Veľký piatok 2010

Kázňový text: Ján 19,38–42

Dnes budem hovoriť asi o najčudnejších mužoch, ktorých Biblia spomína v spojitosti so smrťou Pána Ježiša. Musím sa priznať, že celému tomu ich postoju celkom nerozumiem a neviem ani pochopiť, ako ich ešte pred smrťou vnímal sám Pán Ježiš. Asi ešte netušíte, o kom chcem hovoriť, ale dnes sme o nich počuli práve na konci pašií.

Ten text si prečítame ešte raz: Ján 19,38–42

Viete, prečo mi pripadajú čudní? Každý, kto mal nejaké spojenie na Pána Ježiša, si už počas jeho života zvolil nejakú cestu. Boli tam jasní odporcovia a boli tam aj jasní zástanci. Mesto Jeruzalem a jeho obyvatelia boli v ten piatok rozdelení na dve takéto skupiny. Rozdelila ich smrť Pána Ježiša. Pár hodín po tom, čo ho predviedli pred Piláta, každý o tejto udalosti už vedel. Dôkazom toho je aj rozhovor v nedeľu medzi Emauzskými učeníkmi a Ježišom: Ty si zrejme jediný z tých, ktorí sú v Jeruzaleme a nevieš, čo sa v ňom po tieto dni stalo. To bola z ich strany výčitka.

Každý už o Ježišovej smrti vedel a buď sympatizoval s veľkňazmi a židovskou radou, alebo stál na strane tých, ktorí Ježiša pokladali za nevinného a spravodlivého.

Pre mňa je najčudnejšie to konštatovanie, ktoré Jozefa z Arimatie pokladá za Ježišovho učeníka, ale tajného, zo strachu pred židmi. Je v tom určitý rozpor, pretože na jednej strane by sme mali byť odvážny a nemali by sme sa hanbiť za to, že veríme v Ježiša Krista, mali by sme svoju vieru ukazovať. Veď Božie slovo hovorí, že kto sa za Neho hanbí, za toho sa bude hanbiť aj On v kráľovstve nebeskom. A tu pred nami stojí muž, ktorý bol učeníkom Pána Ježiša, ale tajným, lebo sa bál židov.

Čo to má vlastne znamenať? Tak buď nasledujem Krista a mám odvahu a budem pre neho aj trpieť, alebo sa za neho hanbím a mám strach; a bodka.

Tu mi prišli hneď na um slová, ktoré Pán Ježiš povedal človeku, ktorý bol ochotný stať sa jeho učeníkom, ale potreboval pochovať otca, a vtedy mu Ježiš povedal: Nech si mŕtvy pochovávajú svojich mŕtvych, ty poď a nasleduj ma. V tej odpovedi bolo jasne povedané, aký je dôležitý ten rozhodný krok. A tu Božie slovo nazýva Jozefa z Arimatie učeníkom Ježiša, ale tajným, zo strachu pred židmi.

Kto je to tajný učeník?
Veľmi podobne sa dá uvažovať o ďalšom mužovi menom Nikodém. O tom Biblia hovorí, že bol popredný muž medzi židmi. Mal teda dosť vysoké postavenie a bol asi jeden z mála vtedajších predstavených mužov, ktorý neposudzoval človeka iba podľa toho, čo mu povedali iní, ale prišiel za Ježišom osobne a porozprával sa s ním. Aj keď aj tu Biblia píše, že iba v noci. Bol tiež ako Ježiš z Galiley a Biblia píše, že minimálne raz sa ozval na obhajobu Ježišovej osoby, no bol zahriaknutý vetou: Skúmaj a uvidíš, že nieto proroka z Galiley. (J 7,52) Či bol v noci medzi členmi židovskej veľrady, keď si veľkňaz Kaifáš roztrhol rúcho a povedal, že Ježiš sa rúhal a je hoden smrti, to nevieme. Nemáme opis všetkých rozhovorov a celej tej diskusie do úplných detailov. Asi si vtedy nezvolili zapisovateľa, ako to robíme my na konventoch. A ak sa Nikodém aj ozval, určite ho prehlasovali a jeho názor nezavážil. Ale tak, či onak si Pán Ježiš Nikodéma vážil, čo vieme aj podľa ich vzájomného rozhovoru.

Môže podľa týchto dvoch mužov byť niekto tajným učeníkom Pána Ježiša Krista? Ja si myslím, že toto by sme v mnohých prípadoch nášho života celkom brali. Hlavne v tých ťažkých situáciách, keď sme ako veriaci ľudia v menšine, keď sa z nás niekto vysmieva, alebo viní za niečo kresťanov; vtedy sme mohli byť aj my tajnými učeníkmi, to by bolo celkom fajn.

Lenže ono to tak nie je. Na jednej strane, byť medzi kresťanmi ctený a vážený ako veriaci človek, a na strane druhej, keď nás pre vieru hania, prenasledujú, poškodzujú, vysmievajú, či niečo horšie, vtedy ustúpiť do úzadia a tváriť sa, že s tým Kristom ja predsa nemám nič spoločné. Ale toto sa, bratia a sestry, nedá.

Pred pár mesiacmi prebehla v novinách správa o tom, ako v Nigérii zaútočili moslimovia na niekoľko kresťanských dedín a zavraždili okolo 500 ľudí. Chcel som to spomenúť v kázni ako argumentáciu, že aj dnes pre vieru v Ježiša Krista ľudia trpia, ale potom som sa dočítal, že to bola odplata za nedávny útok kresťanov na moslimskú dedinu. To ma trochu zahriaklo, a preto som to už nespomínal, a doslova som sa za to hanbil. Aj keď konkrétne v Nigérii, aj v tomto prípade, dôvodom zabíjania nie je náboženstvo, ako to ukazovali médiá, ale sociálne, ekonomické, kmeňové a akési kultúrne nároky.

Ale je mnoho prípadov, za ktoré sa ako kresťania musíme doslova a do písmena hanbiť. Nemyslím na kresťanské učenie, myslím na ľudí, ktorí sa za kresťanov považujú, ale robia veci, ktoré sa nedajú obhájiť a sú hanbou pre celú cirkev.

Ale čo s Nikodémom a s Jozefom z Arimatie?
Ako sa na nich pozerať?

Myslím si, že nejaký čas Pán Boh môže rešpektovať naše rozhodovanie sa. Že je nejaký čas voči nám a našej nerozhodnosti tolerantný, no človek nemôže byť celý svoj život akýmsi skrytým kresťanom. To mohol byť prípad aj týchto dvoch mužov. Do určitého času boli akoby neutrálny. Pohybovali sa medzi ľuďmi, ktorí boli voči Ježišovi nepriateľskí, ale vo vnútri vo svojom srdci s Ježišom sympatizovali.

Každý sa však raz musí rozhodnúť jednoznačne a vyjsť na svetlo. Každý raz musí odkryť karty. Nemôžeme byť celý život ani studený, ani horúci. Pre Nikodéma a Jozefa z Arimatie ten čas nastal práve, keď Pán Ježiš zomrel.

Musím povedať, že ich rozhodnutie prišlo v pravý čas a veľmi ráznym a rozhodným činom.

• Zločinci, ktorí boli ukrižovaní rímskou mocou, končili väčšinou v nejakom hromadnom hrobe blízko Golgoty.
• A nový hrob vytesaný niekde v skale si v tej dobe tiež nemohol asi dovoliť hocikto.
• Ale aj postaviť sa pred rímskeho prokurátora Piláta s požiadavkou, tiež nemohol každý. No vážený, popredný muž Nikodém a asi dosť bohatý Jozef z Arimatie áno.

A to urobili v čase, keď sa učeníci zo strachu pred židmi báli ukázať na ulici, a ani neviem, či okrem Jána boli aj niektorí ďalší pri kríži. Prihlásiť sa vtedy ku Kristovi bolo ohromné riziko. Spomeňte si iba na Petra, ktorému slúžka pred ostatnými na dvore veľkňaza povedala: …aj ty si bol s ním, veď aj nárečie ťa prezrádza. A Peter sa hneď zaprisahával, že s Ježišom nemá nič spoločné.

Nikodém a Jozef z Arimatie vyšli z ústrania a ku Kristovi sa prihlásili vo veľmi nebezpečný čas, keď nikto iný v tej situácii sa k nemu priznať nedokázal. Čo dokazuje, že tajným učeníkom človek nemôže byť celý život.

A to je zvesť aj dnešného Veľkého piatku. Ak stojíte, bratia a sestry, v ústraní, ak ste sa nikdy rozhodne nepostavili za Krista, vedzte, že raz je potrebné túto vec urobiť.

Nedávno som počul svedectvo o tom, ako sa do jednej dediny prisťahovali nejakí noví ľudia a hneď v nedeľu už so spevníkmi v rukách hľadali katolícky kostol.

Realita našich evanjelických rodín je veľakrát taká, že to, že je niekto evanjelik, sa dozviete po rokoch, čo spolu robíte v zamestnaní. My sa hlásime ku Kristovi, ale veľakrát je to tak tajne, tak ako Nikodém, či Jozef z Arimatie. S mnohým strachom a obavami.

• Ale raz to, bratia a sestry, musí skončiť.,br. • Raz už musíte jasne a rozhodne povedať: ja sa hlásim ku Kristovmu krížu.
• Ja patrím k tomuto Kristovi.
• Raz sa tej svojej ilegality musíme vzdať a musíme vystúpiť z úzadia. To od nás čaká náš Pán a Spasiteľ.

Vedzte a pamätajte na to, že je to veľmi dôležité.

Amen

Piesne: pašie
Texty: pašie