1. po Veľkej noci 2010

Kázňový text: Lukáš 16, 19–31

Máme za sebou prvý týždeň po Veľkej noci a ja by som sa s vami chcel venovať ešte stále tej dôležitej správe o Ježišovom vzkriesení. Viem, že podobenstvo o boháčovi a Lazárovi je veľmi známe a už ste naň viackrát počuli kázať.

Nebudem ho teda vysvetľovať, budeme sa venovať iba jednému detailu v závere tohto podobenstva a jednému dôležitému oznamu, ktorý sa nás teraz, pár dní po Veľkej noci, týka.

Správu o Ježišovom vzkriesení môže človek prijať jedine vierou. Ale, ak sa začnete neveriacich ľudí pýtať, prečo v Boha neveria, prečo neveria v život po smrti, a teda vo vzkriesenie, dočkáte sa vždy tej istej odpovede. – Máme málo dôkazov. – Potrebujeme viac; niečo viac, čo nás presvedčí, čo bude dostačujúcim dôkazom o tom, že, keď človek zomrie, bude život pokračovať inak a v inej podobe.

Dnešný človek chce dôkaz, nezvratný, ktorý nie je možné poprieť.
• Uverím, ak mi dokážeš, že taký život je možný.
• Ak dokážeš, že smrť nie je koncom.

A ja by som aj rád dokazoval, len nemám argumenty, nemám fakty, ktoré by iných presvedčili. A ani pri tej najlepšej vôli neviem dokázať, že Ježiš Kristus z mŕtvych stal.

Poviem vám však jednu zaujímavú správu, ktorú som raz čítal. V 70. rokoch minulého storočia v novinách prebehla správa o japonských vojakoch. Muži, ktorí počas druhej svetovej vojny nechceli bojovať v japonskej armáde, dezertovali. Ušli a skrývali sa v malajzijských pralesoch. Nebolo ich málo, a keďže japonská armáda bola veľmi prísna a za dezerciu im hrozila smrť, vôbec nekomunikovali s okolitým svetom. Mali strach, báli sa o svoje životy. Po nejakých 15-tich rokoch od skončenia vojny, lietadlá prelietavali nad týmito pralesmi s ampliónmi a oznamovali, že sa vojna skončila a že sa môžu bez obáv vrátiť späť domov. Dokonca im aj zhadzovali letáky. 15 rokov po skončení vojny a tí ľudia vôbec nevedeli, že sa vojna skončila. Dokonca nezabrali ani letáky, ani ampliónmi vyhlasované správy. Oni sa báli, že to je nejaký trik, ktorý je pripravený iba na nich, a nemali odvahy, aby tej správe uverili. A toto vraj neboli ojedinelé prípady. Niečo podobné sa stalo aj v Rusku.

Pri každej informácii je vždy takáto dilema. Veriť tejto novej správe, alebo neveriť? Nie je to trik? Nie je to nejaký podvod, aby som znova na niečo naletel?

A čo ešte vtedy, keď tá správa znie tak neuveriteľne? Vtedy sa tomu verí ešte ťažšie. A aj tých pochybností a otázok je viac.

Čomu by ste napríklad uverili skôr: (obecný rozhlas)

• V pondelok budú pred obecným úradom predávať zemiaky na sadenie za 50,– centov za kilo.
• V pondelok budú pred obecným úradom rozdávať zemiaky zadarmo, každý má nárok na 25 kg prepravku.

Povedzte mi: či by ste sa po vypočutí takejto správy v rozhlase vybrali k obecnému úradu z dolného konca dediny? Možno ešte tí, čo bývajú blízko, by tak zakukli z dvora, ale to je asi všetko. Viete, ako to v dnešnom svete chodí – kto vám dá niečo zadarmo? Čomu je teda ľahšie uveriť? Asi tomu, čo znie aj ľudskému rozumu trochu viac prijateľne.

Lenže celá veľkonočná správa o Ježišovom vzkriesení bola práve taká neuveriteľná.
• Tak sa pýtam, ako ju mal Pán Boh človeku oznámiť?
• Ako ju mal povedať, aby ľudia nekývli rukou a nepovedali: Hovoríš mi tu sprostosti. To všetko sú bludy.

Tak zareagovali poslucháči v Aténach, keď Pavel kázal na Areopágu. Zo začiatku ho počúvali, ale keď povedal, že Ježiš vstal z mŕtvych, tak sa celý zástup poslucháčov rozišiel. A my v podstate žijeme v takom istom prostredí. Vzkriesenie, život po smrti, večný život a ľudia si hneď skoro ťukajú na čelo a hovoria, čo za nemožné a neuveriteľné veci mi tu rozprávaš?

Ako by podľa vás mal Pán Boh tú správu o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych, povedať a oznámiť svetu, aby tomu ľudia uverili? Čo by tak dnes zabralo na človeka?

• Malo by to odznieť v správach, v televízii?
• Či nejaká kresťanská výprava, ktorá by obišla všetky miesta na zemi, aby každému povedala, že Ježiš vstal z mŕtvych? Toto by bolo oslovujúce?

Dnes aj tie správy v novinách musíte niekedy brať s rezervou.

Pán Boh si vybral iný spôsob. Zvesť o Kristovi niesli ľudia, ktorí ho osobne poznali. Tí, ktorí mu boli najbližšie. Aj keď pre niektorých títo poslovia boli neprijateľní. Veď prvé, ktoré sa dozvedeli, že Ježiš vstal z mŕtvych, boli ženy. Sestry, nič proti vám, ale v tej dobe svedectvo ženy u židov nebolo platné, nič neznamenalo a nič nedokazovalo. Takže, keď apoštol Pavel neskôr uvádzal, kto videl Ježiša vzkrieseného, hovoril o učeníkovi Petrovi a ženy vôbec neuvádzal. Ale aj tak títo ľudia boli podľa Pána Boha najlepší poslovia veľkonočnej zvesti. Takýto spôsob si Pán Boh vybral. Aj s tým, že zo začiatku sami poslovia mali problém veriť, že Ježiš žije. Aj ženy, konkrétne Mária Magdaléna, aj učeníci, ako napríklad Tomáš. Dokiaľ neuvidím, neuverím. Aj oni boli tými pochybovačmi, ako sú ľudia dnes. Ale z najväčších pochybovačov sa stali najlepší svedkovia. A potom to už bolo iné. Hovorili odvážne a nadšene, zapálení za túto dôležitú vec. Potom už žili iba pre ňu.

No, a teraz to prepojenie s podobenstvom o boháčovi a Lazárovi. Všimli ste si v tom podobenstve ten záverečný rozhovor, keď sa boháč trápil v tých strašných mukách a konečne ho napadla jedna dobrá vec? Celý život sa staral iba o seba a zrazu myslel aj na niekoho druhého. Spomenul si na svojich piatich bratov, ktorí ešte žili v dome jeho otca a pravdepodobne žili tak, ako on. Žiadal vtedy otca Abraháma, aby poslal Lazára naspäť na zem, aby ich išiel varovať a napomenúť, aby neskončili tak, ako on. A teraz prišla tá odpoveď: Viete ju? Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. Boháč hovorí: dobre, to už je staré, otrepané, nezaujímavé, ale keby niekto z mŕtvych vstal a išiel im to povedať, to by už bolo niečo, to by na nich zabralo.

Viete, že aj ja som takto už mnohokrát rozmýšľal, takéto niečo by presvedčilo aj mladšiu a strednú generáciu, ktorá nám v našich kostoloch chýba. Keby sa tak niekto vrátil do života a začal by rozprávať, aké to tam po smrti je. Stačil by jeden taký človek, ktorý by nám to všetko porozprával. Tak by sa ľudia začali kajať a zmenili by sa. Nie?

Viete, že má tá odpoveď v tom podobenstve zlostí?! Pamätáte si ju? Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal.

Zlostí ma to preto, že je to pravda! Že tomu, komu nestačí svedectvo Biblie a svedectvo kresťanov, tak tomu nepomôže ani keby videl vzkriesenie na vlastné oči.

To, čo máme, a to, čo vieme o vzkriesení Pána Ježiša, je to, čo nám stačí k viere. Nepotrebujeme toho viac. Svedectvo Božieho slova a svedectvá veriacich ľudí – to je to, čo si Pán Boh vybral na šírenie správy o Ježišovom vzkriesení. Túto zvesť nebudete počuť z úst mŕtvych, z úst nejakých šarlatánov, ktorí narábajú s okultizmom ani nijako podobne.

Zvesť o Ježišovom vzkriesení sa šíri úplne jednoducho z úst ľudí, ktorí Bohu veria, a vedia o ňom hovoriť oduševnene a odhodlane, z vlastného presvedčenia. Nebudú vstávať žiadny mŕtvy, aby nám niečo dokazovali a o niečom nás presviedčali.

No, a nakoniec ešte jednu otázku: Vy, bratia a sestry, milí mladí, patríte vy k tým oduševneným a nadšeným, ktorí zvestujú Kristovo vzkriesenie?

Amen

Piesne: 127,128, 134, 138, 654, A:35
Texty: 1M 32,23–30; 1Pt 1,3–9; J 20,24–29; Ž 116,1–9