal nádej, zrazu prídu do jeho stanu traja muži a povedia mu, že o rok sa zastavia znova a on už bude mať so Sárou syna. Sára sa vtedy v duchu smiala. Rozmýšľala úplne logicky. Ako ešte môžem mať ja dieťa a ešte aj od môjho muža, ktorý je už tiež starý?

Ale u Boha nie je nič nemožné. Viete si predstaviť, ako títo dvaja starí ľudia museli toho chlapca rozmaznávať, keď sa narodil, ako sa v ňom videli, ako ho vo všetkom obskakovali? Je to bežný problém jedináčikov. Uvedomujú si, že rodičia majú iba ich a celá ich snaha je namierená na nich. Nehovoriac o tom, že už boli starší a o to tá starostlivosť bola prehranejšia.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––--–––
Keď sme s našimi deťmi u starých rodičov a vystrájajú, či sa nejako nevedia vmestiť do kože, tak poviem otcovi: „…zober varechu a zbi ich“. Jeho odpoveď je: „zbi si ich sám, ja som dobrý dedo“.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––-

Asi toto viedlo Pána Boha k tomu, aby nejakým spôsobom pripomenul Abrahámovi, kto je ON a kto je Izák. A že toto si Abrahám nemôže pliesť ani v starobe. Boh je predsa Boh. Boh je pôvodcom samotného Abraháma, jeho života, jeho šťastia, aj jeho syna. Táto skúška „choď a obetuj Izáka“, neprišla iba tak. Abrahám začal v niečom robiť chybu a sám pri sebe si to ani neuvedomoval. Nie je to však nič čudné.

• Starí rodičia, ako sa vy vidíte v tých svojich vnúčatách?
• Ako by ste im všetko vedeli dať, ako sa viete kvôli nim obetovať?
• Aj od úst si viete odtrhnúť, len aby ste im mohli dať do ruky nejakú hotovosť. Nie je to tak?

Nečudujte sa Abrahámovi, že robil to isté a možno aj oveľa viac, veď to nebol vnuk, ale syn, zázrak, po ktorom tak veľmi túžil.

Prvé Božie prikázanie je dodnes najväčším kameňom úrazu. Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa, hovorí Pán Boh. Toto prvé miesto v živote človeka patrí mne. Nemôžeme si tam postaviť ani svoje dieťa, ani svoje vnúča. Je to miesto vyhradené iba pre Pána Boha. A staručký Abrahám sa tu asi sekol. Preto prišla tá čudná, ale radikálna, požiadavka: Choď a obetuj svojho jediného syna, ktorého tak miluješ.

Abrahám vedel, že mu ho Boh dal a že ma právo si ho popýtať späť. To je to Jóbovské: Hospodin dal, Hospodin vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo.

To, ako rodičia, nevieme pochopiť, že dieťa je dar od Boha, patrí Bohu. Dostali sme ho, nie je naše. Je to, ako keď si kúpite v obchode nejaké cédečko s hudbou. Je vaše, lebo ste zaň zaplatili, ale na každom je napísané, že autorské práva patria vždy tomu, kto ho naspieval.

Deti sú naše, ale autorské právo patrí Bohu, lebo On je darcom života.

Ťažko si je predstaviť, čo si Abrahám pomyslel.
• Mám sám zabiť svojho syna, ktorého milujem totálne absurdne, čo to odo mňa Boh chce?
• Nie je to zvrátené?
• Aj od Boha, nie je tá požiadavka, obetuj mi svojho syna, úplne nelogická?
• Boh, ktorý o sebe vyhlasuje, že je milujúcim Bohom, žiada človeka o takúto obeť?

Prečítajte si ten text aj doma a zistíte, že Pán Boh nikdy nechcel od Abraháma, aby takýto zvrátený čin urobil. Ak by Abrahám nebol poslúchol, Izák by bol prežil. Ak by poslúchol, tak už bol pripravený baránok a Pán Boh ho v pravej chvíli zastavil. Všetko toto bola len skúška, ťažká, riskantná, nebezpečná, ktorá vyburcovala všetky nervy a všetky emócie, ale bola to vždy iba skúška.

Ale viete, bratia a sestry, o tom, že toto sa neskôr odohralo ešte raz, ale na ostro? A vtedy tam už nebol nikto, kto by na Otca zavolal: Stoj, nevystieraj ruku na Syna! Vtedy to bolo také kruté, také vyburcované, až by som povedal, aj také zvrátené, len aby sa dokázalo, že ten Otec skutočne tak veľmi miluje. Viete už, o kom teraz hovorím?

Ten Otec, to je náš Boh, ktorý, aby dokázal, že nás nadovšetko miluje, že o nás stojí, zobral svojho jediného Syna, vyviedol ho až na kopec Golgoty a tam ho obetoval. Ako obeť za moje hriechy. Vystrel ruku na svojho jediného Syna a nebolo nikoho, kto by povedal: zadrž, nerob to. Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Toto už nebola skúška, to nebol test, to bolo naozaj, naostro.

Aj tu je Otec, ktorý miluje, aj tu je Otec, ktorý má iba jediného Syna, aj tu je Otec, ktorý dokazuje lásku. Len s tým maličkým rozdielom, že Abrahám dokazoval lásku k Bohu, a tu Boh dokazuje lásku k človeku.

• Pri Abrahámovi Pán Boh taký dôkaz nakoniec nepotreboval, ale my, ľudia, sme taký dôkaz lásky potrebovali.
• Abrahám to vtedy urobiť nemusel, ale Pán Boh na Golgote to vykonať musel. „Lebo Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešny.“

Keď rozprávam príbeh o Abrahámovi dospelým ľuďom, mám vždy tendenciu Pána Boha a Jeho požiadavku: obetuj syna, nejakým spôsobom obhajovať. Veď, čo si pomyslia, aký je to Boh, ktorý žiada ľudské obete? Keď sa s niečím takým stretne neveriaci človek, mohol by to zle pochopiť a mohlo by ho to od viery odradiť. Čo je to za dôkaz lásky, zabiť syna, ktorého milujem? Ale rozmýšľali ste, bratia a sestry, nad tým, že od iných to Boh nežiadal, ale sám to urobil? Inak to nešlo. Nebola iná možnosť. Za hriech človeka je odplata smrť. To je slovo Boha, ktoré sa nemôže zmeniť, lebo je večné tak, ako aj Boh je večný.

Môže nám to pripadať ako zvrátený čin, dať zabiť vlastného Syna, ale, keď tú zvrátenosť postavíte bokom, uvidíte prejav najväčšej lásky, aká bola prejavená človeku. Lásku, ktorú my nie sme schopní opätovať. A predsa sa nám jej dostalo.

To, čo Pán Boh nepožadoval a nepožaduje od človeka, to žiadal Sám od Seba a kvôli mne i vám to urobil.

Nad tým by sme mali uvažovať v tomto pôstnom období, ktoré teraz začíname.

AMEN

Piesne: 80; 89; 82; 94; A:25
Texty: 1M 3,1–7.14–19; 2K 6,1–10; Mt 4,1–11; Ž 31,2–6