Veľkonočná nedeľa 2010

Kázňový text: Iz 25,6–8

Tento týždeň sme v stredu mali návštevu a kým sme sa rozprávali v televízii začala relácia Modré z neba. Bolo to o mladej rodine, myslím z Čane, ktorým náhle ochorelo dieťa a lekári mu pre vážnosť choroby museli amputovať ruku a nohu. Chlapček dovtedy úplne zdravý prestal komunikovať a je v akejsi bdelej kóme.

Jeho otec rozprával, aké je to ťažké a ako nechápe mnohých rodičov, ktorí sa svojim deťom absolútne nevenujú a zanedbávajú ich. Potom sme to už prepli, nemohol som pozerať.

Celé tie tri dni od tejto relácie, keď som začal kričať na naše deti, vždy sa mi vybavila táto relácia a otec tohto chlapca.

Spomínam to všetko kvôli okolnostiam. Aby sa človek vžil do nejakej situácie a aby sa ho nejaké svedectvo dokázalo dotknúť, musí tam byť aj nejaká osobná zaangažovanosť. Tie slová otca sa ma dotkli, lebo tiež mám deti a som na nich niekedy veľmi prísny až možno surový.

Ak niet osobnej zaangažovanosti, tak sa nás už niektoré udalosti, či veci nedotknú, neoslovia nás a nezaujmú.

Dnes je Veľkonočná nedeľa. Pre veriacich ľudí je to veľmi dôležitý a významný deň. Ježiš Kristus v takéto nedeľné ráno vstal z mŕtvych. Porazil smrť a prekonal najväčšieho nepriateľa človeka. Lenže všetko toto môže znieť v našich ušiach ako obyčajná kresťanská fráza, ktorú farár povedal, lebo to povedať musel.

Niekto sa možno len tak sám seba v duchu opýta: No a čo? Čo ja s tým? Tá osobná zaangažovanosť je pre človeka veľmi dôležitá. Chápať to prepojenie so mnou, s mojím životom, s mojou osobou je vo viere absolútne nutné.

Musím sa priznať, že mi dlhé roky vzkriesenie Ježiša Krista nič zvláštne nehovorilo. Nie, žeby som si to nevážil, alebo žeby som tomu neveril, ale keď je človek mladý a neprežil v rodine nejaké vážne tragédie a nestratil blízkych ľudí, tak o smrti som nijako zvláštne rozmýšľať nemusel. A to je jeden z dôvodov, prečo vzkriesenie Pána Ježiša Krista aj dnešný deň je niektorých ľudí úplne cudzie.

Ale ak ste prežili blízkosť smrti, jej zásah a dotyk tak sa úplne inak pozeráte na zvesť dnešného dňa. Smrť, ktorá nám pripadá, ako konečné riešenie života človeka nie je tak konečná, ako sa nám zdá a ako ju naše oči vidia a rozum vníma.

Práve na Veľký piatok poobede išiel v televízii film natočený na pamiatku cestujúcich letu United Airlines 93 Bol to vnútroštátny let s New Jersey do San Francisca, ktorý bol počas útokov z 11. septembra v Amerike unesený teroristami a mal sa zrútiť nikde vo Washingtone. Cestujúci sa však proti únoscom vzbudili a lietadlo spadlo nikde mimo obývané oblasti. Nikto z nich neprežil, ale zachovali sa rozhovory tých cestujúcich, pretože počas letu sa vďaka mobilným telefónom spojili so svojimi príbuznými a hovorili, čo všetko sa na palube lietadla deje.

Blízkosť smrti, náhle uvedomenie si, že človek tu na zemi nie je navždy a že už nemá veľa času, že smrť je bližšie, ako si to sami dokážeme pripustiť, všetko toto sú veľmi vážne situácie v ktorých niet nejakej veľkej útechy. Je iba to jediné čo máme vo svojej viere a to je zvesť, že Ježiš vstal z mŕtvych.

Niekedy sa pýtam, či má zmysle hovoriť o vzkriesení, keď si neuvedomujeme hrozbu smrti?

Neveriacim ľuďom to pripadá, ako by sme iba fantazírovali. Ale ako náhle človek niečo so smrťou zažije, je to hneď iné. Musíme hovoriť o vzkriesení, pretože pravdepodobne nebudeme mať čas hovoriť o ňom vtedy keď príde smrť.

Kázňový text bude dnes z proroka Izaiáša 25,6–8

Ten odsek má názov „Kráľovská hostina na Sione“ a podľa tých tučných pokrmov a burčiaka o ktorom sa tu píše to môže aj tak pripadať. Ale oslava s tučným jedlom a burčiakom je len určitý symbolický obraz, ktorý hovorí o veľkej vecí, ktorá sa udeje. Hostiny robíme vždy, keď sa z niečoho tešíme a radujeme, ale hostina sama o sebe nie je dôvodom radosti. Sú to buď narodeniny, svadba, meniny, vtedy človek chystá hostinu. Vždy je to nejaká takáto príčina. Podľa proroka Izaiáša tou príčinou je strhnutý závoj, ktorý zastiera všetky národy. Pán Boh ho naraz na nejakom vrchu strhne a odhodí. Národom sa vtedy otvoria oči a prehliadnu. Je to symbolická reč.

Žeby všetky národy sveta mali rovnaký problém? Áno. Je to problém celého ľudstva, je to smrť. A prorok Izaiáš to v ôsmom verši oznamuje aj priamo: „Pohltená bude smrť naveky a Pán, Hospodin zotrie slzy z každej tváre…..“

• O čom inom je táto reč, ak nie o veľkonočnom ráne, kedy prvý krát zaznela zvesť, že Kristus vstal z mŕtvych?
• O čom inom by bolo toto proroctvo ak nie o dni, kedy smrť neudržala Krista v hrobe?

Toto je správa, nad ktorou aspoň raz bude každý človek rozmýšľať. Bude to vtedy keď do vášho života zasiahne smrť. Raz to jednoducho príde a vtedy to nebude žiadne povrchné prijímanie informácie o vzkriesení Krista, ale vážna otázka: Čo bude ďalej?

Dokážete sa bratia a sestry tak vážne vžiť do takej situácie? Pretože ak chcete vážne uvažovať nad vzkriesením, musíte myslieť na smrť. To prepojenie jedného z druhým je veľmi dôležité.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––-
Čítal som raz takú poviedku o človiečikovi zo soli, ktorý precestoval skoro celý svet, až sa na koniec dostal na breh mora. Očarila ho velikánska pohyblivá plocha vody a preto sa opýtal:

• Kto si?
• Som more!
• Čo to znamená more? Pýtal sa ďalej.
• To znamená ja! Odpovedalo more.
• Nemôžem to pochopiť, aj keby som chcel, vravel človiečik zo soli.
• More odpovedalo: Dotkni sa ma a pochopíš.

A tak sa človiečik zo soli pomaly natiahol a vložil svoju nohu do mora. Pocítil, ako sa ta cudzota stráca. Keď však nohu vybral zistil, že nemá chodidlo.

• Čo si to urobilo? vravel človiečik.
• A more odpovedalo: Aby si ma pochopil, musíš niečo obetovať.

A tak sa človiečik zo soli stával čoraz menším a menším, ale súčasne mal dojem, že chápe more stále viac a viac.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––––––––

Smrť človeka je hrozná vec. Vždy budeme smrť vnímať ako niečo veľmi zlé, ale o to viac budem vedieť aké je dôležité pre nás víťazstvo Pána Ježiša Krista nad smrťou.

Ak dnes poviete mladému človeku, že Ježiš porazil smrť, pre mnohých toto víťazstvo nič neznamená. Ale kde je smrť už blízko, kde je jej hrozba aktuálna a reálna, tam vtedy sú tieto slová najdôležitejšie, aké môže človek kedy počuť.

Máme medzi sebou ľudí, ktorý stratili svojich životných partnerov, manželov, manželky, možno niektorí aj vlastné deti a vždy na ich odchod myslia a trápia sa pre to. Čo môžete tomuto človeku potešujúce povedať, či potešujúce dať?

Je len jedná správa, ktorá môže priniesť úľavu a tou je že smrť nie je koniec. Že sa dá premôcť a poraziť, že sa dá ovládnuť aby život pokračoval. A za toto vďačíme veľkonočnému ránu a Ježišovi Kristovi.

Dietrich Bonhoeffer vyslovil raz jednu veľmi zaujímavú vetu: Na to, aby sme pozdvihli a očistili dnešný svet, nie je potrebné poznať umenie smrti, ale Kristovo zmŕtvychvstanie.

Je to dôležitá veta. Nemusíme sa strápiť ako budeme zomierať, stačí ak si navždy zapamätáme, že Pán Ježiš porazil smrť.

Dnes som hovoril viac o smrti, ale vďaka Kristovmu vzkrieseniu má smrť pokračovanie. A to Izaiášovo proroctvo sa skutočne Veľkonočným ránom naplnilo. Môžeme sa tešiť a môžeme s veľkou vďačnosťou voči Bohu oslavovať. Lebo pohltená bude smrť naveky a Pán, Hospodin, zotrie slzy z každej tváre.

Amen

Piesne: 121; 124; A:34; 130; 125; 132; A:32
Texty: Ž 118,14–24; Mk 16,1–8; J 20,1–10